O tom, ako sme sa vydali na dlhú cestu porozumenia

Niekedy je úplne úžasné chodiť s Japoncom. A niekedy je to aj dosť ťažké. Máme veľa spoločných názorov, ale aj veľa tak odlišných. To, čo je pre mňa prirodzené, to je preňho nepochopiteľné a naopak. Ešte stále nerozumiem jeho kultúre a on tej mojej už vôbec nie.  Ale čím dlhšie sme spolu, tým viac si rozumieme, a o to viac sa skutočne ľúbime. Naučili sme sa prijať jeden druhého, prijať tie rozdiely. A ono je to vlastne celkom zábavné, aj keď sme síce obaja tvrdohlaví kozorožci a niekedy sa vieme pochytiť pre blbosti.

Medzi prvé prekážky, na ktoré som narazila na začiatku nášho vzťahu bola rozdielnosť v prejavovaní náklonnosti na verejnosti. Čítala som o tom už veľa, seriálov som videla kopec, a preto som vedela, že Japonci sa jednoducho k sebe veľmi nemajú. No predtým, než sme spolu začali vôbec chodiť mu nerobilo žiaden problém chytiť ma za ruku a nepustiť. Naivne som si myslela, že je iný a ako sa nemám čoho báť. Zase si o mne netreba myslieť, že som človek, ktorý potrebuje byť neustále v náručí svojho partnera, ale jemný očný kontakt  a držanie za ruky ešte nikoho nezabilo.

Och, ako som sa len mýlila. Ako náhle sme spolu začali chodiť, odrazu som preňho bola pred kamarátmi vzduch. Ba horšie, zdalo sa, že sa rozpráva so všetkými ostatnými len so mnou nie. Akoby sa mi vyhýbal. Cítila som sa zvláštne, a tak som popíjala jeden kokosový kokteil za druhým plus nejaké to pivo. Fakt divná kombinácia. A to mi predtým tvrdil, ako všetkým veľavýznamne povie, že spolu chodíme. Až keď sa mierne pripil, tak sa na mňa prvý krát pozrel a už aj tváril, že sme spolu asi nepásli len jedny kozy. A to sa opakovalo zakaždým, keď sme boli niekde vonku. Snažila som sa mu vysvetliť, ako sa necítim dobre, no bolo mi jasné, že len tak svoje návyky nezmení. Bolo to tak preňho normálne. Vravel, že ma vôbec neignoruje, že iba nevidí zmysel v tom, baviť sa so mnou, keď je so mnou inokedy, a to osamote. Teraz je s kamarátmi a preto sa bude rozprávať s nimi. A hlavne mu príde nepríjemné, keď sa dvaja na seba lepia pred ostatnými. Nehodí sa to. Už som mu len ťažko vysvetľovala, že o to mi vôbec nejde. Myslela som, že si na to zvyknem, ale ani do konca pobytu sa mi to úplne nepodarilo a jemu zmeniť tiež nie. Až keď prišiel na Slovensko a videl, ako to chodí tu, tak sa prestal ostýchať. Až keď sme boli dlho odlúčení, tak si začal vážiť každú spoločnú chvíľku a bolo jedno či doma, alebo vonku. Je to zvláštne, aké sú tie kultúry iné v tak nečakaných veciach. A akou pravdou naozaj je, že človek si neváži toho čo má až kým o to nepríde. Dlho som mu mohla v Japonsku opakovať, že za chvíľu idem domov. No až keď som naozaj odišla, tak sa veci začali meniť. A tak sme si nedávno povedali, ako sme obaja vďační za tú diaľku. Nebyť toho, asi by sme doteraz nevedeli, ako sa máme radi.

Tu však nechcem zhadzovať Japoncov a ich prejavy lásky. Nechcem sa vyvyšovať a nechcem tvrdiť, že keď sa u nás v MHDčke dvaja ocucávajú, že je to lepšie. To určite nie. Boli sme len vychovaní inak a inde.  Bola to len blbá situácia, v ktorej som bola zrovna ja tá v nevýhode. Na druhej strane si teraz vezmime náš spôsob zdravenia a lúčenia sa. Objímame sa, bozkávame na líčka, je to vlastne dosť úzky kontakt s druhou osobou. So ženou aj mužom. A tu sme narazili na nový problém, s ktorým sa nevie tentoraz stotožniť on. Nedokáže totiž pochopiť, prečo by ma mal nejaký iný muž objímať. Prečo sa ma vôbec takto môže dotýkať. Veď mu predsa ide iba o jedno! Ževraj.

A keď sa nad tým zamyslím, tak ho vlastne chápem. Veď keď sa v ich kultúre ľudia správajú takto, tak je asi naše objímanie  pre nich dosť silná káva. Doteraz som sa nad tým nikdy takto nezamýšľala, ale prečo to vlastne robíme? Pretože sa máme radi, alebo sme sa dlho nevideli, alebo vlastne ani nevieme a jednoducho to robíme, lebo to robíme. A robí to každý. A tak to robíme ďalej. Nuž, v takomto prípade budem musieť iba dúfať, že sa mi podarí vyhnúť nežiaducim objatiam a zostať len pri tých, ktoré pre mňa majú skutočný zmysel. Ak sa kvôli mne môže meniť on, prečo nie aj ja. Ak sa on snaží pochopiť mňa, musí to ísť i naopak. Pretože nič nie je buď biele, alebo čierne. Je to iba iné. A ak tú inakosť nevieme prijať, tak vzťah medzi dvoma odlišnými kultúrami nebude fungovať.


Niektorým veciam však neporozumieme nikdy. Aj teraz mu dokážem o niečom tvrdiť, že to nechápem a ani nechcem. Lebo sa mi to nepáči, lebo si myslím, že by to malo byť inak. Ale to je prirodzené, pretože máme svoje názory a svoju kultúru. A to je dobre. Takže si myslím, že v tom treba nájsť istú harmóniu. Ale hlavne tú druhú osobu prijať takú, aká je. 

Sewitches



Komentáre

  1. ok myslím, že som to všetko dočítala omk toto je ako momentálne obľúbené anime a čakanie na pokračovanie :D :3...dúfam, že bude :3...inak prečo si na tom lístku na koncert HSJ mala random japonské meno? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to ma potešilo :) Pokračovanie bude určite, len neviem kedy :D Hoci teraz by som mala mať dosť času písať.
      Nó random meno tam bolo preto, že som to kúpila z druhej ruky, a tým pádom to bolo meno pravého kupcu XD

      Odstrániť
  2. v tomto sa citim ako japonec -_-" tiez ked som kamaratmi tak som radsej s nimi, ved partnera mam stale pri see a byt s kamaratmi je uz skor rarita. tiez mi pride divne neustale na verejnosti prejavovat naklonost. je to vec az priliz osobna na to, aby o tom vsetci vedeli

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veď ja si tiež myslím, že bozkávať na verejnosti by sa nemuselo a takéto tie veci. Len tam išlo skôr o to, že ja som stále myslela na to, že čoskoro idem domov a preto ma to tak štvalo. Ale tak samozrejme každý to má inak :)

      Odstrániť
  3. Inak aj mne by to asi vyhovovalo na "japonský spôsob", keďže som skôr introvert a nerada sa prejavujem na verejnosti :D Keď som sa rozprávala s partiou (ktorú tvoria 2 páriky), uznali, že to má svoju logiku, lebo si pamätajú single časy, keď sa v spoločnosti iných párov cítili ako piate koleso u voza. Ale rozumiem, že vzhľadom na to, ako málo sa vídate, mal s tebou normálne komunikovať aj pred kamošmi, tá absolútna nevšímavosť je už zase opačný extrém.
    Vážim si, že si sa podelila o svoje skúsenosti, opäť výborné čítanie :) Ešte by bolo celkom zaujímavé vedieť, ktoré sú tie neprekonateľné rozdiely. Ale nechcem vyzvedať :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ono, ja tiež nie som človek, čo by to potreboval na verejnosti dávať extra najavo. To vážne nie. Ale ako vravíš, absolútna nevšímavosť je extrém. Jednoducho ako priateľke mi to nebolo príjemné, keď to vyzeralo, že sa ani len nepoznáme. Veľa ľudí si možno povie, že by im tento "japonský spôsob" vyhovoval, ale pokiaľ to nezažili, tak si myslím, že nevedia, čo to naozaj obnáša. Lebo to nie je len to, čo som písala...
      No, ale o škaredých veciach nerada hovorím :D A neprekonateľné rozdiely sú myslím u každého niečo iné. Uvidím, možno nabudúce zase aj o tom :)

      Odstrániť
    2. To je pravda, isto to obnáša mnoho detailov, z ktorých by som zošalela, a preto klobúk dole za to, že sa s tým vieš popasovať. Snáď aj priateľ si po čase zvykne na tú našu slovenskú "prítulnosť", ktorá pokiaľ je dávkovaná v primeranom množstve, vonkoncom nie je až taká neznesiteľná :D

      Odstrániť
    3. Ták nie že zvykne, ale musí to proste asi akceptovať ako našu kultúru :D Asi si ťažko na to zvykne, ak v tom normálne nežije. Uvidíme :D

      Odstrániť

Zverejnenie komentára