pondelok 1. júna 2015

O tom, ako som mala šťastie v nešťastí, či naopak?

Druhý mesiac na pobyte v Japonsku som sa vydala na prvý výlet do Tokia, na ktoré som si tak pečlivo zarobila kontrolovaním mikrofónov. Čo si budeme hovoriť, nešla som tam obzerať žiadne pamiatky. Môj 3-dňový plán vyzeral asi tak, že prvý deň koncert, druhý deň iný koncert a tretí deň aj nejaké to nakupovanie. No čo, priority sú predsa dôležité!

Problém bol však v tom, že na spomínaný druhý koncert som opäť nemala lístok. Po dobrej skúsenosti zo Šizuoky som sa spoliehala na to, že to musí znova nejako výjsť.
Koncert to bol maličký, uprostred mesta v časti Ginza, ktorá je známa svojimi drahými butikmi a reštauráciami. Až keď som dorazila na už starú známu stanicu Júrakučó mi došlo, že vlastne nie je možné, aby na takomto mieste niekto predával lístky pred halou. Uličky úzke, ľudí veľa, dostala som strach, že sa na koncert predsa len nedostanem.


No stala sa úplne nevídaná vec, po príchode na miesto som zistila, že sa oficiálne predávajú niektoré zrušené lístky iných kupcov. A ako to v japonskom prevedení vyzeralo?


Všetci záujemcovia sa zoradili do rady a každý dostal lístok s číslom. Bolo nás okolo 370 a zrušených lístkov 6. Nie som veľmi dobrá v matematike, ale pravdepodobnosť vyhrať lístok bola asi naozaj nízka. V každom prípade som nestrácala nádej a čakala na losovanie, ktoré je v Japonsku tak typické.

Lístok sa mi nepodarilo vyhrať, a tak som sa vrátila na večerné predstavenie. Všetko prebiehalo rovnako až na to, že nás bolo už iba okolo 300 a zrušených lístkov 20. Verte mi, radovala sa celá ulica.

Po vyhlásení 15. čísla som stále dúfala, že sa objaví moje šťastie, ktoré sa vždy skrýva, ale za to prichádza v tých najlepších chvíľach. A k môjmu prekvapeniu sa tak naozaj stalo a lístok číslo 18 bol môj. Bola som šokovaná, šťastná, proste mimo. Všetkých 20 výhercov dostalo malý papierik s inštrukciami, že sa máme dostaviť polhodinu pred začatím vystúpenia, aby sme si lístok mohli kúpiť. Už vtedy som mala obavy, či sa všetko stihne, ale vravím si, Japonci sú predsa vždy dochviľní.
Medzičasom som natočila vlog, aká som luckerka a že to nie je ani možné. To video pochopiteľne neuzrelo svetlo sveta, ale k tomu až za chvíľu.


Prišla som, postavila sa do výhernej rady a čakala, kým na mňa ako 18. v poradí príde. No odrazu sa to uprostred na dlhšiu dobu zastavilo a nikto nevedel, čo sa deje. Rada sa pohla asi 10 či 5 minút pred začiatkom vystúpenia a ja som sa už nevedela dočkať. Slečna s číslom 17 konečne vošla a ja som so širokým úsmevom predstúpila pred pani stafáčku nastrkujúc jej moje výherné číslo. Za mnou boli už iba dve Japonky, no pani sa odrazu otočila na ne a povedala tú hroznú nezabudnuteľnú vetu: "Ospravedlňujeme sa, ale lístky už nie sú."

Nahovárala som si, že som ju zle počula, alebo som zle rozumela a hlavne sa na mňa ani len nepozrela, tak som sa jej spýtala, čo sa deje, no ona len neprítomným pohľadom zopakovala tú istú vetu. Bola som naozaj zarazená. Japonky za mnou bez akéhokoľvek náznaku nevôle, prekvapenia alebo hnevu odišli a ja som tam zostala stáť a nevedela, či sa smiať alebo plakať. Znova pripomínam, že matika mi fakt nejde, ale aká je pravdepodobnosť, že vyhráte lístok na vysnený koncert spomedzi toľkých ľudí a potom zrovna presne na vás už nevyjde? Po istom čase je to vtipná príhoda, ale v tej chvíli som to nedokázala prehltnúť. A tak som išla na pivo.


Doteraz neviem, či predali tie 3 lístky niekomu dôležitejšiemu, alebo len chceli dodržať čas, alebo jednoducho majú naozaj niečo proti cudzincom. Neviem, ale je to jedna z príhod, na ktorú budem asi ešte dlho spomínať. Týmto to totiž nekončí.


Po exkluzívnom rezni so zeleninovou prílohou, ktorý som si dala v malej reštike pod mostom a jednom pive som sa opäť vrátila pred halu chvíľu pred skončením koncertu. Dúfala som, že možno zazriem pár obľúbencov, ako odchádzajú, zakývam im a spokojná pôjdem domov. No na moje udivenie sa pred halou schádzalo nemalé množstvo ďalších dievčat a ja som premýšľala o čo ide. Keď však ku mne pristúpila jedna slečna a spýtala sa, ktorého člena som fanynka, tak mi to konečne došlo. Za pár minút sa mala odohrať "tajná" akcia, kde majú fanynky príležitosť stretnúť sa so svojimi obľúbenými členmi po koncerte (na ulici), môžu im dať fan letter, teda list a tak. Vždy som o tom len čítala na fórach a nikdy by ma ani len nenapadlo, že niečo také zažijem. Sú na to prísne pravidlá, ako napríklad stretnutie iba s jedným jediným členom, opäť zoradenie do rady, predávanie listov len s jednou krátkou poznámkou a ďalej už rozpráva len on a všetci ostatní musia byť ticho, a mnoho ďalších. Je to celkom zvláštne a kto nevie nič o japonskej mentalite, asi by sa na to pozeral veľmi nechápavo. 

To však nemení nič na tom, že som mala možnosť stretnúť sa s ním, dať mu pohľadnicu so slovenskými vzormi a povedať mu: "Aj v zahraničí máte fanúšikov." 
Jeho pohľad bol na nezaplatenie a môj deň prišiel ku šťastnému koncu. 

Koniec. :)

Sewitches

2 komentáre:

  1. Tak už mám po skúškach a vraciam sa k čítaniu. Ešte sa chcem poďakovať za tvoje povzbudenie, snáď si raz splním svoj "japonský koncertný sen" :) I keď by som na to potrebovala aspoň trochu tvojho šťastia :D Po prečítaní tej časti, keď už si bola len krôčik od cieľa a oni ťa takto zrušili, mi až ťažko ostalo z predstavy, že by som sa ocitla v podobnej situácii :( Porazilo by ma doslova! Každopádne koniec bol priam rozprávkový! "Tajná akcia" má zaujímavý priebeh :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nápodobne, už som doštudovala a hor sa do písania :D
      Ak ide o sny, špeciálne o tie koncertové, tak to máš moju plnú podporu ;)
      A áno, moje šťastie začína byť preslávené, mám kopec takých príhod :D
      Veľa ľudí by porazilo v tom momente, ja som však bola v takom šoku, že som nevedela, čo robiť. Bolo to fakt celé divné.
      Na takej tajnej akcii som potom bola asi ešte 3 krát a bolo to super. Zahŕňa to ďalšie moje random luckerstvo :D Ale nechcem sa o tom príliš rozpisovať, pretože jedno z pravidiel tejto akcie je, že o tom nesmieš nikde hovoriť, ani písať.... :D

      Odstrániť