Zo série brigád v Japonsku, alebo o tom, ako som sa stala znalcom na mikrofóny do navigácie

V Japonsku čoskoro začína Golden Week, týždeň plný štátnych sviatkov a preto to spojili do jedného veľkého voľna. Japonci tieto prázdniny milujú. A čo to má spoločné so mnou?

Keď som bola v Japonsku, v dobe Golden Weeku som ešte nemala dostatok peňazí na nejaké cestovanie, pretože som tam bola len mesiac a štipko samozrejme ešte nestihlo doraziť. Pár dní predtým sa ma kamarát pýtal, či by som nechcela malú brigádu počas tohto Zlatého týždňa. Samozrejme som súhlasila, peniaze sa zídu vždy, a aj tak som plánovala výlet do Tokia na koncert.
Miesto brigády bolo v Šimizu, ktoré je „vedľa“ Šizuoky a v úvodzovkách je to preto, že sú tieto dve mestá vlastné splynuté do jedného, takže po nasadnutí na vlak som po 20 minútach dorazila do stanice Šimizu, kde na mňa čakali ďalší brigádnici. Dvaja sympatickí chlapci, očividne mladší a troška neistí pri stretnutí so mnou, ako cudzinkou. Doteraz však jedni z prvých kamarátov v Japonsku.

Medzi dverami nás vítal šéf malej firmičky, pán Jamada. A keď hovorím malej, tak naozaj myslím jednu miestnosť s 2 pracovnými stolmi, skriňami, policami a minimálnym priestorom na ďalší iný pohyb. Táto firma sa zaoberala dovozom malých mikrofónov do navigácií do áut z Kórei a ich následným predajom. Našou úlohou bolo kontrolovať tieto mikrofóny, či nie sú poškodené. Nebola to však jednoduchá úloha. Predstavte si, že sedíte 8 hodín nad nejakými mini mikrofónikmi a za tú dobu vám rukami prejde takých 1000. Aspoň zo začiatku. Lebo človek je pomalý a nevie ako na to. Kontrolovali sme to len očami, ale prednáška o tom ako sa to má nám zabrala asi hodinu. Plno obrázkov, ako vyzerá poškodený mikrofón, ako majú byť tie drôtiky správne zahnuté, aké dlhé, akú farbu má mať zadná časť. Oči som si teda vytrénovala riadne.

Najviac sa mi do pamäti vryl moment, kedy Jósuke, kolega brigádnik normálne na férovku zaspal sediac pri stole. V tej chvíli si vravím „Tak to bola pravda! Japonci fakt v práci spia!“. Najlepšie na tom bolo, že aj pán Jamada a aj ostatní pracovníci firmy o tom vedeli, ale nič neriešili. Veď čo. Ten týždeň sme si fakt užili a ja som mala aj vytúžené Tokio.

Po skončení sa ma pán Jamada nečakane opýtal, či nechcem pokračovať aj ďalej  a ja som to s radosťou prijala. Ako jediná. Keita a Jósuke to vzdali, a kým som tam pracovala až do konca môjho pobytu, vystriedalo sa tam asi ďalších 5 ľudí, ktorích som tam doviedla na brigádu. Mne to však vyhovovalo, lebo som mala na hodinu okolo 850 jenov (ak si dobre pamätám), čo bolo v tej dobe 7,5 eura a k tomu som mala preplatenú cestu a občas nejaký obed. Čo viac si môže človek priať? Po čase som sa aj zlepšila, zrýchlila tempo a firma sa dokonca rozrástla o ďalšiu miestnosť. A to myslím vážne, normálne sa búrala stena.

Nebola to zábavná práca, ani pohodlná. Sedieť takú dobu sklonená nad stolom, môj chrbát si to troška odniesol. Ale v konečnom dôsledku som si zarobila pekné peniaze na letné cestovanie a koncerty, spoznala aj starších Japoncov, priučila sa Japončine a nejakej firemnej morálke. A s pánom Jamadom sme kamaráti na fejsbúku a občas mi píše, keď v Šizuoke koncertuje brnenská filharmónia.


Posledná rada na záver: Keď vo firme začne pracovať nový kolega, ktorý vyzerá ako zlúčenina dvoch japonských spevákov, pričom jeden je úplne pekný a druhý má veľký nos, tak naňho nepozerajte dva dni, inak si bude myslieť, že ste divný cudzinec.

Takojaki párty u pána Jamadu s rodinkou a kolegami
Sewitches

Komentáre

  1. Náhodou som natrafila na tvoj blog a doslova som zhltla všetky články! Píšeš naozaj pútavo a vtipne :) Zaujímam sa o japonskú kultúru a hudbu- priznám sa, že mojím veľkým snom je dostať sa raz na koncert úžasnej kapely Buck-Tick. No uvedomujem si, že životné okolnosti mi to zrejme neumožnia... Obdivujem tvoju odhodlanosť a šikovnosť, s akou si sa pustila do náročného spoznávania tak ďalekej a odlišnej kultúry. Teším sa na ďalšie články a držím palce, nech ti to s priateľom vydrží! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, tvoj komentár ma veľmi potešil :) Poslednú dobu síce blogy zanedbávam kvôli škole, ale cez leto sa do toho zase pustím. Vidím, že zdieľame lásku k japonskej hudbe, hoci úplne iného žánru :D Ale myslím si, že ak je to tvojím veľkým snom dostať sa na koncert Buck-Tick, tak to nezatracuj. Neviem síce aké životné okolnosti máš, ale človek by si mal plniť sny :) Určite ti budem držať palce! Ďakujem ešte raz za milý komentár :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára