pondelok 15. decembra 2014

O tom, ako sa Japonec vybral prvýkrát na Slovensko

Môj priateľ je obrovský cestovateľ. Amerika, Austrália, Kórea, Vietnam, či Kambodža. Má dobrodružného ducha, no v Európe ešte nikdy nebol. Nejako v kútiku srdca som vedela, že to celkom nebude preňho, nakoľko sa radšej brodí v bažinách a prespáva pod holým nebom, ako by sa mal kochať nejakými historickými pamiatkami v centre Paríža.
Samozrejme Európa vie byť aj dobrodružná, ale čo také Slovensko? Čo sa u nás dá robiť? Hmm....



August 2014. Úpenlivo čakám na letisku vo Viedni na príchod priateľa, ktorého som nevidela 6 mesiacov. Fakt zvláštny pocit. Miešala sa mi radosť so strachom, s nejakým chvením a s pocitom, že to aj tak celé strašne rýchlo ubehne a potom budem zase smutná. No ale nevadí, treba si užívať, kým tu bude a ostatné hodiť za hlavu.

Jeho prvé dojmy z Európy boli zahmlené, a to doslova. Nad krajinou sa vznášala taká zvláštna hmla celú dobu, až po Novú Dubnicu. Také akoby zhmotnené dusno...Tak či onak, doma ho čakali kráľovské raňajky, aké u nás zažívame vždy, keď máme nejakú japonskú návštevu. Mama sa vždy vyšvihne a ja len vysvetľujem, že ten švédsky stôl nie je vôbec bežný. Rony štekal iba chvíľu a rýchlo si zvykol na úplne novú prítomnosť, až nás to všetkých prekvapilo. Pekný začiatok zavŕšený ranným pivkom. A že my veľa pijeme!


Plán na celý pobyt som mala viac menej pripravený, už stačilo iba vyraziť.
Ako prvú zastávku som hneď  zvolila Tatry. Celé dni pršalo, no v ten deň sa konečne vyčasilo, ako by som po japonsky povedala, Masa je určite ‘Hare Otoko’, muž prinášajúci pekné počasie.  Po obrovskom obede v Starom Smokovci v Kolibe, kde mu nenormálne chutilo, sme sa vyviezli na Skalnaté pleso, kde bolo fakt prekrásne. Obehli sme si pleso, pokochali sa, dali si Šariša, Milu a hor sa dolu. Ono sa to nezdá, ale zabralo nám to skoro celý deň! A čo hovorí Masa na Tatry? Asi stačí povedať, že  jeho profilová fotka na FB je práve odtiaľto.



Nebudem tu samozrejme opisovať celú našu cestu, ale určite nemôžem vynechať našu malú „zachádzku“ z Košíc do Michalian, dedinky, kde býva moja babka a ujo. Docestovali sme tam skvelou strelou ala slovenský osobák. Masa bol vlastne celkovo tak trochu udivený z našich vlakov, čo sa mu ani nečudujem. Podotkol, že mu je veľmi nepríjemné sedieť s cudzími ľuďmi v jednom kupé. Oproti sebe, tak blízko! A tak sa rozhodol väčšinu času vo vlakoch prespať. A to sme sa polroka nevideli! Ach, tí chlapi.
A moja babka, ako vlastne každá iná babka nám pripravila asi 6-chodovú hostinu! No to vám poviem, takto som sa neprejedla ani na Vianoce. A Masa si zase náramne pochutnával. Polievka, typické rezne a koláče. Mali sme úplne všetko. Na tak útleho Japonca toho zje aj za dvoch Slovákov. A veruže aj vypije! Už som len krútila hlavou keď ujo niesol z komory ďalší a ďalší alkohol. Becherovka, hruška, rum, nejaké domáce, ja už vlastne ani neviem, čo všetko sme pili, ale ten môj chlap bol stále na nohách a triezvy! No čím dlhšie s ujom pili, tým viac ho chválil akú má krásnu slovenčinu. Krásne ďakujem, krásne na zdravie. No mne sa aj tak najviac páči slovo cvrček. Alebo vlastne asi skôr Simonka. To sa mi tak dievčensky rozbúcha srdce a on sa na tom vždy zabáva. Japonci totiž moje meno vyslovujú ako Šimona, preto ma vie Simonka tak potešiť. No nezabudnem, ako mi v ten večer chcel popriať dobrú noc a namiesto toho z neho vyšlo: “Debrecínka“. Verte mi, už dlho sa mi nestalo, že som pre záchvat smiechu nedokázala povedať, na čom sa to vlastne smejem. Musel si na to počkať minimálne 5 minút. No ale môžem za to?



A na poslednú vec, na ktorú budeme spomínať asi aj za 10 rokov sú popradské vtáky. Sú fakt nebezpečné! Veľké, škaredé a rýchle! Naháňali nás tak vytrvalo, až to už nebolo vtipné. Na tých si dajte určite bacha, vyskytujú sa hlavne pri železničnej stanici!

Ani som sa nenazdala a deň odchodu bol tu.  Plakala som ako malé decko, ktorému berú z úst načaté lízatko. Veď to bolo tak krátke! Veď len teraz prišiel. Prečo už zase odchádza? Ach, nemala by som počúvať japonské balady, keď píšem blogy...
Jedno je však isté. Na Slovensku mu naozaj chutilo, najviac bryndzové halušky mojej mamy a skonštatoval, že sa v žiadnej inej krajine nestretol s takou pohostinnosťou a láskavosťou ako u nás. Na druhej strane sú tu aj veľké negatíva, ktoré si asi nechám zase pre ďalší blog, lebo by to chcelo trocha viac rozvinúť a zamyslieť sa nad tým.



A kedy sa vyberiem ja opäť do Japonska?

Tak na to teraz neviem odpovedať, ale čo má prísť, to príde!

Sewitches

6 komentárov:

  1. Skvelý článok, ako od profesionálnej spisovateľky, záživný...super Gerda! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Asi zahájime verejnú zbierku pre tvoj návrat do Japonska :) skvelo napísané ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že tu mi už ani zbierka nepomôže XD Ďakujem :)

      Odstrániť
  3. Když si to tak pročítám, vyvstávají mi na mysli staré vzpomínky, a věř, že naprosto přesně vím, jak ses cítila při jeho příletu a při odletu. A jak je to těžké mít milovaného člověka skoro 9000 km daleko. Držím vám pěsti, lidičkové, a přeji mnoho odvahy, trpělivosti a pevného odhodlání. Není to jednoduchý, ale dá se to vydržet! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, myslím, že všetko čo si vymenoval budeme potrebovať, lebo to fakt nie je jednoduché. Ale ako vravíš, dá sa to vydržať. Hlavne musia obaja chcieť. A daj mi tam naňho bacha, nech nič nevystrája :D

      Odstrániť