piatok 19. decembra 2014

O tom, ako sme v Japonsku strávili slovenské Vianoce

Minulé Vianoce som strávila v Japonsku. Veľa ľudí sa vracalo domov, za rodinou a priateľmi, ale mne to prišlo ako taká kultúrna strata. Nechápte ma zle. Milujem naše Vianoce a je to poslednú dobu jedna z mála príležitostí stretnúť sa celá rodina pri jednom stole. Ale predstavte si, že ste v úplne odlišnej krajine na druhom konci sveta a máte jedinečnú príležitosť zažiť tie sviatky práve tam. Tak prečo to nevyužiť?



No hneď prvé veľké nedorozumenie nastalo, keď som zistila, že Japonci neoslavujú Vianoce 24., ale 25. decembra. Ach, ta Amerika to celé pokašľala! A vtedy nastal taký menší problém. Japonci berú Vianoce skôr ako sviatok zamilovaných, niečo ako druhý Valentín. Priateľ zoberie priateľku na najúžasnejšie rande celého roka, nóbl reštaurácia a večerná prechádzka vysvietenými ulicami. Ale viete čo som spravila ja? Tri mesiace dozadu som si kupovala lístok na obľúbenú skupinu Perfume, ktorá mala turné práve na Vianoce. Bola veľká dilema rozhodovať sa medzi 24. a 25., ale vravím si, veď na Vianoce budem predsa skajpovať s našimi.....a čo keď si náhodou dovtedy nájdem priateľa? :D Musím si ten štedrý deň nechať predsa voľný! A bolo. Namiesto romantického vianočného večera už s terajším priateľom, som japonský štedrý deň trávila na úžasnom koncerte v najväčšej hale v Japonsku. No nič, tak skúsime to zase nabudúce. Priateľa ľutovali všetci kamaráti, no ja som si stála za svojim, že Vianoce sú predsa 24.! A tak sa začali moje prípravy na slovensko-japonské Vianoce.



Začala som premýšľať, čo všetko som schopná z našich tradičných vianočných jedál navariť. Ani doma nie som veľmi dobrý kuchár a v cudzej krajine bez potrebných ingrediencií som si vybrala celkom ťažký oriešok. Prvou úlohou teda bolo, zohnať čo najpodobnejšie potraviny, ako to len šlo. S priateľom sme sa dohodli, že on pripraví mäso a na mne teda bolo urobiť tatov vynikajúci zemiakový šalát a maminu šošovicu. Vianočné koláče sa nekonali, ale rozhodla som sa aspoň pre nepečenú piškótovú tortu bez piškót.
Obehala som asi všetky dostupné supermarkety, no zohnať šošovicu sa mi nepodarilo. Dokonca som si v slovníku našla niekoľko pomenovaní, ktorým by niekto mohol rozumieť, ale tie tety v obchodoch netušili, čo po nich chcem. Zostala mi už len posledná možnosť, a to špecializovaný obchod na zahraničné produkty. Našli by ste tam všetko možné, od talianskych cestovín, cez holandské syry, až po nejakú španielsku šošovicu v divnom náleve. Nuž, nezostávalo mi nič iné, ako uspokojiť sa s tým jediným, čo som našla.

Šošovicu som varila prvý krát. Bola chutná. Úplne iná ako tá mamina, ale dobrá. Neverila som, že to niekedy poviem, ale možno sa raz naozaj naučím aj variť. A čo tatov zemiakový šalát? Trocha hustejší, ale chutil skoro úplne tak, ako ten náš doma. Masa pripravil karaage, čo je marinované mäso ( wikipédia píše, že sójová omáčka, cesnak) obalené pšeničnou múkou, alebo zemiakovým škrobom a vyprážané na oleji. Je to obľúbená pochúťka každého Japonca, i mňa, takže mi vôbec nechýbali naše rezne. Škoda len, že k tomu spravil akúsi čínsku omáčku, ktorá vôbec nešla k zemiakovému šalátu.
No obidvaja sme si na tom celom pochutnali a so štedrovečernou hostinou som bola teda náramne spokojná. A nepiškótová torta sa síce mierne rozpadala, ale chuťovo bola dokonca lepšia než tá od mamy! A to si Masa naivne myslel, že keď ku mne príde za pár dní, že ešte zostane.... :D


Celé sme to zakončili pivom a bolo nám dobre. A hoci mi aj chýbala vôňa živého stromčeka, stá repríza Popolušky, či Rony, ako si prvý beží po svoj darček,  ak by som sa mala rozhodnúť znova, aj tak by som tam na sviatky zostala. Bol tam predsa so mnou on. Myslím toho, čo mi zakaždým potajomky vyžieral adventný kalendár a trávil so mnou prvé Vianoce v Japonsku.



Sewitches

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára