utorok 7. apríla 2015

O tom, ako som išla do Japonska

Prešlo neuveriteľne veľa času od posledného blogu. Ja viem, som v tomto fakt hrozná, ale predsa len musím tú školu nejako dokončiť, no nie? Ale teraz k veci. O čom budem dnes po takom čase písať?

Poslednú dobu mi na Fejsbúku vyskakuje fotka s informáciou alá: Toto ste robili presne pred 2 rokmi. A tam rozbombardovaná izba, kufor dokorán a balenie sa do Japonska v plnom prúde. A tak si vravím, že by bolo fajn porozprávať o začiatkoch môjho pobytu, ktorý bol vcelku zaujímavý.

1.apríla 2013 som ráno okolo 4 vyrazila z intráku v Brne spolu s dvoma kamarátmi Mirkou a Majom, ktorí ma išli odprevadiť až na letisko v Prahe.  Autobus smerujúci do Dvorskej nás pobavil, ale asi nie natoľko ako sneh, ktorým nás prvoaprílové počasie chcelo dostať. V týchto dňoch sa to síce opakuje, ale pred 2 rokmi to bol naozaj šok. Hovorila som si, svet asi naozaj zošalel, keď idem konečne do toho Japonska.



Neletela som tým smerom prvý krát, ale tentoraz som na to bola úplne sama, a tak to nevyšlo úplne bez stresu. Bežanie cez letiskovú  halu v Istanbule, presviedčanie tých nemilých pánov, že na fotke z OP som naozaj ja. Nebola to zrovna sranda. No samozrejme to najlepšie býva na záver. A tak vystupujem na letisku v Narite a odrazu vidím slečnu pracovníčku v uniforme, ako drží tabuľku s mojím menom. Moje najhoršie obavy sa vyplnili a bolo mi oznámené, že môj kufor zostal v Istanbule.


Trvalo asi polhodinu, kým som vyplnila potrebné papiere a spravila identifikáciu kufra, ktorý mi potom zašlú až do Šizuoky. Kúpila si lístok na šinkansen, napojila sa na wifi a napísala pánovi učiteľovi, kedy prídem. Vlastne som už nevedela, či sa mám smiať, alebo plakať. Ale poradím vám, do príručnej batožiny si nesmiete baliť to, čo sa nezmestilo do kufra. Inak sa ocitnete v situácii, kedy nemáte žiadne čisté nohavičky a ponožky, zubnú kefku a pastu ale asi 4 podprsenky a hrebeň. Ou jes. Ak to chcete vidieť naživo, môžete mrknúť na môj vlog, kde som bola úplne zničená a zúfalá.

Kufru trvalo 3 dni, kým dorazil a medzičasom som sa teda musela nejako vynájsť. Najvtipnejšou skoro príhodou je, ako som išla na jeden z prvých nákupov a keďže celú dobu strašne pršalo, moje jediné ponožky boli už premočené do poslednej nitky. Čo teda v takejto situácii urobiť? Sáčky na nohu a ideš! V teniske to trocha šušťalo, ale ináč to bolo perfektné. V kombini* som premýšľala, či chcem obetovať 100 jenov na ponožky, alebo mi postačia sáčky, ale doteraz si hovorím „Vďakabohu, že som si ich kúpila“. V ten istý deň ma totiž nová tutorka pozvala do okonomijaki* reštaurácie. Nebolo by na tom nič zvláštne nebyť faktu, že sa pri vstupe vyzúvalo. No predstavte si to, prvý deň vo vysnenej krajine a ja by som sa vyzula do sáčkov!


Ale ináč to bolo fajn, prvý deň som nemala paplón a nevedela som zapnúť ani klimatizáciu, a tak som spala v jarnom kabáte, kým sa mi jediná várka spodného prádla sušila na balkóne. Človek by si mohol myslieť, aký zlý začiatok som mala, ale mne sa takéto veci dejú stále, takže som na to viac menej zvyknutá. Hlavne, že som si kúpila svoj obľúbený melon pan s novou príchuťou, ktorá bola úplne hnusná a šampón v plastovom vrecúšku. A potom mi konečne dorazil kufor, ktorý mal poškodené kolieska a bála som ich bližšie skúmať až do odchodu. Pri odchode z Japonska som teda nemala sáčky na nohách ja, ale pre zmenu  to bol môj kufor, ktorý som obmotala, aby sa po ceste nerozpadol.

Zaujímalo by ma, či takéto príhody majú aj iní ľudia, alebo sa mám cítiť špeciálne a tešiť sa na ďalšiu cestu do Japonska. Pamätám sa totiž aj na tú prvú pred 4 rokmi, kedy mi na letisku v Narite vyhádzali moje systematicky naukladané veci v kufri s podozrením, že niečo pašujem...


Sewitches

kombini= od slova convenience store, po slovensky užitočný či pohodlný a to znamená, že tam predávajú skoro všetko, na čo si len zmyslíte a zrovna v tejto chvíli potrebujete. Otvorené 24 hodín denne ;)
okonomijaki= jedlo, prirovnávané zovňajškom k pizzi, ale v skutočnosti je to niečo úplne iné. Rozvíjať sa mi to naozja nechce, snáď na teraz postačí obrázok


4 komentáre:

  1. za seba viem povedat, ze si mala asi 'stastie' ;) bo my sme isli s Air France a problem ziadny, mali sme batohy a nie kufre, ale nic sa nepotrhalo a ani inak neposkodilo a nebalili sme ich ani do tej ochrannej folie co je na to urcena. cestou spat napisali v Hanede vsetku bagaz na mna a nikto nemal problem s tym, ze to uz presahuje limity, takze zjavne zalezi od personalu a mozno aj od leteckej spolocnosti (co by bolo tiez dobre vediet, ktorej sa vyhybat :) )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to je ideál :) Na druhej strane, človek sa aspoň nenudí, ak zažije niečo, čo nečakal a podobne. :D Aj keď asi nie každá povaha také veci zvláda. Ale človek sa poučí do budúcna.

      Odstrániť
  2. Uff, tazky zaciatok, vcelku sa viem stotoznit. Mne pred tesne odletom do Japonska vo Viedni ukradli penazenku so vsetkymi peniazmi urcenymi na zaciatok, bankovymi kartami, dokladmi a fotkami mojich najblizsich, nastastie mi ostali pas a letenka :D Ale prezila som aj ked prvy tyzden som zila na sladkostiach, co som si niesla ako darcek pre domacich, nemala som na posteli ziadne vankuse ani prikryvky, takze spanok v zimnom kabate pre zmenu a kedze som si vzala len jedno obycajne mydlo "pre istotu", prvy tyzden sa mi stal univerzalnym cistiacim pripravkom na vsetko okrem zubov :D A nie si veru jedina, ktorej sa taketo veci stavaju castejsie nez je mozno zdrave.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Fuuuuh, tak to by som už asi nedala. Keby mi ukradnú peňaženku a všetky karty atď, asi by som sa rozplakala ako malé decko a čakala na záchranu. Neviem veru. Takže ťa obdivujem, že si to zvládla. Vankúše a prikrývky som tiež nemala, takže súcítim s tebou. Ale aspoň vidím, že takých tragédov je viac. :D

      Odstrániť