nedeľa 28. októbra 2018

O pochmúrnej jeseni


Rozhovor so šéfkou po 3-mesačnej skúšobnej dobe na plnom pracovnom pomere. V skutočnosti to ešte nie sú ani 2 mesiace, no to je jedno. Bavíme sa o tom, aké 3 mesiace to pre mňa boli. Váham, no vravím, že mám pochopiteľne viac práce než predtým. Na čo mi ona odpovedá, že sú aj časy, kedy to ľudia nezvládajú, failujú, plačú od stresu a podobne, a to všetko stačí iba prekonať. A príliš sa nezaoberať každým pádom, postaviť sa hneď na nohy a ísť ďalej. A ja viem, že toto je dôležitá súčasť rastu. Ale aj tak si nemôžem pomôcť a príde mi nepochopiteľné, že musím tu hromadu práce a všetok stres prijať, nechať sa zničiť a potom vstať z popolu akoby nič. A hneď niekoľkokrát. To podľa mňa nie je úplne zdravé, keď sa niekto pravidelne nervovo zrúca. Mala som také obdobie v marci tento rok a mám k tomu opäť blízko. A nepáči sa mi normalizovanie takého stavu ako súčasť života. Som príliš idealistická? Je to tak všade na svete, alebo iba v Japonsku?

Keď sme mali celo firemný míting, riaditeľ sa nás pýtal, kto z nás bol nedávno na pokraji zrútenia. Kolega sa bez váhania prihlásil. Všetci sme vedeli, o čo ide. A ja som iba ticho prikyvovala, lebo spolu robíme na rovnakom projekte. Riaditeľ rozprával o tom, ako je základnou požiadavkou zamestnanca našej firmy Self empowerment, teda pozitívne myslenie, sila motivovať sa a prekonávať prekážky. V inom zmysle i nezrútiť sa. Nasledovala diskusia vo dvojiciach na tému, kedy sme boli naposledy na pokraji a ako sme to riešili. 
A ono je strašne dôležité o tom hovoriť, o tom potom. No nerieši to koreň problému, a to je to, že sa to stalo bežným javom, súčasťou tejto spoločnosti. A zďaleka nielen v našej firme.
A ja neviem, či chcem takto žiť.
Viete, ako som za posledný rok zostarla? 

Naša najvyššie postavená manažérka je cool ženská, polo Ironman s najbližším cieľom stať sa v Austrálii Ironmanom po dobehnutí triatlonu. Venuje sa rôznym činnostiam, ráno i večer, do toho jej ide práca od ruky. A na nej vidím, koľko si toho musela prežiť, koľko nocí musela v minulosti preplakať, keď sa firma stavala na nohy. A vravela som si, že raz chcem byt rovnako silná, sebestačná žena, ktorú život bude napĺňať. Ale je toto vôbec pre mňa? Naozaj sa chcem neustále prekonávať a naháňať nejaké ideálne ja? Čo je za tým a aký to má zmysel?

Pýtam sa sama seba každý deň, prečo sa musím tak stresovať pre ľudí čo nepoznám, ani oni mňa a nie je v tom štipka vďaky. Vravím o klientoch, ktorí ma zaujímajú asi rovnako, ako majstrovstvá sveta vo futbale. A hoci som v tejto práci dospela v mnohých smeroch, nevidím a nechcem v tom vidieť perspektívnu budúcnosť. Najradšej by som hneď teraz v tomto momente s tým sekla. Ale viete, čo je problém? Je jedno kam pôjdem, vždy natrafím na rovnakú situáciu.

Je chyba vo mne? Naozaj som stratený idealista? Ktorý jediné, čo chce, je žiť plnohodnotný a spokojný život na základe vlastných priorít. Nehovorím bezproblémový, no bez pravidelného návalu stresu by to nemuselo byť zlé. Či? 

V Japonsku som sa stala oveľa silnejším človekom než predtým. Určite to je aj vekom, veď mi tiahne na 30-ku a ak by som sa nevedela sama o seba postarať, asi by to bol prúser. No vyrovnanie sa s rôznymi životnými situáciami v cudzej krajine, inej kultúre a v zložitom jazyku ma naučilo brať veci s väčším nadhľadom a panikáriť iba trochu. To, čo by ma zlomilo pred 3 rokmi, sa teraz o mňa iba obšuchne, a ja kráčam ďalej. No to neznamená, že je to tak dobre. 

V každom prípade to takto ďalej ísť nemôže. Začínam pociťovať strašnú stratu času. Do toho mi jeden známy vyššieho veku začal vysvetľovať, ako by som mala zostať v rovnakej firme aspoň 3 roky, tak naberiem na hodnote pre budúceho zamestnávateľa a bude pre mňa oveľa ľahšie zmeniť prácu. Ale mne je to úplne jedno. Veď predsa nemôžem vedieť, či som dostatočne „hodná“ už teraz, alebo či mi rok navyše vôbec nejako pomôže. Tam, kam sa chcem zaujímať o miesto, aj tak teraz nikoho nehľadá a neverím, že čakaním niečo dosiahnem. Na tú pozíciu nebudú nikoho hľadať ani o rok, ani o dva. A úplne sa ani nechcem hádzať do rovnakého vreca s Japoncami. Predsa len, už teraz môj vek, rovná sa počet rokov v práci, neodpovedá japonskému štandardu (mala by som mať už aspoň 5 rokov a nie 2 a pol).  Ale keď to človek neskúsi a bude sa riadiť iba japonskými pravidlami, kedy, čo a ako, tak sa nikam nepohne a stratí polku života na mieste, na ktorom byť nechce. A toto u Japoncov asi nikdy nepochopím. Ale tá spoločnosť je tak nastavená a bude tak asi ešte veľmi dlho fungovať. Ale ja sa chcem posunúť ďalej. A to nemyslím len na tej pracovnej úrovni, no na životnej.

Viem, že tu splietam jedno s druhým a je to tak trošku chaos. No potrebovala som to zo seba dostať, tak mi snáď odpustíte tento emotívny prúd myšlienok a milión básnických otázok, na ktoré stále hľadám odpovede.

Sewitches

nedeľa 5. augusta 2018

O tom, ako som sa sťahovala


Dnes sa konečne pustím do témy, na ktorú sa ma pýta nejeden z vás už nejaký ten rok. Konečne som sa presťahovala do svojho, a tak dnes popíšem ten proces a veci okolo toho. Opäť pripomínam, že je to moja osobná skúsenosť, a určite to nebude všeobecná informácia.

Všetci moji slovenskí a českí kamaráti, žijúci v Tokiu, ma upozorňovali, aké neľahké bude nájsť si v Japonsku byt. Cudzincov tu na mnohých miestach odmietnu, a preto si vraj treba vymedziť aspoň 2-3 mesiace na tú strastiplnú cestu k vytúženému bývaniu.

Možností ako začať je veľa, no pre základný obraz o bytoch a cenách som najprv preskúmala známu webstránku pre hľadanie bytov. Človek si musí rozmyslieť, čo presne hľadá a podľa toho sa dá krásne filtrovať. Rok výstavby, veľkosť bytu, oddelený záchod od kúpeľne, typ platničky v kuchyni, parkovisko pre bicykle, či vzdialenosť od stanice. Mojou najdôležitejšou podmienkou bolo, aby sa byt nachádzal na tej istej linke ako pracovisko a Irish pub, najideálnejšie, aby som sa v pube mohla zastaviť po ceste z práce. To sú teda priority, čo? :D

Tak som sa vybrala asi 2 a pol mesiaca pred uplynutím sharehouse zmluvy  do realitnej kancelárie, ako mi poradila kamarátka, kde by mi mali pomôcť  so všetkým, čo je treba. A tu som aj skončila, lebo prvá informácia, ktorú som sa dozvedela znela nasledovne: „Ale veď to hľadáte príliš skoro! Tie byty, ktoré by som vám teraz ukázal, tu už o 2 mesiace určite nebudú, to je zbytočné. Celý proces trvá asi tak 2-3 týždne.  A máte už peniaze pripravené?“

No keďže som ako cudzinka mala obavy, že to také rýchle a ľahké nebude, ihneď  som ujovi  vylíčila všetky hrôzy, ktorými ma kamaráti strašili. Ten ma ubezpečil, že žiadnu takú skúsenosť nemá, a pokiaľ pracujem v japonskej firme na pracovné víza, nemala by som mať žiaden problém.
A tak som konečne v jednu sobotu začiatkom júna kráčala do realitky s peniazmi na účte a rozhodnutím, že si dnes nájdem byt. Prišla som o pol tretej poobede a vyšla som o siedmej večer. Pán Bruško, čo ma mal na starosti, sa celú dobu venoval iba mne a naozaj som tam bola 4 a pol hodiny. Neskutočné. No ale poporiadku.

Mimo tému, fotka z výletu v Šizuoke

Najprv som vypísala krátku prihlášku, kde som zadala detaily bytu, aký hľadám. V podstate presne to, čo som si filtrovala na webe, takže človek musí presne vedieť, čo chce. Aj napriek tomu som nemala príliš veľké nároky, a preto mu to chudákovi v systéme našlo cez 200 bytov a snažil sa zo mňa dostať ešte nejaké detaily, ktoré by mu zmenšili výber. Začal mi tlačiť niektoré byty, ktoré sa mu pozdávali, aby sme zistili, či ideme správnym smerom. Pochopiteľne, to sprvu nebolo úplne ono a zabralo nám asi 2 hodiny, kým sme sa dopracovali k bytu, na ktorý som sa chcela ísť pozrieť.

Medzitým volal niekoľkým správcom bytov, aby sa uistil, či je ešte daný byt voľný, a nebude problém s cudzinkou. Bála som sa, aby mu to každý nepoložil, no ku podivu sa tak stalo iba raz, a to z dôvodu, že mal správcu zlú skúsenosť. A to mu určite zazlievať nebudem, lebo viem, ako sa niektorí cudzinci v Japonsku správajú. Ale celkom ma pobavilo, ako pán Bruško začínal každý jeden telefonát: “Dobrý deň, tu Bruško. Mám tu jedného záujemcu o byt, mladú slečnu zo Slovenska. Áno, zo Slovenska. Pracuje v japonskej firme a má vynikajúcu japončinu. Prisámbohu, že lepšiu ako ja. Predpokladám, že by to teda nemal byť problém? Nie? No skvelé, tak my sa tu ešte poradíme a ozvem sa, či pôjdeme na prehliadku.“

Na prehliadku sme išli vlakom na vedľajšiu stanicu a pán Bruško mi po ceste ukázal obchody v okolí, retro nákupnú ulicu s maličkými obchodíkmi so zeleninou, domácimi potrebami, či dokonca miestny onsen. Okolie sa mi veľmi páčilo, no budova bytu zvonku už tak úplne nie. Taká mätová zmrzlina, ku ktorej nie veľmi inklinujem, ale tak aspoň trafím domov aj na kilometre.

Byt je troška starší, no v podstate presne to, čo som hľadala. V dostupnej cene s priestorným loftom a iba 10 minút od stanice. Bola som rozhodnutá, a tak sme sa zase vrátili do kancelárie. Konečne som mohla začať podpisovať zmluvu. O siedmej večer, hodinu po zavieračke, som konečne odtiaľ vyčerpaná vyšla.

Výhľad od dverí

Čo  sa týka peňazí, koľko si človek na začiatku musí nachystať, tak treba rátať aspoň s trojnásobkom nájmu. Je to tak preto, že tu funguje tzv. reikin a šikikin. Reikin sú v doslovnom preklade ďakovné peniaze, ináč teda nevratný depozit najčastejšie v sume celého mesačného nájmu. Príde mi to absurdné a hľadala som byt, ktorý toto nemá. Šikikin je vratný depozit opäť v cene mesačného nájmu.  Keď sa človek sťahuje, tieto peniaze sú použité na pokrytie povinnej upratovacej služby, prípadne akýchkoľvek malých opráv a podobne. Ak si človek nezaplatí šikikin na začiatku, na konci ho to tak či tak vyjde podobne. A potom také a onaké poistenia. Sama som bola prekvapená, koľko to nakoniec celé stálo a mala som teda fakt na mále. Bolo mi treba ešte zaplatiť upratanie na sharehouse, nakúpiť si nábytok a spotrebiče a vlastne úplne všetko, lebo veď byt bol úplne holý. Ale už sa tu pomaly zabývam, dnes mi dokonca prišiel huňatý koberec, na ktorom asi strávim celé leto.

Sewitches

štvrtok 28. júna 2018

O tom, ako je v Japonsku všetko príliš pohodlné: verzia Nikkó


Ako som sľubovala, dnes budem písať o mojom výlete do Nikkó začiatkom mája (tento blog som začala písať pred mesiacom, buďte na mňa dobrí). Napadlo mi, že namiesto obyčajného opisu to prispôsobím téme, ktorá mi poslednú dobu bije do očí čím ďalej, tým viac.

Japonsko je známe svojou praktickosťou, nájdete tu všetko,  na čo si zmyslíte.  Takým základom sú 24 hodinové obchodíky, kde v rohu stojí bankomat, vedľa kopírka s tlačiarňou a skenerom, či automat na kúpu lístkov na muzikál či autobus. A potom 100-jenové obchody, kde kúpite všetko od panvíc cez záchodové koberčeky až po spony do vlasov a obaly na CD. Všetko za jednotnú cenu. Niečo, ako tie naše Halieriky, s tým rozdielom, že tu sú tie sošky do záhradky aspoň pekné. To je všetko veľmi praktické a skvelé, no v istých oblastiach to zachádza už niekedy priďaleko. Začnem najprv tak pozitívnejšie.

Do Nikkó som sa dostala 4-dňovým lístkom Nikko all area pass, v ktorom bola zahrnutá cesta vlakom tam aj naspäť na určenej trase, neobmedzené autobusy v oblasti Nikkó a Okunikkó (vysvetlím neskôr) a zopár zliav na atrakcie. Bola to skvelá kúpa, ktorú odporúčam každému, kto sa tam chystá. Tu začína tá šialená pohodlnosť.


Mestečko Nikkó je milé a malé, no plné turistov. Nachádza sa tam totiž vstup do národného parku Nikkó , ktorého najznámejšou časťou je svätyňa Tóšógú, kde je pochovaný Tokugawa Iejasu. Nebudem to tu viac rozvíjať, o tom moje blogy nie sú, viete predsa gúgliť. Dočítala som sa, že peši sa od stanice k začiatku parku dostanem za 20 min., no akonáhle som vyšla do toho žiarivého slnka a zbadala autobus, ktorý ma vie doviesť až k vstupu, dlho som neváhala. Prečo by aj, mala som to v cene môjho all area passu.

Vystúpila som pri červenom moste Šinkjó, ktorý vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. Na to, aby ste sa po ňom mohli prejsť, si treba zaplatiť, no je to dobrý ťah pre milovníkov fotografií ako som ja, lebo most sa dá odfotiť bez jedinej nohy. Komplex svätýň a okolie boli naozaj čarovné a nebyť tej hordy ľudí, asi by som si to užila ešte viac. Najviac sa mi páčilo v hale Jakushidó, kde na nás zo stropu zavýjal drak.  Je to obrovská maľba draka, pod ktorou sme sa v tichosti zhromaždili a mních presne pod dračou hlavou udrel akýmsi klopadlom. Priestorom sa ozval zvláštny zvuk, ktorý ma vraj pripomínať dračie zavýjanie. Keď mních udrel inde než pod hlavou, žiaden zvuk sme nepočuli. Bolo to také zvláštne, že som sa pristihla pri mierne otvorených ústach.


No, aby som neodbočovala od témy. Po obhliadke chrámového komplexu som sa vybrala do Okunikkó, vzdialenejšej časti tejto krásnej oblasti. Do mestečka Čúzendži onsen viedli dve kľukaté cesty. Jedna nahor a druhá nadol. Toto mesto totiž leží 1250 metrov nad morom a ak by sa nebodaj mali míňať dva autobusy na serpentínovom úseku, asi by to nedopadlo veľmi dobre. Musím uznať, že to bola najhrôzostrašnejšia cesta autobusom, akú som kedy zažila. Nehovoriac o tom, že som sa do nej pustila hneď štyrikrát. Predstavte si horu Branisko, keď ešte neexistoval tunel, a človek musel vyjsť na vrchol hory a zase dolu. A vynásobte si tú strmosť a kľukatosť krát sto. A pridajte autobus. Máme to? Fuh...

V Čúzendži onsen som sa bola pozrieť na vodopád Kegon. To Nikkó nejako boduje, lebo i tento vodopád vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. A konečne sa vraciam späť k tej pohodlnosti. Neviem ako vy, ale ja keď počujem výrok „Jeden z troch najkrajších vodopádov“, tak si predstavím divokú krásnu prírodu uprostred ničoho a tam nejaký ten les, skaly a dych vyrážajúci 100-metrový vodopád. Nuž, v Japonsku nie. Prídem na miesto na mape označené ako vodopád, tam stánky s jedlom, nejaké suveníry. Kráčam ďalej a vidím budovu s okienkom na lístky. Vraj 500 jenov za výťah, ktorý ma odvezie dolu rovno pred vodopád, aby som tam stála na betóne a zízala s ďalšími nadšenými ľuďmi na prskajúcu vodu. Snažila som sa to nejako prežívať, byť dojatá jeho veľkoleposťou, no ono to jednoducho nešlo. Chýbala tá atmosféra, ticho lesa a do toho iba hukot vody, a nič iné. Zamrzelo ma to. Ľudia si fotili selfíčky pred vodopádom, ktorý snáď ani na fotke vidno nebolo, a ja som sa pomaly vybrala naspäť...výťahom. Ale musím podotknúť, že ten výťah bol taký milý retro, ešte aj s ujom sprievodcom.

 Autobus, ktorým som sa dostala na toto miesto, pokračoval hlbšie do Okunikkó a v podstate stál pri každej jednej atrakcii, ako boli ďalšie vodopády, výhľady na peknú prírodu, jazerá a podobne. Po betóne sa človek dostal úplne všade. A to Japonci nazývajú turistikou. Úplne seriózne sú schopní povedať, že boli na celodennej turistike, keď sa celú dobu prevážali ku každej zeleni. Keďže mám veľmi rada tú reálnu turistiku po nohách na hlinenej zemi, tak som sa na druhý deň vybrala opäť vražedným autobusom nahor a vystúpila niečo kúsok za Čúzendži onsenom. Tam na mňa čakala zhruba 3-hodinová túra popri rieke cez Sendžógahara, rozsiahlu pustú planinu. Človek by si nemyslel, že 1400 metrov nad morom v Japonsku dokáže byť taký obrovský nehornatý priestor, lúčiny, sloboda. Ale zas aby to nebolo také dokonalé, po tejto trase viedol celú dobu drevený chodníček, pripomínajúci náš Slovenský raj (v ktorom som nikdy nebola). Takže, ak ste sa míňali po ceste s mnohými ľuďmi, čo sa tu, bohužiaľ, míňate, tak to zas taká sloboda nebola. No Sendžógahara mi učarovala. Tento názov v preklade znamená Miesto boja, či Bojisko, no v skutočnosti sa tu neodohrala žiadna historická bitka. Legenda však hovorí, že sa tu popasovali dvaja bohovia. Ako správny instagramák som sa každú chvíľu zastavovala a fotila túto na Japonsko netypickú krajinu.



Ku konci túry ma čakal ďalší vodopád, šplhanie sa hore kopcom popri tom vodopáde a nakoniec krásne jazero Junoko a mestečko Jumoto onsen, v doslovnom preklade Pôvod horúcej vody. A naozaj som mohla nazrieť na miesto, kde onsen vyvieral zo zeme a pekne si tak zapáchal. Tu som si nemohla nedopriať onsen, a tak som po náročnej túre skočila najprv do onsenu na nohy, kde som dala vydýchnuť boľavému svalstvu a bavila sa na rodinkách s deťmi, ktoré nevedeli v pokoji obsedieť a horúca, až vriaca voda špliechala na všetky strany.


Na záver som sa rozhodla navštíviť Onsendži, malý chrám s verejným onsenom hneď vedľa močarísk, kde onsen vyvieral. Bola to jedna z najlacnejších a zároveň najautentickejších možností, aké Jumoto onsen ponúkalo.  Priestory zaváňali minulosťou, tradičným Japonskom a milá babička, ktorá to tam mala na starosti, bola potešená mojou návštevou. Po horúcom kúpeli som chvíľu posedela na verande popíjajúc zelený čaj a prepadol ma akýsi nostalgický, príjemný pocit. Keď sa takto občas vzdialim od toho mestského ruchu a ranných tlačeníc vo vlaku, mám čas a chuť premýšľať o živote. A hoci nie vždy ide všetko tak, ako by som chcela, nakoniec aj tak skončím s myšlienkou, že som naozaj rada, že som v Japonsku. A to sa dúfam nikdy nezmení.

Dopila som čaj, nastúpila som do autobusu hrôzy a vrátila sa naspäť do tokijskej reality...

Sewitches

utorok 8. mája 2018

O speváckom debute


V Japonsku začal nový týždeň po krásnom dlhom voľne a ja som sa konečne dostala k napísaniu blogu. Predtým ako sa pustím do písania práve o tom, kde som sa túlala, rada by som spomenula jeden z malých veľkých snov, ktorý sa mi prednedávnom splnil.

Už si presne nepamätám kedy to sa to u mňa objavilo, no už zopár rokov ma hrozne baví spievať. Moje najstaršie nahrávky sa ukrývajú v priečinku 2007, takže to už bude nejaká doba. Je to taký mix anime songov a mojich začiatkov Ai Otsuky. Pre upresnenie, 98% všetkých pokusov bolo v japončine. Človek by neveril aký dobrý prízvuk som pred 11 rokmi mala a pritom som nevedela japonsky ani ceknúť (seriózne sa učím „iba“ 7 rokov). To mi pripomína, ako sa mi počas študijného pobytu v Šizuoke kamarát na karaoke smial, že viem po japonsky iba keď spievam.

No, ale vráťme sa späť  k tomu snu. Tak som sa teda od toho roku 2007 zrejme začala nahrávať a dokonca som si vytvorila nový nick vyslovene iba na to. Nie žeby som to niekde zverejňovala, to naozaj nie, to len aby mi môj tajný priečinok v PC nikto neobjavil (lebo rodičia tie škreky určite nikdy z izby nepočuli). Počas tých rokov som sa viac a viac dostala k rockovej hudbe a veľmi sa mi zapáčila myšlienka spevu s reálnou skupinou. Nikdy ma nenapadlo zakladať nejakú kapelu, na to som naozaj nemala, no vznikol sen, že aspoň raz v živote si so skupinou pred ľuďmi chcem zaspievať.

Troška som na to začala namotávať brata, ktorý hrá dlhé roky na basu a má za sebou kopec vzniknutých, zaniknutých i pretrvávajúcich skupín. Keď som sa tento rok vrátila domov na Vianoce, konečne som ho ukecala a spolu s kamarátom si troška nacvičili môj obľúbený song od Asian Kung-Fu Generation: Solanin. Mali sme v Brne jednu skúšku, no  ja som bola tak vykoľajená z tých skutočných nekaraokeových nástrojov, že to akosi proste nešlo. Druhá vec je, že som sa doteraz nenaučila vytiahnuť refrén. Zážitok skvelý, sranda super, hlavne na záver tie psychadelické tóny (radšej sa nepýtajte), no nedokázala som to zarátať do splnenia snu. 


Medzičasom, odkedy som v Japonsku a mám príležitosť ísť kedykoľvek na karaoke pokiaľ sú peniaze a čas, som sa dosť v speve zlepšila. Doma zavretá v izbe som nikdy nemala možnosť do toho dať poriadnu hlasitosť, a preto som sa v tej dobe veľmi nepohla. No na karaoke sa človek môže kľudne i vyvrieskať z plných pľúc. Ovplyvnili ma aj dievčatá z Morning Musume a spol, ktoré majú špecifický štýl spevu (že si proste dávajú), a tak som to časom skúsila napodobniť. A ono to zrazu išlo samo. Hoci musím povedať, že mávam dobré, ale aj veľmi zlé dni a ešte som neprišla na to, ako to dostať na počúvateľnú úroveň aj počas tých zlých dní.


No aby som to už nezdržovala, určite vám nie je neznámy Irish pub, do ktorého pravidelne chodím. Občas tam býva živá hudba a jednu takú skupinu som si v trocha pripitom stave odchytila. Samozrejme som ich najprv ako správna žena všetkých pozvala na drink a ani už neviem ako sme sa k tomu dostali, no podelila som sa s chlapcami o môj sen. Ale len tak, akože „Heej, ja by som chcela spievať so skupinoou!“ (kto túto vetu prečítal alá opitá Sewi nech zdvihne ruku)

A pánko gitarista bez zaváhania hlási, že jasné, všetko zorganizuje, nech mu čo najskôr dám vedieť čo budem spievať aby si to nacvičili a nech sa nezabudnem spýtať majiteľa. To bolo vždy také jednoduché nájsť zadarmo profesionálnych hudobníkov, ktorí si nacvičia slovenské songy a odohrajú vám za chabé 3 týždne koncert? Pridala sa k nám i slečna Nakadžima (pozn. aut.: slovenská kamarátka od Trenčína), a akcia bola na svete. Naozaj obdivujem majiteľovu trpezlivosť a toleranciu mojich pravidelných výmyslov.

Nemali sme ani jednu spoločnú skúšku a o to viac som pred vystúpením bola nervózna. A hoci som to neodspievala podľa svojich predstáv, neskutočne ma to bavilo a bol to skvelý zážitok. A ja proste tak strašne rada skúšam nové veci. Prijímanie výziev sa tomu odborne vraví? Ten nervózny, no zároveň nadšený pocit, malá hrča v krku a výpadky mozgu (tzv. okno). To je moje.

Hoci to boli iba tri pesničky, konečne sa mi splnil sen. Ale pozor! Ešte tam zostáva 1% do úplnej fajočky môjho dream listu, a to zaspievať si so skupinou aj v japončine. Slovenské pesničky bolo prianie majiteľa, no zdá sa, že to bol celkom úspech a v júli to zrejme dáme opäť dokopy, tentoraz po japonsky. Neviem ako sa chlapcom zo skupiny zavďačiť, tatranský čaj mi už tiež došiel. 

Takže zatiaľ neviem, ako to celé dopadne, no už teraz mám vybraté, čo chcem spievať. A možno sa konečne pustím i do toho písania textov, ktoré mi chodí po rozume už tiež pár rokov. Totiž včera som zašla do nového podniku (ehm neskutočné 4 minúty od Irish pubu), kde bývajú každý deň malé koncerty, je tam i klavír a prekvapivo sa skamarátila s majiteľom. Ten akosi prejavil záujem o môj spev, lebo kamarátka s ktorou som tam bola ma z nejakého dôvodu, dúfam že zo srandy, predstavila ako speváčku (toto sú aj na mňa rýchle spády). A majiteľ sa zaujímal, či ide o vlastnú tvorbu. Čiže to už aby som začala, však? Veď už aj tam si snáď dohadujem vystúpenie. Až mi to príde nefér voči skutočným a dobrým spevákom. Nezostáva mi teda nič iné, ako sa ďalej zlepšovať a raz vnúčatkám rozprávať, že babička je majster samouk.

Sewitches


nedeľa 15. apríla 2018

O tom, ako už neviem ako nazvať blog, lebo píšem iba o sebe


Už som v Japonsku skoro dva roky. Musím povedať že to bola najdlhšia horská dráha v mojom živote. Ale ešte nie som naspäť na pevnej zemi a asi ani nikdy nebudem. Neviem či je to dobré, alebo zlé.

V marci som nenapísala žiaden blog hlavne preto, že to bol pre mňa veľmi ťažký mesiac. V práci sa toho strašne veľa nakopilo a ja som si začala reálne dávať otázku, prečo som tu a pre koho to robím. Koho život to žijem a prečo neviem byť spokojná. Zároveň som si vravela, že je jedno kam pôjdem, všade to bude rovnaké. Prečo nemôžem byť slobodná a musím sa podriaďovať pravidlám spoločnosti, ktoré sú tak strašne nepodstatné. Ako sú v živote oveľa dôležitejšie veci a mňa už unavuje striehnuť na všetky maličkosti, ktoré niekto stanovil ako základ dospelého človeka. Ako by som si mala upraviť vlasy a mejkap aby to nebolo nevhodné, ako podať vizitku prvá aby to nebolo nevhodné, ako si štrngať pohár zospodu aby to nebolo nevhodné,  ako byť úplne iným človekom v práci a mimo nej. Mňa to už naozaj nebaví. Prečo musím svoje životné hodnoty posúvať na poslednú priečku?

Ale zmeniť to viem iba ja sama. Nemyslím tým spoločnosť, ale svoj postoj k nej. A k životu. Veď je iba jeden a ja ho nechcem stráviť tým, že budem zo seba robiť niekoho kým nie som iba pre to, že by sa to malo. Iba preto, aby išli veci hladko a aby nikto nebol s nikým za zlé. Chcem sa realizovať, chcem ľudom pomáhať a vzdelávať seba a druhých. Neriešiť žiadnu byrokraciu a peniaze a veci, ktoré ma nezaujímajú. Zožiera ma práca v japonskej rodinnej firme. Úplne som sa tratila v tom, o čom to je a prečo to robím. Pre koho to robím.

Opäť je tu obdobie, kedy si idem predlžovať víza, čiže nemôžem rozmýšľať nad zmenami. Som viazaná na pracovné víza, a preto nemám úplne voľnú ruku v tom kam sa pohnúť a čo robiť. No v jednom som si istá, práca v japonskej firme naozaj nie je pre mňa. Ja som to vlastne vždy vedela a celú dobu vravím, že nechcem pracovať vo veľkej japonskej firme. Ale naivne som si myslela, že to bude iné vo firme malej, tváriacej sa medzinárodne. Ešte neviem čo sa bude diať, ale popri hľadaní nového bytu pokukujem aj po novej práci. Zatiaľ tak neoficiálne a len občas. Najprv sa musím presťahovať a dať si dokopy túto stránku. Potom sa uvidí.

A aby som nebola zase iba celá negatívna, tak sa podelím so včerajším zážitkom. Zahŕňa to príjemné prekvapenie, pozvanie od kamarátky von. Táto kamarátka bola mojou tutorkou počas pobytu na Shizuoka University. Teraz tiež žije v Tokiu a stretávame sa raz za uhorský rok. Štýlom, že ju musím zavolať ja, inak by sme sa nevideli ďalších 5 rokov. Ale to je u Japoncov úplne normálne. Preto ma veľmi milo prekvapilo keď mi odrazu napísala, či už mám plány na sobotu a nechcem sa pridať na jednu výstavu. Konkrétne výstava dvojnásobného zlatého olympika v krasokorčuľovaní , Yuzuru Hanyua. (ach to naše slovenské skloňovanie...)

Výstava zahŕňala fotografie, originálne kostýmy, medajle a tak.  Kombináciou jeho chlapčenského výzoru, talentu a japonskej láske ku krasokorčuľovaní , je z tohto športovca národný idol. Ale to doslova. Pri niektorých vystavovaných fotkách som pochybovala o tom, pre koho je tá výstava určená. Mladý Yuzuru v školskej uniforme s pohľadom psíka ako hľadí do kamery, zväčnené na fotografii o meter krát dva. Ale bolo mi všetko jasné, keď som si uvedomila, že 90% návštevníkov tvorili staršie japonské ženy medzi 40-60 vekom. Rozplývali sa nad jeho nežným úsmevom a ladným trupom. Musím im dať za pravdu, že by som si ho veru vedela predstaviť v tých mojich idol skupinách, ale predsalen tu nie je od toho. Opäť sa mi potvrdilo, že tá idol kultúra je tu zakorenená a prejavuje sa v rôznych sférach. V popkultúre to síce tvorí špecifickú časť, no naozaj sa s tým dá stretnúť aj v bežnom živote. A ozaj, vraj prvý deň výstavu navštívilo 7000 ľudí...

Fenomenálny Yuzu :)

Mohli sme si stiahnuť appku do mobilu, kde sa dajú prehrať jeho skoky krok po kroku. Ja som sa akurát bavila na jeho výrazoch :D

A mám vôbec začať hovoriť o výrobkoch, ktoré tam predávali? V prvom rade jeho najnovšia fotokniha (kamarátka neodolala), obaly na A4 s jeho fotografiami z ľadu (to som neodolala zase ja), notesky, kľúčenky a pohľadnice. No a najlepšie boli teraz populárne mini stojany s jeho postavou, akoby figúrky. Hej, to predsa potrebuje mať doma každý na poličke! No a pri kúpe sme zadarmo dostali noviny, špeciálne vydanie, kde bola jeho fotografia cez všetky strany. Má to asi meter a pol. Neviem, čo s tým.

Musím raz napísať blog o japonskej posadnutosti v takýchto výrobkoch. A ako to všetci kupujú a zbierajú. A míňajú na tom neskutočné peniaze. (vrátane mňa, ale už sa snažím obmedzovať)

Tak zatiaľ!

Sewitches

štvrtok 15. februára 2018

O prúde myšlienok na tému rok v Tokiu


Úplne som zabudla napísať taký ten referujúci blog, že: Už som rok v Tokiu! Čo sa zmenilo, kam som sa posunula, koľko sa toho naučila a ako to vyzerá v práci. Práve o tej som nepísala myslím už od augusta minulého roku. A ja viem, že táto téma vás baví najviac, lebo má vždy najviac pozretí!

Nedávno som zistila zaujímavú vec. Odkedy som vo svojom živote začala brigádovať, vždy som bola presvedčená, že mi tá práca nejde. Bála som sa, že to tak bude celý život a ja nikdy nebudem schopná robiť niečo poriadne. Bola som typ človeka, ktorý potreboval čas si zvyknúť a keď sa prácu konečne naučil, dokázal sa udržať v tom priemere. Ani excelentné výkony, ale ani žiadne prúsery. Práve preto, že som v tomto mala strašne nízke sebavedomie, no zároveň nerada prehrávam, nech to bola akákoľvek práca, dávala som do toho všetko. Bola som v neustálej nespokojnosti sama so sebou, stále tá myšlienka, že nie som dostatočne dobrá, nejde mi to, nehodím sa na to. No a tak sa napríklad smejem na mojej malej skúsenosti v Prahe, kde som bola v agentúre, ktorá dohadzovala rôzne krátkodobé brigády. Prišla som do obchodu s oblečením na pár dní behať hore dolu, ukladať veci a tak. Takto nás tam chodilo niekoľko dievčat. Ja som šalela, že nestíham, že ma snáď vyhodia, lebo im viac robím bordel ako pomáham. No a posledný deň mi vedúca vraví, aká ma je škoda, lebo som bola jediná usilovná, rýchla a neflákala sa. A viete aký to bol pre mňa šok? Chápete, že vy si o sebe myslíte úplne reálne presný opak? Takto som samozrejme fungovala v každej brigáde a neskôr práci. A tak som teda prišla nedávno na to, že vďaka tomu, že so sebou nikdy nie som spokojná a neustále sa snažím byť čo najlepšia, tak sa stále posúvam ďalej. Dokonca celkom rýchlo. Hoci asi nie je úplne dobré si o sebe stále myslieť, že je niečo zle. Ani neviem, kde sa to pôvodne vo mne vzalo.

Vďaka tejto vlastnosti o mne v práci kolujú fámy, že som človek, ktorý sa ničoho nebojí, prebojuje sa prekážkami, zbúra všetky steny a pustí sa  do každej výzvy. A že to ešte všetko zvláda s chladnou hlavou. Keby videli tie pochybnosti a chaos v mojej hlave, asi by boli poriadne prekvapení. Ale už strašne odbočujem od témy. Týmto celým som chcela povedať, že sa mi darí a stále rastiem v mnohých sférach. Aspoň tak to vnímam.

To sa prelialo do myšlienok, že som vlastne celkom schopná a mohla by som pracovať aj na mieste, ktoré ma viac baví a je lepšie platené. A to ma začína dosť frustrovať. Ale ja sa nedokážem v práci nesnažiť aj keď ma kopec vecí štve.

Ako napríklad, že skáčem medzi zamestnancom a nezamestnancom ako sa to firme hodí. Keď príde návšteva z partnerskej jazykovej školy z Ameriky alebo Anglicka, tak som tam ako spojovník kultúr a jazykov, no keď je pravidelný míting na zlepšenie manažovania projektov, čo sa ma dosť týka, tak už zrazu nie som skutočný zamestnanec a nie som súčasťou. Najviac ma dostalo fotenie na vianočnú kartu, čo sme posielali do partnerských škôl. Vtedy som bola ešte brigádnik a keď sa mal ísť fotiť náš tím, všetci sa tvárili, že tam s Bodkou nepatríme. Lebo vôbec mi šéfka netvrdila, že chce aby som sa stala hlavným komunikačným bodom práve s týmito školami. Ono to akosi nedáva niekedy zmysel. Hlavne, že keď sa má ísť platiť príspevok na firemné posedenie, tak odrazu platím rovnako ako všetci trvalí zamestnanci.

To sú všetko také drobnosti, ale keď sa toho nakopí, tak sa človek zamýšľa, v akej pozícii vlastne stojí. Koľko si toho môže dovoliť povedať, navrhnúť, kam sa v akej situácii zaradiť. Všetci tam sme v podobnom veku, ale aj tak mám vždy pocit, že iba preto, že sme s Bodkou cudzinky, tak majú tendenciu nás oveľa viac poučovať ako malé deti a vysvetľovať ako sa má správať šakaidžin (nenávidím to slovo), plnohodnotný člen spoločnosti, či pracujúci dospelý človek. Šéfkine obľúbené: "Vo vašej kultúre to asi nemáte, ale toto je úplný základ, ktorý by mal zvládať každý šakaidžin." Štýlom, akým na toto vysvetľuje sa cítim ako 7 ročné dieťa, čo práve hodilo na zem žuvačku. Tuším zabudla, že sme sa vybrali samé ako prst žiť a pracovať do cudzej krajiny na víza s neistou budúcnosťou. A to nie je len tak. Okej no, ale asi nie sme poriadne dospelé.

Asi toľko k mojej momentálnej frustrácii, s ktorou sa však asi stretnem všade. Lebo cudzinci to tu ľahké nemajú a ja som vlastne ešte vo veľmi dobrom prostredí, ak sa na to pozriem všeobecne. Dostáva sa mi aj uznania, nekonečných možností zlepšovať sa, a to všetko s ľuďmi, ktorí v práci vidia zmysel.

Ja už ani neviem o čom som chcela písať. Aha, že ako po roku v Tokiu. Stále s kilami zo Slovenska, bez chlapa a frustrovaná. Ale to je všetko vlastne nepodstatné. Lebo sa viem každý deň len tak pousmiať pri myšlienke: Ja naozaj žijem v Japonsku! Na vlastných nohách a stále plná snov.

Sewitches

nedeľa 21. januára 2018

O mojich pocitoch

Od štvrtka ma skolila choroba, a tak mám konečne čas napísať tohtoročne prvý blog. Hneď ako som sa vrátila do Japonska som spomínala, že som na Slovensku zažila pár kultúrnych šokov. No neviem či to vôbec nazývať šokmi kultúrnymi, alebo skôr len otvorenie očí pred vecami, ktoré som predtým vôbec nevidela. A ani to stále nie je to správne pomenovanie toho, čo som na Slovensku pociťovala.

Sama som si to nevedela vysvetliť, ale už od prvých pár dní som sa cítila akosi skleslo. Veľmi som sa domov tešila, a preto ma to prekvapilo. V prítomnosti rodiny a kamarátov bolo všetko v poriadku, no ako náhle som sa ocitla sama, napríklad niekde v meste, tak som sa cítila nepríjemne. Zo začiatku som si to nechcela pripúšťať, ale potom som začala premýšľať, prečo to tak je. Zistila som, že mi nesedí tá pochmúrna atmosféra,  to šírenie negativizmu čo u nás je. Ako ľudia vedia po sebe na ulici vrieskať, hádať sa aj pred vlastnými deťmi, ignorovať okolie a myslieť iba na seba. A všetko končí tým sťažovaním sa na všetko.

Po rozhovoroch s kamarátmi a rodinou som si v hlave začala pokladať otázku: Prečo ľudia nerobia niečo so svojím životom ak sú s ním tak nespokojní na tom Slovensku? Nemyslím tým odísť hneď z krajiny, lebo to sa nie vždy dá a nie každý po tom túži. Koniec koncov to, že všetci mladí odchádzajú tiež nie je dobré. No namiesto lamentovania, večného sťažovania sa, hromady výhovoriek, tohto zbytočne strateného času by mohli byť v živote niekde inde, ak by len preto niečo spravili. Ale my sa budeme radšej ľutovať a povieme si, že to tak jednoducho je, nič sa nedá robiť.

Všimla som si ako sa u nás štandard posunul. Že veci, ktoré neviem prečo nefungujú sa stali spoločenským štandardom. Ja naozaj nechápem, prečo keď si u nás kupujem lístok na autobus či vlak musím dopredu rátať s meškaním a podľa toho sa zariadiť. Teraz si každý pomyslí, že to sa mi hovorí, veď v Japonsku nič nemešká. To za prvé nie je pravda a za druhé nehovorím, že doprava nemôže meškať. Ale keď je normálne, že doprava mešká a prekvapivé ak nemešká, tak mi to nepríde celkom v poriadku. A toto je naozaj iba príklad, mohla by som hovoriť o toľkých veciach. 

Keď som sa o tomto rozprávala ešte doma s pár ľuďmi, tak mi bola väčšina vecí odôvodnená slabými platmi. Ľudia za tú almužnu jednoducho nebudú svoju prácu vykonávať tak ako majú, a potom veci proste nefungujú. Nepríde vám to hrozné? Lebo mne áno. Ono je ale strašne ťažké to odsúdiť, lebo je za tým oveľa viac. Ja viem. A viem, že je málo takých, ktorí si budú robiť poctivo svoju prácu, aj keď za to skoro nič nedostávajú. Ale jednoducho to tak ovplyvnilo našu krajinu, že hoci je to asi takéto už niekoľko veľa rokov, tak ma to silno zasiahlo keď som tam teraz bola po skoro dvoch rokoch.

Veľa ľudí mi možno bude oponovať, že sa to netýka iba Slovenska, áno, že si asi predstavujem nejakú Utopiu, kde je všetko dokonalé, a že takéto veci sa nedajú zmeniť zo dňa na deň, sme poznačení našou históriou, atď. Ale ja sa pýtam: No dobre, ale tak teda chceme navždy zostať takýto? Lebo to je o nás o ľuďoch a o tom ako myslíme. A najprv musí každý začať sám sebou.  Lenže mám pocit, že ešte aj od toho má Slovensko veľmi ďaleko.

Nechcela som začínať negatívne v tomto roku, ale musela som to zo seba dostať von. A toto nie je osočovanie Slovenska. Iba pocity, ktoré som mala po návrate a dôvody, prečo sa tam neplánujem vrátiť. Lebo sa ma na to pýtal asi každý.

Takže aby som to zhrnula, vďaka mojej rodine, kamarátom a ľuďom v blízkom okolí bol môj pobyt na Slovensku naozaj príjemným. Ale okrem toho ešte stále neviem, ako predstavovať Slovensko Japoncom, keď sa ma naňho spýtajú. Asi nikdy nezabudnem na to, čo mi povedal bývalý priateľ po prvej návšteve Slovenska: Slovensko je tak krásna krajina. Príroda, bohatá kultúra a dobré jedlo. Je tak strašná škoda, že sú Slováci takí akí sú. Ničí to všetkú tú krásu, ktorú v krajine majú. A ja bohužiaľ nedokážem oponovať...

Sewitches