utorok 3. februára 2015

O tom, o čom netreba (príliš často) hovoriť

V Šizuoke som bola ešte len necelé dva týždne, keď som sa zobudila s mojím prvým bolehlavom po párty na medzinárodnom intráku. Bolo ešte skoro ráno, ale ja som si chcela dokončiť *uchiwu (učivu), ktorú som si nechala na poslednú chvíľu, čo bola asi chyba. Lepidlo nedržalo tak ako malo, a tak moja uchiwa skončila oblepená lepiacou páskou a vyzerala fakt zle. S nožnicami som beztak úplne nemotorná, ale v tom stave akom som ráno bola to bolo ešte horšie. A tak tie písmenká na nápis SLOVAKIA vyzerali viac, než krivo.  Nevadí, hlavne, že to je.

Mojou zásadou, keď idem v Japonsku na koncert je dať patrične najavo, odkiaľ som :)
Shizuoka Ecopa Arena, ktorá sa mala evidentne nachádzať v Šizuoke bola vlakom vzdialená asi hodinu od centra a ja som nasadla okolo poludnia s obavami, že ešte stále nemám lístok na koncert. Získať ho oficiálnou cestou bolo pre mňa, ako cudzinca nemožné, ale vlastne som mala šťastie, že sa tam ten koncert vôbec konal. Bolo to totiž úplne prvýkrát, čo moja obľúbená skupina Hey! Say! JUMP zavítala počas svojho turné práve do tohto mestečka, ešte k tomu Šizuoku vybrali, ako svoju prvú zastávku. Kupovanie lístkov v Japonsku je tak troška zložité a ide hlavne o lotérie. Ak však nemám japonskú adresu (záhadne im intrák nestačí), musím si väčšinou poradiť inak.

Po príchode na Aino stanicu nebolo vôbec ťažké rozmýšľať, kadiaľ sa vydať. Dav fanúšikov sa hrnul presne jedným východom a hneď z vonka bolo v diaľave rozoznať komplex štadiónu na kopčeku. Nasledovala som teda všetky dievčatá, ktoré mali rovnaké, ale krajšie uchiwy ako ja, tašky ovešané odznakmi, príveskami a ďalšími fotkami svojich idolov. Premýšľala som, čo si tak asi o tom myslia práve oni, samotní idoly. 


Ako som sa tak blížila k Ecope, zahliadla som prvých postarších pánov, ktorí sa za každú cenu snažili predať lístky na koncert priamo pred halou. Zastavil ma hneď prvý, ktorého som spozorovala a bola rada, že ich nemusím sama vyhľadávať. Z blogov som vedela, ako to tak chodí, že budú tajnostkáriť a tváriť sa podozrivo, no keď som bola v tej situácií samotnej, nevedela som, čo presne očakávať. Hneď sa ma opýtal, či chcem kúpiť lístok, na čo som prikývla. Išlo to vlastne oveľa ľahšie, ako som čakala a nemusela som ani zjednávať cenu. Ponúkol mi lístok do *sutando (stand) za 10 000 jenov (cca 75 EUR) a ja som bola nadšená. O takom lacnom lístku sa mi ani len nesnívalo. A aby ste sa nedivili, tak to skúsim lepšie priblížiť. Oficiálne stojí lístok na takýto koncert priemerne okolo 7 tisíc jenov, a tak 10 tisíc z druhej ruky nie je vôbec veľa. Za *arína (arena) pýtal 20 tisíc, čo ešte stále nie je veľa vzhľadom na tie neskutočné ceny na internetových aukciách ala 50 tisíc+ a podobne. Ale pre mňa, ako novoprišelca bez peňazí a zatiaľ bez štipka to bola dosť vysoká čiastka, a tak som sa „uspokojila“ so sutando miestom, ktoré býva ďalej od pódia. Nemal však pri sebe iba jeden lístok, predáva sa totiž väčšinou v páre. Dala som mu teda na seba číslo a dohodla sa s ním na istú hodinu, kedy mi zavolá, že má lístok prichystaný. Boli to neskutočné nervy a môj prvý japonský telefonát. Tuším som práve natáčala jeden z prvých vlogov, ale túto časť nikdy nezverejnila, pretože fúkal tak silný vietor, že by vás z toho iste boleli uši.


Boli dve hodiny popoludní, ja som mala svoj vysnený lístok v ruke  a celé štyri hodiny do začatia koncertu. Po vystátí rady na koncertový tovar (ja fakt neviem ako preložiť concert goods) som si sadla na schody pochutnávajúc si na *takojaki a užívala si ten nostalgický pohľad na čakajúce fanúšičky, nedočkavé, usmiate a plné napätia. Spomenula som si, ako som pred dvoma rokmi išla so Zuzkou na prvý HSJ koncert a ako mi teraz Zuzka chýba. Bola som tam sama, iná ako ostatní, no vedela som, že to bude super a nemám sa prečo cítiť osamelo.



Odbila 17. hodina a ja som sa ako inak tlačila dopredu, hoci som mala lístok na presné sedadlo. Dúfala som, že ma nikto nezastaví, nakoľko som mala lístok pod random japonským menom a všetko prebehne hladko. Žiaden problém nenastal ,a tak som sa konečne usadila medzi veselé Japonky, ktoré sa mi i prihovorili a bol to príjemný začiatok nasledujúcej eufórie. Koncert popisovať určite nebudem, beztak to skoro nikoho nezaujíma a poviem len toľko, že chlapci boli vo forme a koncert bol skvelý. Songy, ktoré sa objavili som už väčšinu naživo videla, ale i napriek tomu som si to skvelo užila. Dokonca aj dovtedy neobľúbený nový singel mi prišiel konečne na chuť. Predsa len, vidieť moju najväčšiu motiváciu opäť naživo nie je len tak a lepší začiatok pobytu v Japonsku som si ani nemohla predstaviť.

Po koncerte sa mi pošťastilo stretnúť ďalšie milé Japonky, ktoré ma zaviezli naspäť do Šizuoky, lebo mi ušiel posledný vlak. Počúvajúc HSJ songy, smejúc sa na malých vtipných momentoch koncertu a deň zakončiť malým darčekom od slečny neznámej, ktorým bola trblietavá hviezdička, ktoré padali zo stropu počas záveru koncertu. Zuzka mi síce stále chýbala, ale nemohla som sa zbaviť tej myšlienky: “Ja som tak strašne rada, že som tu.“

Po bokoch sú stand miesta a v strede je priestor označovaný ako arena
A prečo ten názov blogu? To viete, ja som preslávená svojou úchylkou....teda ehm záľubou v japonských idoloch a chtiac či nechtiac boli i oni mojou veľkou motiváciou ísť do Japonska. Ale s tým sa netreba zas tak často chváliť, aby som nebola už za úplne divnú, no nie?

Ale k tejto téme sa budem určite raz za čas s radosťou vracať, to len aby ste boli pripravení. ;)

Sewitches

*uchiwa - druh tradičného vejára, ktorý sa v Japonsku využíva v lete na ovievanie alebo veľmi komerčným spôsobom. Či už ako suvenír, reklamný predmet, alebo ho nájdete na koncertoch
*sutando- stand alebo standing je časť priestoru, ktorá sa nachádza v hale po bokoch a vzadu
*arína- arena je priestor s miestami v strede, kde je fanúšik najbližšie k jednému, či druhému pódiu
*takojaki- pripomína palacinkové cesto tvarovane do malých guličiek plnené chobotničkou smažené na špeciálnej forme. Mňamka!


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára