utorok 8. októbra 2019

O tom, ako sa s Japoncami bavím (iba) o počasí


Ahoj, rok 2019. Na tomto bielom pozadí sme sa stretli iba jeden jediný krát, a to v apríli. Je to vôbec možné? O chvíľu je predsa rok 2020! Už dlho som niečo neľutovala tak, ako zanedbanie môjho blogu po celý jeden rok. Je tu ešte vôbec niekto? Haló?

Dnes som v práci dostala šialenú chuť písať. Úplne o všetkom možnom! Len také banality zo života, veci nad ktorými teraz premýšľam a je toho hneď niekoľko.

Začnem otázkou, ktorá mi blúdi po rozume už pár mesiacov.
Prečo som vlastne tu a čo tu robím? Som tu potrebná?
Nie, nebojte sa, nemám žiadne úmysly vracať sa na Slovensko.
Ide len o to, že som sa v práci postupne dostala na pozíciu koordinátora a som v dennom kontakte so starými tradičnými japonskými korporáciami. Ako možno viete, moja firma sa snaží práve také korporácie globalizovať pomocou rôznych tréningov, aby aspoň troška dohnali svet.


No čím hlbšie som v tom, tým viac pociťujem, aká zbytočná moja existencia pre nich je. Lebo len veľmi malé percento si uvedomuje tú kritickú situáciu, v ktorej Japonsko je, že bez inovácie, globálnych lídrov, jazykových schopností a porozumeniu cudzích kultúr,  zostanú zaseknutí aj v dobe, aj v ekonomike. Ktorá ale bohužiaľ ide dolu vodou.

Premýšľam, prečo sa niekto (akože ja) trepe až zo zahraničia, aby im pomohol vrátiť sa na špičku svetových veľmocí, no oni pre to nepohnú ani prstom. Priam by ma ešte najradšej poslali domov, lebo sa nemám čo starať. Vyjadrujem sa teraz oveľa viac prehnane, než to v skutočnosti je, no nejak tak sa niekedy naozaj cítim, keď sa rozprávam s niektorými, i mladými, Japoncami. A nie je ich málo. A mám sto chutí spýtať sa ich, či sa nehanbia, že i cudzinci sa pre túto krajinu snažia urobiť viac, než oni sami. Teraz ich hádžem všetkých do jedného vreca. Samozrejme, že som sa stretla s úžasnými ľuďmi, ktorí majú rozhľad, sú inteligentní a vedia, že Japonsko sa musí čo najrýchlejšie začať meniť, a aj pre to niečo robia. No jeden v tisícke nestačí. Nie Japonsku. A tak sa pýtam samej seba, prečo tú prácu vlastne robím? Prečo sa snažím pomôcť ľuďom, ktorí o to nestoja? Aby som sa mala lepšie ja, či moje imaginárne deti? Neviem. A ono je to na oveľa dlhšiu debatu, pretože to nemá len tento jediný uhol pohľadu, no sto ďalších. Ale cítim sa bezmocná a zbytočná. Potrebujem zmeniť prácu...no toto je spoločenský problém, pred ktorým asi neujdem nikam.


To mi troška nadväzuje na to, ako si poslednú dobu poriadne neviem sadnúť so žiadnymi Japoncami. Keďže bežní ľudia vôbec nepremýšľajú nad spoločenskými či globálnymi problémami, tak konverzácia začína, i končí veľmi povrchne. Nie žeby som mala potrebu riešiť plasty a práva zvierat na dennom poriadku, no v mojom veku už človek predpokladá (ach, som už stará), že ľudia v podobnom veku budú mať na také veci utvorený názor a vedia o tom debatovať, keď na to náhodou príde. No keď mám potom vysvetľovať 25-ročnému človeku, že nie, nestačí ti iba pas na to, aby si mohol ísť do každej krajiny na svete, ale čo sú to víza (hoci nie nadarmo je japonský pas najsilnejší na svete), tak potom naozaj nemám chuť nadväzovať nové kontakty. Bohužiaľ som potom v okolí tá, čo má vysoké nároky na chlapov, lebo sa neviem uspokojiť s tým, že by sme sa mali do konca života baviť už iba o počasí. No, a máte to tu, Sewi yellow fever sa asi pomaly chýli ku koncu. Ale čo potom?! Možno sa ma po tomto blogu mama prestane pri každom skajpe pýtať, či už mám frajera.


Hej, ale toto mal byť veselý blog. Tak skúsme na to troška ináč. Japonsko je plné možností. Ale to už asi viete. No najviac sa mi páči to, ako sa tu človek môže voľne realizovať  a venovať sa, čomu len chce. Zabudnuté detské sny či koníčky, ktoré sa vedia zmeniť na profesiu oveľa ľahšie a rýchlejšie než by sme čakali. A potom aj úplne banálne veci, ktoré sa človeku postupne zo života vytrácajú z rôznych dôvodov.

Spievam (budem mať druhý koncert!), píšem (už aj prvý originálny song!), fotím (prosím, nech už mám na poriadny foťák!), kreslím (do práce!), cestujem si po Japonsku sama (bezpečne a bez obáv!), behám po koncertoch (až moc) a eventoch (keď ono je to často zadarmo!), chodím na pivo aj pred výplatou (lebo sú tu lacné reťazce, či prívetivý majiteľ pubu!), cítim sa tu sebavedomejšie (lebo mi každý chváli japončinu a oči!),  a mohla by som pokračovať donekonečna. Je toľko vecí, ktoré som začala robiť až v Japonsku. Vecí, ktoré môžem robiť iba v Japonsku, alebo iba vďaka Japonsku. Ja som sa v Japonsku tak zmenila. Bordel v izbe mám síce rovnaký, ako keď som mala 16 (ešte väčší, lebo teraz to za mňa nik neuprace), ale vďaka tým možnostiam sa cítim oveľa kreatívnejšie a nebojácnejšie než kedykoľvek predtým.


 Ja sa vždy tak zamotám do toho, čo som tým celým vlastne chcela povedať. Ja neviem. Asi len to, že ak som vás prvou polovicou blogu vystrašila, že mi je tu zle a chcem ísť domov, tak dúfam, že som vás hneď i vyviedla z omylu. Lebo v konečnom dôsledku aj tak nemôžem žiť bez Morning Musume, takže ma doma asi už nikdy neuvidíte. Iba žeby ma omrzelo sledovať neplnoleté dievčatká ako polonahé poskakujú na pódiu očami pyšnej mamičky v tele slovenskej idol otaku.(to bol vtip, dobre?)

Koniec (dnešných výplodov).

Sewitches

PS: Dnes tu máme veľa zátvoriek, lebo môj vnútorný hlas sa tiež potreboval vyjadriť k danej tematike
PS2: Ale na Vianoce domov idem, juchuchú!

streda 10. apríla 2019

O HSJ a hydinárni


Už je polka apríla a ja som sa konečne dokopala k prvému blogu tohto roka. Mala som jeden rozpísaný v januári, no potom sa toho veľa nakopilo v práci a ja som stratila všetok čas a chuť.

Ale nechcem dnes písať negatívny blog. Dnes by som sa rada povenovala konceptu, alebo skôr modelu našej firmy. Častokrát sa sťažujem na kopec vecí, no to je skôr všeobecne japonskou spoločnosťou a ako veci fungujú. Firma ako taká je veľmi zaujímavá a rada rozprávam o tom, ako sa lýši od ostatných japonských firiem a naším cieľom je vlastne tieto zastaralé japonské firmy zmeniť, posunúť na medzinárodnú sféru.

Tento blog som sa rozhodla napísať aj preto, že sme mali nedávno firemný tréning, ktorý sa zaoberal  naším hlavným konceptom, ktorý by bola škoda nepredstaviť, pretože som práve tam zistila, že môj život ako taký práve tento koncept odráža.

Predstavte si, že sedíte v krúžku svojich kolegov na čele s riaditeľom a všetci na vás hľadia nechápavým pohľadom keď z vašich úst vychádza váš životný príbeh = Pracovala som v hydinárni v Nemecku aby som mohla ísť do Japonska na ....riaditeľ: „Morning Musume?“, ja: „Nie, Hey! Say! JUMP.“

No ale poporiadku.  Koncept sa volá Personal Globalization a hovorí o tom, že v dnešnom svete nám už nestačí iba angličtina na to, aby sme sa mohli považovať za globálne osoby, no je potreba privlastniť si 5 základných zručností na to, aby sme mohli pôsobiť a uplatniť sa medzinárodne.

Jadro tvorí Visionary Thinking a Selfempowerment.
Znie to zložito no jednoducho povedané, Visionary Thinking je schopnosť vytvoriť si ciele, predstaviť si sny, no nezostať pri prázdnych slovách, ale „zostaviť“ plán, ako sa k cieľu reálne dopracovať. Selfempowerment je zase schopnosť, ktorá nás počas tej cesty doprevádza, keď narážame na prekážky. Sila opäť sa postaviť na nohy, nevzdať to a hoc sa i „doplaziť“ do cieľa. A tu sa opäť vrátim k môjmu príbehu a tej trápnej situácii, keď na mňa v krúžku všetci čumeli.

Počas firemného tréningu sme mali skúsiť dať osobný príklad ako vysvetliť tieto dva pojmy v podaní My story. A tak som spustila:
„Po skončení strednej školy som mala sen navštíviť Japonsko a to hlavne z dôvodu vidieť moju vtedy najobľúbenejšiu skupinu Hey! Say! JUMP. Na Slovensku sú nízke platy a bolo veľmi ťažké zarobiť si na letenky a ostatné výdaje, a tak som sa rozhodla ísť brigádovať na celé leto do Nemecka. Do hydinárne. Bolo to náročné, šifty priam nekonečné, no v tej dobre zrovna vyšiel prvý album od HSJ a ja som každý deň počúvala song Dreams Come True, ktorý ma doprevádzal pri hádzaní salámy na budúci Gordon Blue na páse. V deň výplaty som mala v rukách letenku a je to doteraz pre mňa nezabudnuteľný pocit.“

Riaditeľ sa pousmial a vraví:“Šimona-san, ďakujem ti za tento ukážkový príklad Vision= sna ísť do Japonska na Hey!Say!JUMP, Thinking= plánu brigády v Nemecku a Selfempowerment= vízie splnenie sna v podaní Dreams Come True songu v ťažkých chvíľach. Ty si spojila Hey!Say!JUMP a hydináreň. To je neuveriteľné.“
A tak vznikol nový vtip na moju osobu, ale to už je o inom.

Výhľad z riaditeľovho beach housu, kde sa konal náš firemný tréning

Vtedy som si uvedomila, že takto fungujem vlastne stále a preto som tam, kde som. Či už keď som sa nedostala na Japanistiku, ale aj napriek tomu som našla cestu na pobyt v Japonsku na univerzite, alebo hľadanie práce a získanie víz. Bolo zaujímavé zistiť, že toto sú veci, ktoré sa očakávajú od globálnej osoby, lebo bez toho sa predsa z miesta nepohne.

Zvyšné 3 zručnosti sú Diversity, Communication a Global English, ktoré iba v krátkosti predstavím.
Diversity je schopnosť fungovať s ľuďmi či už inej kultúry, inej generácie, iného zamerania a navzájom z toho ťažiť napríklad v podaní inovácií. Pod Communication radíme skôr odbornú stránku ako je schopnosť odprezentovať ideu, jednanie na báze win-win, všekultúrna komunikácia a mnoho ďalších. U Global English nie je dôležitá správnosť gramatiky, či výslovnosti, ale schopnosť porozumieť a byť porozumený aj keď sme navzájom nerodenými anglicky hovoriacimi osobami.
Podľa nášho modelu, osoba, ktorá pokorila týchto 5 zručností je osoba globálna, úspešná a na pozícii viesť ostatných. Osobne sa tak určite necítim, ale nájsť sa v tom viem.

Tento model síce predstavujeme veľkým japonským korporátom, ktoré sú zastavené v čase a (japonskom) priestore, no osobne mi to naozaj príde ako way of life a niečo s čím sa viem stotožniť. A hoci chcem stále zmeniť prácu, lebo mám ďalšie sny a ciele, za ktorými treba ísť, no dokážem konečne bez okolkov povedať: „A čo tak pracovať u nás?“

Možno sa raz rozpíšem aj o 4 črtách, ktoré by mal každý náš pracovník v sebe mať: Collaborator, Innovator, Pathfinder a Specialist. Je to totiž ďalší zaujímavý model, ktorý si riaditeľ vymyslel (aby bolo neskutočne ťažké nabrať nových ľudí).

PS: Hej a stále nechápem, ako sa random človek ako ja, ktorý od svojich 7 do 24 rokov iba kreslil dostal na miesto, kde sa na dennej báza používa mozog :D

Sewitches

Výhľad z firmy


pondelok 31. decembra 2018

O poslednom blogu...v tomto roku!


Dnes je posledný deň roku 2018. Neskutočne rýchlo to ubehlo. To bude asi tým, aký náročný ten rok bol a ja som nestíhala sledovať dni. Posledný blog som napísala presne pred 2 mesiacmi. Normálne sa mi ani nechce ísť robiť moju koncoročnú analýzu, lebo to bude všetko iba mínusové. No ale budiš.

Hneď pre začiatok nejako takto. (do zátvorky vždy uvediem porovnanie s predošlým rokom)
Počet blogov v 2018: 7...(-7 )
História všetkých zobrazení stránok: 23 369...(+6 212) Hmm, to nie je až tak zlé.
Pre zmenu, nedám sem 3 najčítanejšie blogy, lebo na ne všetci potom klikáte, no skúsim 3 najmenej čítané blogy za celé 4 roky blogovania. Pre zaujímavosť, najčítanejší blog má 612 zobrazení.


Som zvedavá, či tieto tri blogy niečo naberú.
A čo sa všetko za tento rok zmenilo a kam ďalej?

Práca
Bola som dvakrát povýšená, zvýšil sa mi troška plat i bonus, no samozrejme aj nadčasy.
Vpodstate som prešla z asistenta koordinátora na koordinátora, hoci nie tak úplne plnohodnotného, lebo tam je stále jazyková a kultúrna bariéra. Hoci je moja japončina na vysokej úrovni pre normálnu prácu, naši klienti sú obrovské japonské korporáty, ktoré hýbu (zveličene) svetom a to je už aj na mňa troška iný level. Nehovoriac o tom, že tam treba mať aj ďalšie zručnosti ako management, decision making, či working under pressure a mnoho ďalších. Hej, máme na toto slovenské výrazy?
Ináč keď už sme pri tom, spomínala som, že som po vysokú študovala čisto iba umenie? Nechápem čo tu robím...V každom prípade sa stále veľa učím a je to zaujímavé, ale hrozne náročné a ja som zase raz v momente, kedy sa potrebujem posunúť inam. V januári to budú 2 roky, čo som nastúpila to momentálne práce. Úprimne mi to stačí a cítim, že som vo veku, kedy by bolo načase robiť to, čo ma bude napĺňať vrámci mojich životných hodnôt. Rok 2019 sa bude dúfam niesť v duchu zmien a veľkých rozhodnutí. Chystám sa poslať životopis na vysnívané miesto, no zatiaľ viac neprezradím. Ak by to náhodou malo nejaké pokračovanie, určite sa o tom dozviete.

Osobný život
Okrem toho, že som sa presťahovala do svojho (to bol môj jediný cieľ pre 2018) a behám po koncertoch a na pivo sa vlastne nič nezmenilo. Pred rokom na firemnej akcii som prehlásila, že si tento rok nájdem priateľa. Mám na to posledných pár hodín. To už asi nedám, či? :D

Spoznala som tento rok veľa skvelých ľudí, Slovákov, Čechov i Japoncov. Mala som možnosť spoluorganizovať akciu pod záštitou Slovensko-japonskej spoločnosti a dúfam, že aj v nasledujúcom roku budem môcť pokračovať. Hlavou týchto akcií je bývalý japonský veľvyslanec na Slovensku, ktorý sa rád angažuje a hlavné má veľa zaujímavých skúseností, ktoré rád predáva ďalej.


Sny, ktoré sa mi tento rok splnili:
Ísť na ROCK in JAPAN festival
Zaspievať si s kapelou


Dobré veci, ktoré sa mi prihodili:
Stretnutie s bývalou kolegyňou z rjokanu a spoločný Disneyland
Stretnutie s bývalým priateľom a konečne opadnutie divného pocitu
Veľa úsmevov a energie od Morning Musume a ostatných dievčat z Hello!Projectu
Sedadlá vedľa pódia v najväčšej hale v Japonsku na koncerte Hey!Say!JUMPu (na toto som čakala asi 7 rokov...)
Návšteva divadelných predstavení a Kabuki
Výletovanie



Tento rok vlastne nebol až taký zlý. Už tušíte prečo som to sem vypisovala?
Aby som sama seba presvedčila, že som vlastne zažila kopec skvelých vecí, videla veľa nového, splnila si nejaké sny, stretla starých i nových priateľov a bola vlastne šťastná. Lebo človek častokrát zabúda, koľko dobrého v živote má, ak sa mu nakopí veľa negatívnej energie naraz, akou je moja momentálna frustrácia z práce.

A čo dobré sa prihodilo tento rok Vám? J

Sewitches

nedeľa 28. októbra 2018

O pochmúrnej jeseni


Rozhovor so šéfkou po 3-mesačnej skúšobnej dobe na plnom pracovnom pomere. V skutočnosti to ešte nie sú ani 2 mesiace, no to je jedno. Bavíme sa o tom, aké 3 mesiace to pre mňa boli. Váham, no vravím, že mám pochopiteľne viac práce než predtým. Na čo mi ona odpovedá, že sú aj časy, kedy to ľudia nezvládajú, failujú, plačú od stresu a podobne, a to všetko stačí iba prekonať. A príliš sa nezaoberať každým pádom, postaviť sa hneď na nohy a ísť ďalej. A ja viem, že toto je dôležitá súčasť rastu. Ale aj tak si nemôžem pomôcť a príde mi nepochopiteľné, že musím tu hromadu práce a všetok stres prijať, nechať sa zničiť a potom vstať z popolu akoby nič. A hneď niekoľkokrát. To podľa mňa nie je úplne zdravé, keď sa niekto pravidelne nervovo zrúca. Mala som také obdobie v marci tento rok a mám k tomu opäť blízko. A nepáči sa mi normalizovanie takého stavu ako súčasť života. Som príliš idealistická? Je to tak všade na svete, alebo iba v Japonsku?

Keď sme mali celo firemný míting, riaditeľ sa nás pýtal, kto z nás bol nedávno na pokraji zrútenia. Kolega sa bez váhania prihlásil. Všetci sme vedeli, o čo ide. A ja som iba ticho prikyvovala, lebo spolu robíme na rovnakom projekte. Riaditeľ rozprával o tom, ako je základnou požiadavkou zamestnanca našej firmy Self empowerment, teda pozitívne myslenie, sila motivovať sa a prekonávať prekážky. V inom zmysle i nezrútiť sa. Nasledovala diskusia vo dvojiciach na tému, kedy sme boli naposledy na pokraji a ako sme to riešili. 
A ono je strašne dôležité o tom hovoriť, o tom potom. No nerieši to koreň problému, a to je to, že sa to stalo bežným javom, súčasťou tejto spoločnosti. A zďaleka nielen v našej firme.
A ja neviem, či chcem takto žiť.
Viete, ako som za posledný rok zostarla? 

Naša najvyššie postavená manažérka je cool ženská, polo Ironman s najbližším cieľom stať sa v Austrálii Ironmanom po dobehnutí triatlonu. Venuje sa rôznym činnostiam, ráno i večer, do toho jej ide práca od ruky. A na nej vidím, koľko si toho musela prežiť, koľko nocí musela v minulosti preplakať, keď sa firma stavala na nohy. A vravela som si, že raz chcem byt rovnako silná, sebestačná žena, ktorú život bude napĺňať. Ale je toto vôbec pre mňa? Naozaj sa chcem neustále prekonávať a naháňať nejaké ideálne ja? Čo je za tým a aký to má zmysel?

Pýtam sa sama seba každý deň, prečo sa musím tak stresovať pre ľudí čo nepoznám, ani oni mňa a nie je v tom štipka vďaky. Vravím o klientoch, ktorí ma zaujímajú asi rovnako, ako majstrovstvá sveta vo futbale. A hoci som v tejto práci dospela v mnohých smeroch, nevidím a nechcem v tom vidieť perspektívnu budúcnosť. Najradšej by som hneď teraz v tomto momente s tým sekla. Ale viete, čo je problém? Je jedno kam pôjdem, vždy natrafím na rovnakú situáciu.

Je chyba vo mne? Naozaj som stratený idealista? Ktorý jediné, čo chce, je žiť plnohodnotný a spokojný život na základe vlastných priorít. Nehovorím bezproblémový, no bez pravidelného návalu stresu by to nemuselo byť zlé. Či? 

V Japonsku som sa stala oveľa silnejším človekom než predtým. Určite to je aj vekom, veď mi tiahne na 30-ku a ak by som sa nevedela sama o seba postarať, asi by to bol prúser. No vyrovnanie sa s rôznymi životnými situáciami v cudzej krajine, inej kultúre a v zložitom jazyku ma naučilo brať veci s väčším nadhľadom a panikáriť iba trochu. To, čo by ma zlomilo pred 3 rokmi, sa teraz o mňa iba obšuchne, a ja kráčam ďalej. No to neznamená, že je to tak dobre. 

V každom prípade to takto ďalej ísť nemôže. Začínam pociťovať strašnú stratu času. Do toho mi jeden známy vyššieho veku začal vysvetľovať, ako by som mala zostať v rovnakej firme aspoň 3 roky, tak naberiem na hodnote pre budúceho zamestnávateľa a bude pre mňa oveľa ľahšie zmeniť prácu. Ale mne je to úplne jedno. Veď predsa nemôžem vedieť, či som dostatočne „hodná“ už teraz, alebo či mi rok navyše vôbec nejako pomôže. Tam, kam sa chcem zaujímať o miesto, aj tak teraz nikoho nehľadá a neverím, že čakaním niečo dosiahnem. Na tú pozíciu nebudú nikoho hľadať ani o rok, ani o dva. A úplne sa ani nechcem hádzať do rovnakého vreca s Japoncami. Predsa len, už teraz môj vek, rovná sa počet rokov v práci, neodpovedá japonskému štandardu (mala by som mať už aspoň 5 rokov a nie 2 a pol).  Ale keď to človek neskúsi a bude sa riadiť iba japonskými pravidlami, kedy, čo a ako, tak sa nikam nepohne a stratí polku života na mieste, na ktorom byť nechce. A toto u Japoncov asi nikdy nepochopím. Ale tá spoločnosť je tak nastavená a bude tak asi ešte veľmi dlho fungovať. Ale ja sa chcem posunúť ďalej. A to nemyslím len na tej pracovnej úrovni, no na životnej.

Viem, že tu splietam jedno s druhým a je to tak trošku chaos. No potrebovala som to zo seba dostať, tak mi snáď odpustíte tento emotívny prúd myšlienok a milión básnických otázok, na ktoré stále hľadám odpovede.

Sewitches

nedeľa 5. augusta 2018

O tom, ako som sa sťahovala


Dnes sa konečne pustím do témy, na ktorú sa ma pýta nejeden z vás už nejaký ten rok. Konečne som sa presťahovala do svojho, a tak dnes popíšem ten proces a veci okolo toho. Opäť pripomínam, že je to moja osobná skúsenosť, a určite to nebude všeobecná informácia.

Všetci moji slovenskí a českí kamaráti, žijúci v Tokiu, ma upozorňovali, aké neľahké bude nájsť si v Japonsku byt. Cudzincov tu na mnohých miestach odmietnu, a preto si vraj treba vymedziť aspoň 2-3 mesiace na tú strastiplnú cestu k vytúženému bývaniu.

Možností ako začať je veľa, no pre základný obraz o bytoch a cenách som najprv preskúmala známu webstránku pre hľadanie bytov. Človek si musí rozmyslieť, čo presne hľadá a podľa toho sa dá krásne filtrovať. Rok výstavby, veľkosť bytu, oddelený záchod od kúpeľne, typ platničky v kuchyni, parkovisko pre bicykle, či vzdialenosť od stanice. Mojou najdôležitejšou podmienkou bolo, aby sa byt nachádzal na tej istej linke ako pracovisko a Irish pub, najideálnejšie, aby som sa v pube mohla zastaviť po ceste z práce. To sú teda priority, čo? :D

Tak som sa vybrala asi 2 a pol mesiaca pred uplynutím sharehouse zmluvy  do realitnej kancelárie, ako mi poradila kamarátka, kde by mi mali pomôcť  so všetkým, čo je treba. A tu som aj skončila, lebo prvá informácia, ktorú som sa dozvedela znela nasledovne: „Ale veď to hľadáte príliš skoro! Tie byty, ktoré by som vám teraz ukázal, tu už o 2 mesiace určite nebudú, to je zbytočné. Celý proces trvá asi tak 2-3 týždne.  A máte už peniaze pripravené?“

No keďže som ako cudzinka mala obavy, že to také rýchle a ľahké nebude, ihneď  som ujovi  vylíčila všetky hrôzy, ktorými ma kamaráti strašili. Ten ma ubezpečil, že žiadnu takú skúsenosť nemá, a pokiaľ pracujem v japonskej firme na pracovné víza, nemala by som mať žiaden problém.
A tak som konečne v jednu sobotu začiatkom júna kráčala do realitky s peniazmi na účte a rozhodnutím, že si dnes nájdem byt. Prišla som o pol tretej poobede a vyšla som o siedmej večer. Pán Bruško, čo ma mal na starosti, sa celú dobu venoval iba mne a naozaj som tam bola 4 a pol hodiny. Neskutočné. No ale poporiadku.

Mimo tému, fotka z výletu v Šizuoke

Najprv som vypísala krátku prihlášku, kde som zadala detaily bytu, aký hľadám. V podstate presne to, čo som si filtrovala na webe, takže človek musí presne vedieť, čo chce. Aj napriek tomu som nemala príliš veľké nároky, a preto mu to chudákovi v systéme našlo cez 200 bytov a snažil sa zo mňa dostať ešte nejaké detaily, ktoré by mu zmenšili výber. Začal mi tlačiť niektoré byty, ktoré sa mu pozdávali, aby sme zistili, či ideme správnym smerom. Pochopiteľne, to sprvu nebolo úplne ono a zabralo nám asi 2 hodiny, kým sme sa dopracovali k bytu, na ktorý som sa chcela ísť pozrieť.

Medzitým volal niekoľkým správcom bytov, aby sa uistil, či je ešte daný byt voľný, a nebude problém s cudzinkou. Bála som sa, aby mu to každý nepoložil, no ku podivu sa tak stalo iba raz, a to z dôvodu, že mal správcu zlú skúsenosť. A to mu určite zazlievať nebudem, lebo viem, ako sa niektorí cudzinci v Japonsku správajú. Ale celkom ma pobavilo, ako pán Bruško začínal každý jeden telefonát: “Dobrý deň, tu Bruško. Mám tu jedného záujemcu o byt, mladú slečnu zo Slovenska. Áno, zo Slovenska. Pracuje v japonskej firme a má vynikajúcu japončinu. Prisámbohu, že lepšiu ako ja. Predpokladám, že by to teda nemal byť problém? Nie? No skvelé, tak my sa tu ešte poradíme a ozvem sa, či pôjdeme na prehliadku.“

Na prehliadku sme išli vlakom na vedľajšiu stanicu a pán Bruško mi po ceste ukázal obchody v okolí, retro nákupnú ulicu s maličkými obchodíkmi so zeleninou, domácimi potrebami, či dokonca miestny onsen. Okolie sa mi veľmi páčilo, no budova bytu zvonku už tak úplne nie. Taká mätová zmrzlina, ku ktorej nie veľmi inklinujem, ale tak aspoň trafím domov aj na kilometre.

Byt je troška starší, no v podstate presne to, čo som hľadala. V dostupnej cene s priestorným loftom a iba 10 minút od stanice. Bola som rozhodnutá, a tak sme sa zase vrátili do kancelárie. Konečne som mohla začať podpisovať zmluvu. O siedmej večer, hodinu po zavieračke, som konečne odtiaľ vyčerpaná vyšla.

Výhľad od dverí

Čo  sa týka peňazí, koľko si človek na začiatku musí nachystať, tak treba rátať aspoň s trojnásobkom nájmu. Je to tak preto, že tu funguje tzv. reikin a šikikin. Reikin sú v doslovnom preklade ďakovné peniaze, ináč teda nevratný depozit najčastejšie v sume celého mesačného nájmu. Príde mi to absurdné a hľadala som byt, ktorý toto nemá. Šikikin je vratný depozit opäť v cene mesačného nájmu.  Keď sa človek sťahuje, tieto peniaze sú použité na pokrytie povinnej upratovacej služby, prípadne akýchkoľvek malých opráv a podobne. Ak si človek nezaplatí šikikin na začiatku, na konci ho to tak či tak vyjde podobne. A potom také a onaké poistenia. Sama som bola prekvapená, koľko to nakoniec celé stálo a mala som teda fakt na mále. Bolo mi treba ešte zaplatiť upratanie na sharehouse, nakúpiť si nábytok a spotrebiče a vlastne úplne všetko, lebo veď byt bol úplne holý. Ale už sa tu pomaly zabývam, dnes mi dokonca prišiel huňatý koberec, na ktorom asi strávim celé leto.

Sewitches

štvrtok 28. júna 2018

O tom, ako je v Japonsku všetko príliš pohodlné: verzia Nikkó


Ako som sľubovala, dnes budem písať o mojom výlete do Nikkó začiatkom mája (tento blog som začala písať pred mesiacom, buďte na mňa dobrí). Napadlo mi, že namiesto obyčajného opisu to prispôsobím téme, ktorá mi poslednú dobu bije do očí čím ďalej, tým viac.

Japonsko je známe svojou praktickosťou, nájdete tu všetko,  na čo si zmyslíte.  Takým základom sú 24 hodinové obchodíky, kde v rohu stojí bankomat, vedľa kopírka s tlačiarňou a skenerom, či automat na kúpu lístkov na muzikál či autobus. A potom 100-jenové obchody, kde kúpite všetko od panvíc cez záchodové koberčeky až po spony do vlasov a obaly na CD. Všetko za jednotnú cenu. Niečo, ako tie naše Halieriky, s tým rozdielom, že tu sú tie sošky do záhradky aspoň pekné. To je všetko veľmi praktické a skvelé, no v istých oblastiach to zachádza už niekedy priďaleko. Začnem najprv tak pozitívnejšie.

Do Nikkó som sa dostala 4-dňovým lístkom Nikko all area pass, v ktorom bola zahrnutá cesta vlakom tam aj naspäť na určenej trase, neobmedzené autobusy v oblasti Nikkó a Okunikkó (vysvetlím neskôr) a zopár zliav na atrakcie. Bola to skvelá kúpa, ktorú odporúčam každému, kto sa tam chystá. Tu začína tá šialená pohodlnosť.


Mestečko Nikkó je milé a malé, no plné turistov. Nachádza sa tam totiž vstup do národného parku Nikkó , ktorého najznámejšou časťou je svätyňa Tóšógú, kde je pochovaný Tokugawa Iejasu. Nebudem to tu viac rozvíjať, o tom moje blogy nie sú, viete predsa gúgliť. Dočítala som sa, že peši sa od stanice k začiatku parku dostanem za 20 min., no akonáhle som vyšla do toho žiarivého slnka a zbadala autobus, ktorý ma vie doviesť až k vstupu, dlho som neváhala. Prečo by aj, mala som to v cene môjho all area passu.

Vystúpila som pri červenom moste Šinkjó, ktorý vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. Na to, aby ste sa po ňom mohli prejsť, si treba zaplatiť, no je to dobrý ťah pre milovníkov fotografií ako som ja, lebo most sa dá odfotiť bez jedinej nohy. Komplex svätýň a okolie boli naozaj čarovné a nebyť tej hordy ľudí, asi by som si to užila ešte viac. Najviac sa mi páčilo v hale Jakushidó, kde na nás zo stropu zavýjal drak.  Je to obrovská maľba draka, pod ktorou sme sa v tichosti zhromaždili a mních presne pod dračou hlavou udrel akýmsi klopadlom. Priestorom sa ozval zvláštny zvuk, ktorý ma vraj pripomínať dračie zavýjanie. Keď mních udrel inde než pod hlavou, žiaden zvuk sme nepočuli. Bolo to také zvláštne, že som sa pristihla pri mierne otvorených ústach.


No, aby som neodbočovala od témy. Po obhliadke chrámového komplexu som sa vybrala do Okunikkó, vzdialenejšej časti tejto krásnej oblasti. Do mestečka Čúzendži onsen viedli dve kľukaté cesty. Jedna nahor a druhá nadol. Toto mesto totiž leží 1250 metrov nad morom a ak by sa nebodaj mali míňať dva autobusy na serpentínovom úseku, asi by to nedopadlo veľmi dobre. Musím uznať, že to bola najhrôzostrašnejšia cesta autobusom, akú som kedy zažila. Nehovoriac o tom, že som sa do nej pustila hneď štyrikrát. Predstavte si horu Branisko, keď ešte neexistoval tunel, a človek musel vyjsť na vrchol hory a zase dolu. A vynásobte si tú strmosť a kľukatosť krát sto. A pridajte autobus. Máme to? Fuh...

V Čúzendži onsen som sa bola pozrieť na vodopád Kegon. To Nikkó nejako boduje, lebo i tento vodopád vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. A konečne sa vraciam späť k tej pohodlnosti. Neviem ako vy, ale ja keď počujem výrok „Jeden z troch najkrajších vodopádov“, tak si predstavím divokú krásnu prírodu uprostred ničoho a tam nejaký ten les, skaly a dych vyrážajúci 100-metrový vodopád. Nuž, v Japonsku nie. Prídem na miesto na mape označené ako vodopád, tam stánky s jedlom, nejaké suveníry. Kráčam ďalej a vidím budovu s okienkom na lístky. Vraj 500 jenov za výťah, ktorý ma odvezie dolu rovno pred vodopád, aby som tam stála na betóne a zízala s ďalšími nadšenými ľuďmi na prskajúcu vodu. Snažila som sa to nejako prežívať, byť dojatá jeho veľkoleposťou, no ono to jednoducho nešlo. Chýbala tá atmosféra, ticho lesa a do toho iba hukot vody, a nič iné. Zamrzelo ma to. Ľudia si fotili selfíčky pred vodopádom, ktorý snáď ani na fotke vidno nebolo, a ja som sa pomaly vybrala naspäť...výťahom. Ale musím podotknúť, že ten výťah bol taký milý retro, ešte aj s ujom sprievodcom.

 Autobus, ktorým som sa dostala na toto miesto, pokračoval hlbšie do Okunikkó a v podstate stál pri každej jednej atrakcii, ako boli ďalšie vodopády, výhľady na peknú prírodu, jazerá a podobne. Po betóne sa človek dostal úplne všade. A to Japonci nazývajú turistikou. Úplne seriózne sú schopní povedať, že boli na celodennej turistike, keď sa celú dobu prevážali ku každej zeleni. Keďže mám veľmi rada tú reálnu turistiku po nohách na hlinenej zemi, tak som sa na druhý deň vybrala opäť vražedným autobusom nahor a vystúpila niečo kúsok za Čúzendži onsenom. Tam na mňa čakala zhruba 3-hodinová túra popri rieke cez Sendžógahara, rozsiahlu pustú planinu. Človek by si nemyslel, že 1400 metrov nad morom v Japonsku dokáže byť taký obrovský nehornatý priestor, lúčiny, sloboda. Ale zas aby to nebolo také dokonalé, po tejto trase viedol celú dobu drevený chodníček, pripomínajúci náš Slovenský raj (v ktorom som nikdy nebola). Takže, ak ste sa míňali po ceste s mnohými ľuďmi, čo sa tu, bohužiaľ, míňate, tak to zas taká sloboda nebola. No Sendžógahara mi učarovala. Tento názov v preklade znamená Miesto boja, či Bojisko, no v skutočnosti sa tu neodohrala žiadna historická bitka. Legenda však hovorí, že sa tu popasovali dvaja bohovia. Ako správny instagramák som sa každú chvíľu zastavovala a fotila túto na Japonsko netypickú krajinu.



Ku konci túry ma čakal ďalší vodopád, šplhanie sa hore kopcom popri tom vodopáde a nakoniec krásne jazero Junoko a mestečko Jumoto onsen, v doslovnom preklade Pôvod horúcej vody. A naozaj som mohla nazrieť na miesto, kde onsen vyvieral zo zeme a pekne si tak zapáchal. Tu som si nemohla nedopriať onsen, a tak som po náročnej túre skočila najprv do onsenu na nohy, kde som dala vydýchnuť boľavému svalstvu a bavila sa na rodinkách s deťmi, ktoré nevedeli v pokoji obsedieť a horúca, až vriaca voda špliechala na všetky strany.


Na záver som sa rozhodla navštíviť Onsendži, malý chrám s verejným onsenom hneď vedľa močarísk, kde onsen vyvieral. Bola to jedna z najlacnejších a zároveň najautentickejších možností, aké Jumoto onsen ponúkalo.  Priestory zaváňali minulosťou, tradičným Japonskom a milá babička, ktorá to tam mala na starosti, bola potešená mojou návštevou. Po horúcom kúpeli som chvíľu posedela na verande popíjajúc zelený čaj a prepadol ma akýsi nostalgický, príjemný pocit. Keď sa takto občas vzdialim od toho mestského ruchu a ranných tlačeníc vo vlaku, mám čas a chuť premýšľať o živote. A hoci nie vždy ide všetko tak, ako by som chcela, nakoniec aj tak skončím s myšlienkou, že som naozaj rada, že som v Japonsku. A to sa dúfam nikdy nezmení.

Dopila som čaj, nastúpila som do autobusu hrôzy a vrátila sa naspäť do tokijskej reality...

Sewitches

utorok 8. mája 2018

O speváckom debute


V Japonsku začal nový týždeň po krásnom dlhom voľne a ja som sa konečne dostala k napísaniu blogu. Predtým ako sa pustím do písania práve o tom, kde som sa túlala, rada by som spomenula jeden z malých veľkých snov, ktorý sa mi prednedávnom splnil.

Už si presne nepamätám kedy to sa to u mňa objavilo, no už zopár rokov ma hrozne baví spievať. Moje najstaršie nahrávky sa ukrývajú v priečinku 2007, takže to už bude nejaká doba. Je to taký mix anime songov a mojich začiatkov Ai Otsuky. Pre upresnenie, 98% všetkých pokusov bolo v japončine. Človek by neveril aký dobrý prízvuk som pred 11 rokmi mala a pritom som nevedela japonsky ani ceknúť (seriózne sa učím „iba“ 7 rokov). To mi pripomína, ako sa mi počas študijného pobytu v Šizuoke kamarát na karaoke smial, že viem po japonsky iba keď spievam.

No, ale vráťme sa späť  k tomu snu. Tak som sa teda od toho roku 2007 zrejme začala nahrávať a dokonca som si vytvorila nový nick vyslovene iba na to. Nie žeby som to niekde zverejňovala, to naozaj nie, to len aby mi môj tajný priečinok v PC nikto neobjavil (lebo rodičia tie škreky určite nikdy z izby nepočuli). Počas tých rokov som sa viac a viac dostala k rockovej hudbe a veľmi sa mi zapáčila myšlienka spevu s reálnou skupinou. Nikdy ma nenapadlo zakladať nejakú kapelu, na to som naozaj nemala, no vznikol sen, že aspoň raz v živote si so skupinou pred ľuďmi chcem zaspievať.

Troška som na to začala namotávať brata, ktorý hrá dlhé roky na basu a má za sebou kopec vzniknutých, zaniknutých i pretrvávajúcich skupín. Keď som sa tento rok vrátila domov na Vianoce, konečne som ho ukecala a spolu s kamarátom si troška nacvičili môj obľúbený song od Asian Kung-Fu Generation: Solanin. Mali sme v Brne jednu skúšku, no  ja som bola tak vykoľajená z tých skutočných nekaraokeových nástrojov, že to akosi proste nešlo. Druhá vec je, že som sa doteraz nenaučila vytiahnuť refrén. Zážitok skvelý, sranda super, hlavne na záver tie psychadelické tóny (radšej sa nepýtajte), no nedokázala som to zarátať do splnenia snu. 


Medzičasom, odkedy som v Japonsku a mám príležitosť ísť kedykoľvek na karaoke pokiaľ sú peniaze a čas, som sa dosť v speve zlepšila. Doma zavretá v izbe som nikdy nemala možnosť do toho dať poriadnu hlasitosť, a preto som sa v tej dobe veľmi nepohla. No na karaoke sa človek môže kľudne i vyvrieskať z plných pľúc. Ovplyvnili ma aj dievčatá z Morning Musume a spol, ktoré majú špecifický štýl spevu (že si proste dávajú), a tak som to časom skúsila napodobniť. A ono to zrazu išlo samo. Hoci musím povedať, že mávam dobré, ale aj veľmi zlé dni a ešte som neprišla na to, ako to dostať na počúvateľnú úroveň aj počas tých zlých dní.


No aby som to už nezdržovala, určite vám nie je neznámy Irish pub, do ktorého pravidelne chodím. Občas tam býva živá hudba a jednu takú skupinu som si v trocha pripitom stave odchytila. Samozrejme som ich najprv ako správna žena všetkých pozvala na drink a ani už neviem ako sme sa k tomu dostali, no podelila som sa s chlapcami o môj sen. Ale len tak, akože „Heej, ja by som chcela spievať so skupinoou!“ (kto túto vetu prečítal alá opitá Sewi nech zdvihne ruku)

A pánko gitarista bez zaváhania hlási, že jasné, všetko zorganizuje, nech mu čo najskôr dám vedieť čo budem spievať aby si to nacvičili a nech sa nezabudnem spýtať majiteľa. To bolo vždy také jednoduché nájsť zadarmo profesionálnych hudobníkov, ktorí si nacvičia slovenské songy a odohrajú vám za chabé 3 týždne koncert? Pridala sa k nám i slečna Nakadžima (pozn. aut.: slovenská kamarátka od Trenčína), a akcia bola na svete. Naozaj obdivujem majiteľovu trpezlivosť a toleranciu mojich pravidelných výmyslov.

Nemali sme ani jednu spoločnú skúšku a o to viac som pred vystúpením bola nervózna. A hoci som to neodspievala podľa svojich predstáv, neskutočne ma to bavilo a bol to skvelý zážitok. A ja proste tak strašne rada skúšam nové veci. Prijímanie výziev sa tomu odborne vraví? Ten nervózny, no zároveň nadšený pocit, malá hrča v krku a výpadky mozgu (tzv. okno). To je moje.

Hoci to boli iba tri pesničky, konečne sa mi splnil sen. Ale pozor! Ešte tam zostáva 1% do úplnej fajočky môjho dream listu, a to zaspievať si so skupinou aj v japončine. Slovenské pesničky bolo prianie majiteľa, no zdá sa, že to bol celkom úspech a v júli to zrejme dáme opäť dokopy, tentoraz po japonsky. Neviem ako sa chlapcom zo skupiny zavďačiť, tatranský čaj mi už tiež došiel. 

Takže zatiaľ neviem, ako to celé dopadne, no už teraz mám vybraté, čo chcem spievať. A možno sa konečne pustím i do toho písania textov, ktoré mi chodí po rozume už tiež pár rokov. Totiž včera som zašla do nového podniku (ehm neskutočné 4 minúty od Irish pubu), kde bývajú každý deň malé koncerty, je tam i klavír a prekvapivo sa skamarátila s majiteľom. Ten akosi prejavil záujem o môj spev, lebo kamarátka s ktorou som tam bola ma z nejakého dôvodu, dúfam že zo srandy, predstavila ako speváčku (toto sú aj na mňa rýchle spády). A majiteľ sa zaujímal, či ide o vlastnú tvorbu. Čiže to už aby som začala, však? Veď už aj tam si snáď dohadujem vystúpenie. Až mi to príde nefér voči skutočným a dobrým spevákom. Nezostáva mi teda nič iné, ako sa ďalej zlepšovať a raz vnúčatkám rozprávať, že babička je majster samouk.

Sewitches