V Šizuoke som bola ešte len necelé dva týždne, keď som sa
zobudila s mojím prvým bolehlavom po párty na medzinárodnom intráku. Bolo
ešte skoro ráno, ale ja som si chcela dokončiť *uchiwu (učivu), ktorú som si
nechala na poslednú chvíľu, čo bola asi chyba. Lepidlo nedržalo tak ako malo,
a tak moja uchiwa skončila oblepená lepiacou páskou a vyzerala fakt
zle. S nožnicami som beztak úplne nemotorná, ale v tom stave akom som
ráno bola to bolo ešte horšie. A tak tie písmenká na nápis SLOVAKIA
vyzerali viac, než krivo. Nevadí,
hlavne, že to je.
 |
| Mojou zásadou, keď idem v Japonsku na koncert je dať patrične najavo, odkiaľ som :) |
Shizuoka Ecopa Arena, ktorá sa mala evidentne nachádzať
v Šizuoke bola vlakom vzdialená asi hodinu od centra a ja som nasadla
okolo poludnia s obavami, že ešte stále nemám lístok na koncert. Získať ho
oficiálnou cestou bolo pre mňa, ako cudzinca nemožné, ale vlastne som mala
šťastie, že sa tam ten koncert vôbec konal. Bolo to totiž úplne prvýkrát, čo
moja obľúbená skupina Hey! Say! JUMP zavítala počas svojho turné práve do tohto
mestečka, ešte k tomu Šizuoku vybrali, ako svoju prvú zastávku. Kupovanie
lístkov v Japonsku je tak troška zložité a ide hlavne o lotérie.
Ak však nemám japonskú adresu (záhadne im intrák nestačí), musím si väčšinou
poradiť inak.
Po príchode na Aino stanicu nebolo vôbec ťažké rozmýšľať,
kadiaľ sa vydať. Dav fanúšikov sa hrnul presne jedným východom a hneď
z vonka bolo v diaľave rozoznať komplex štadiónu na kopčeku.
Nasledovala som teda všetky dievčatá, ktoré mali rovnaké, ale krajšie uchiwy
ako ja, tašky ovešané odznakmi, príveskami a ďalšími fotkami svojich
idolov. Premýšľala som, čo si tak asi o tom myslia práve oni, samotní
idoly.
Ako som sa tak blížila k Ecope, zahliadla som prvých postarších pánov, ktorí sa za každú cenu snažili predať lístky na koncert
priamo pred halou. Zastavil ma hneď prvý, ktorého som spozorovala a bola
rada, že ich nemusím sama vyhľadávať. Z blogov som vedela, ako to tak
chodí, že budú tajnostkáriť a tváriť sa podozrivo, no keď som bola
v tej situácií samotnej, nevedela som, čo presne očakávať. Hneď sa ma
opýtal, či chcem kúpiť lístok, na čo som prikývla. Išlo to vlastne oveľa
ľahšie, ako som čakala a nemusela som ani zjednávať cenu. Ponúkol mi
lístok do *sutando (stand) za
10 000 jenov (cca 75 EUR) a ja som bola nadšená. O takom lacnom
lístku sa mi ani len nesnívalo. A aby ste sa nedivili, tak to skúsim lepšie priblížiť.
Oficiálne stojí lístok na takýto koncert priemerne okolo 7 tisíc jenov, a tak
10 tisíc z druhej ruky nie je vôbec veľa. Za *arína (arena) pýtal
20 tisíc, čo ešte stále nie je veľa vzhľadom na tie neskutočné ceny na
internetových aukciách ala 50 tisíc+ a podobne. Ale pre mňa, ako novoprišelca bez peňazí a zatiaľ
bez štipka to bola dosť vysoká čiastka, a tak som sa „uspokojila“ so
sutando miestom, ktoré býva ďalej od pódia. Nemal
však pri sebe iba jeden lístok, predáva sa totiž väčšinou v páre. Dala som mu
teda na seba číslo a dohodla sa s ním na istú hodinu, kedy mi zavolá,
že má lístok prichystaný. Boli to neskutočné nervy a môj prvý japonský
telefonát. Tuším som práve natáčala jeden z prvých vlogov, ale túto časť
nikdy nezverejnila, pretože fúkal tak silný vietor, že by vás z toho iste
boleli uši.
Boli dve hodiny popoludní, ja som mala svoj vysnený lístok
v ruke a celé štyri hodiny do
začatia koncertu. Po vystátí rady na koncertový tovar (ja fakt neviem ako preložiť
concert goods) som si sadla na schody pochutnávajúc si na *takojaki a
užívala si ten nostalgický pohľad na čakajúce fanúšičky, nedočkavé, usmiate
a plné napätia. Spomenula som si, ako som pred dvoma rokmi išla so Zuzkou
na prvý HSJ koncert a ako mi teraz Zuzka chýba. Bola som tam sama, iná ako
ostatní, no vedela som, že to bude super a nemám sa prečo cítiť osamelo.
Odbila 17. hodina a ja som sa ako inak tlačila
dopredu, hoci som mala lístok na presné sedadlo. Dúfala som, že ma nikto
nezastaví, nakoľko som mala lístok pod random japonským menom a všetko
prebehne hladko. Žiaden problém nenastal ,a tak som sa konečne usadila
medzi veselé Japonky, ktoré sa mi i prihovorili a bol to príjemný začiatok
nasledujúcej eufórie. Koncert popisovať určite nebudem, beztak to skoro nikoho
nezaujíma a poviem len toľko, že chlapci boli vo forme a koncert bol
skvelý. Songy, ktoré sa objavili som už väčšinu naživo videla, ale
i napriek tomu som si to skvelo užila. Dokonca aj dovtedy neobľúbený nový singel mi prišiel konečne na chuť. Predsa len, vidieť moju najväčšiu
motiváciu opäť naživo nie je len tak a lepší začiatok pobytu v Japonsku
som si ani nemohla predstaviť.
Po koncerte sa mi pošťastilo stretnúť ďalšie milé Japonky,
ktoré ma zaviezli naspäť do Šizuoky, lebo mi ušiel posledný vlak. Počúvajúc HSJ
songy, smejúc sa na malých vtipných momentoch koncertu a deň zakončiť
malým darčekom od slečny neznámej, ktorým bola trblietavá hviezdička, ktoré
padali zo stropu počas záveru koncertu. Zuzka mi síce stále chýbala, ale
nemohla som sa zbaviť tej myšlienky: “Ja som tak strašne rada, že som tu.“
 |
| Po bokoch sú stand miesta a v strede je priestor označovaný ako arena |
A prečo ten názov blogu? To viete, ja som preslávená svojou úchylkou....teda ehm záľubou v japonských idoloch a chtiac či nechtiac boli i oni mojou veľkou motiváciou ísť do Japonska. Ale s tým sa netreba zas tak často chváliť, aby som nebola už za úplne divnú, no nie?
Ale k tejto téme sa budem určite raz za čas s radosťou vracať, to len aby ste boli pripravení. ;)
Sewitches
*uchiwa - druh tradičného vejára, ktorý sa v Japonsku využíva v lete na ovievanie alebo veľmi komerčným spôsobom. Či už ako suvenír, reklamný predmet, alebo ho nájdete na koncertoch
*sutando- stand alebo standing je časť priestoru, ktorá sa nachádza v hale po bokoch a vzadu
*arína- arena je priestor s miestami v strede, kde je fanúšik najbližšie k jednému, či druhému pódiu
*takojaki- pripomína palacinkové cesto tvarovane do malých guličiek plnené chobotničkou smažené na špeciálnej forme. Mňamka!
Komentáre
Zverejnenie komentára