štvrtok 23. júla 2015

O tom, ako som zažila prvý hudobný festival v Japonsku

Vonku je každý deň na umretie, stále som v práci, ale čo sa budem sťažovať. Radšej si napíšem blog a zaspomínam na leto v Japonsku.

Japonské leto je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. To naše leto nemám tak rada, ako to japonské. Je to hlavne preto, že moja prvá návšteva Japonska bola práve v tomto najhorúcejšom období roka. Dokonca mi občas šibne a púšťam si na Youtube zvuky japonských cikád, aby som si aspoň trocha navodila tú správnu atmosféru. Moc to však nepomáha, Japonsko mi chýba aj tak.

No, ale keď už máme to leto, moje nasledujúce blogy sa budú niesť v horúcom duchu a začnem asi mojím prvým zážitkom z hudobného festivalu v Japonsku. Odkedy ma životom sprevádza japonská hudba, bolo mojím snom ísť na letný hudobný festival. Keď som bola ešte na strednej, tak som zopár takých na Slovensku pochodila a preto ma to dosť lákalo. Vysnila som si Rock in Japan, festival v Ibaraki, ktorý ma zaujal hlavne tým, že na ňom vystupujú iba japonskí interpreti. Nepotrebujem predsa vidieť zahraničných interpretov, keď som prišla na tých japonských.

Ale tak, ako mi plány nikdy nevychádzajú ako si ich naplánujem, tak som nakoniec skončila na Amuse fes BBQ in Tsumagoi poblíž Šizuoky. A aby som to priblížila, Amuse je agentúra, pod ktorou nájdeme kopec hudobných skupín, hercov a herečiek, idolov a tak ďalej. V lete 2013 Amuse oslavovalo 35.výročie vzniku, a tak sa rozhodlo urobiť si festival, na ktorom budú vystupovať iba ich vlastní umelci. Čo vôbec nebolo na škodu, pretože pod nich patrí zopár mojich najobľúbenejších skupín.
Keď som sa dozvedela, že sa niečo také skvelé koná a dokonca tak blízko, okamžite som na fejsbúk vyvesila typický oznam o tom, kto chce ísť so mnou. Ozvali sa mi traja japonskí kamaráti vrátane môjho terajšieho priateľa. Ako som sa neskôr dozvedela, išiel tam hlavne preto, aby sa uistil, že ma má predsa len radšej než kamarátku. Ach....no ale o tom dnes nebudem písať.
Lístky sme si museli opäť zadovážiť cez lotériu, ale našťastie sa nám to podarilo na prvýkrát, avšak to písmenko C, ktoré tam figurovalo ako sekcia „hľadiska“ ma úplne netešilo. Vôbec som nevedela, čo od toho čakať.

Festival bol dvojdňový, ale vyzeralo to troška ináč, než na čo sme u nás zvyknutý. Žiadne stanové mestečko, oba dni totiž hrali tie isté skupiny s výnimkou špeciálneho hosťa. A tak sme si vybrali jeden deň, ráno nastúpili na vlak a v Kagegave už na všetkých návštevníkov čakalo niečo ako kyvadlová doprava s tým rozdielom, že tých autobusov bolo pre nás nachystaných oveľa viac než som bola zvyknutá z našich festivalov. Nemuseli sme teda skoro vôbec čakať a za pár minút sme sa konečne ocitli v Cumagoi, nejakom voľnočasovom areáli. Po pár metroch sme prešli cez turnikety, preukázali sa lístkom a mohli pokračovať ku menšej kope ľudí, ktorá sa kúsok opodiaľ tlačila pred akýmsi obrovským plagátom. Vedľa toho bola nakoniec veľká sklenená tabuľa, na ktorej zanechali odkazy všetci vystupujúci umelci, a preto sa to každý snažil odfotiť, samozrejme vrátane mňa.


Keď sme pokračovali v ceste, konečne sme sa dostali ku stánkom s concert goods jednotlivých skupín. Počasie bolo rovnaké ako teraz, rada dlhá predlhá, ale ja som to Perfume tričko a tašku jednoducho musela mať. Jediná smola bola, že si človek musel vystáť tu jednu jedinú dlhú radu a bolo jedno, do ktorého stánku ide.

Keď sme sa konečne dostali ďalej, tak sme zistili, že pódium je vlastne iba jedno. Ale za to riadne veľké! Bolo rozdelené na 3 časti, stredová časť bola pochopiteľne hlavná a najväčšia. Máme predsa nejakú tu hierarchiu, a to znamená, že menej známe, či mladé kapely sa museli uspokojiť s menšími pódiami po pravej, či ľavej strane.

A ako nakoniec dopadlo to písmenko C? Nuž, možno mi to neuveríte, ale priestor pred pódium bol rozdelený zábradlím na sekcie A, B, C a D. Takže nezáležalo na tom, kto skôr príde, ale pekne krásne podľa lístka sme sa zaradili za zábradlie. Ach, boli sme naozaj ďaleko...Nevadí, vravím si, atmosféra a pivo to istí. Alebo žeby nie?

Začala prvá skupina a ja som zostala v šoku. Japonskí fanúšikovia mi odrazu nepripadali ako milovníci hudby, ale ako nadefinovaní roboti. Všetci začali pohybovať rukami rovnakým smerom, samozrejme i rytmom a keď som sa poobzerala, ani sa veľmi neusmievali. Atmosféra, na ktorú som sa tak tešila zrazu pominula, a tak som sa vybrala na pivo. To však bolo tak drahé, že som skončila iba pri zmrzline a rozhodla sa užiť si to po svojom. A tak som sa vrátila, tancovala si svoje, občas sa zapojila do tlieskania a obľúbené skupiny som si užila naplno. Jediné, nad čím som premýšľala bolo, čo si tak myslia samotní umelci a či si viac užívajú koncerty v zahraničí, ktoré občas mávajú. Alebo ani nie? Kto vie. 

Skúsenosť to bola úplne nová, zaujímavá, ale sklamaná som fakt trocha bola. Večer v neskorých hodinách však festival vrcholil poslednou najhlavnejšou skupinou, všetky ostatné skupiny sa pridali na pódium, spievali spoločný song a bolo to fakt super. Bavili sa úplne všetci a ja som bola aj napriek zvláštnym začiatkom spokojná. A vtipná príhoda? Tou naj skupinou totiž bola skupina s názvom Porno Graffitti, inak pre znalých, áno to su tí, čo naspievali prvý FMA opening, Melissa. No a teraz si predstavte tých robotických Japoncov, ako kričia na prídavok: Porno! Porno! Porno!...
A pre info, porno sa po japonsky nepovie porno, takže smiešne to bolo naozaj iba mne.


Festival sa skončil a organizácia nesklamala. Ľudia začali odchádzať po sekciách, ostatní svorne čakali a na pódiu nás zatiaľ zabávali. Takže to nebola ani taká hrozná tlačenka, a na konci nás čakal zástup autobusov a posilnené vlaky. Z tejto strany to bol fakt skvelý zážitok. Čo však povedať o Japoncoch? Verím, že sa vedia zabávať aj „po našom“, ale na to už treba ten pravý festival so stanmi a pivom. Rock in Japan je jeden z nich, a preto som sa ho stále nevzdala a určite tam raz pôjdem.

Sewitches

2 komentáre:

  1. Veru, tiež by ma zaujímalo, ako je možné, že sa pohybujú na koncertoch tak synchronizovane o.O Mám súkromnú teóriu, že u nich zrejme funguje silné kolektívne vedomie, keďže ich obyvateľstvo je skoro úplne homogénne. Preto sú ich mysle tak dobre prepojené :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Priateľ mi vravel, že na nejakých metalových a punkových jap koncertoch to tak nie je, ale nechce sa mi veriť :D Nuž, tak čo, zabávajú sa proste ináč než my, ale asi si na to nikdy nezvyknem.XD

      Odstrániť