streda 16. septembra 2015

O tom, ako som sa skoro nevrátila naspäť do Šizuoky

Ja viem, možno to už znie zvláštne ako sa rozpisujem o zážitkoch spred 2 rokov.  A pomaly začínam mať pocit, že už sa všetko z tej mojej hlavy vytráca. Ešteže má človek tie fotky, videá a nejaké zápisky. Na druhej strane sa vraví, že sa na krásne veci netreba pozerať cez objektív, ale radšej si to vryť do pamäti vlastnými očami.

V lete 2013 som sa s dvoma kamarátmi vybrala na výlet do Ósaky a Kóbe. Vlastne som to celé vymyslela ja, pretože som sa chystala na koncert (ako to už u mňa bolo zvykom) a aspoň som mala doprovod. Samozrejme na koncert v Kóbe som už išla sama. Ale o tom tu dnes hovoriť nebudem, tak sa nenechajte odradiť prvými riadkami.
Ósaka
 Ale úprimne, Ósaka mi úplne nesadla, hoci jedlo bolo výborné. V Kóbe sme stihli iba čínsku štvrť a v podvečer som sa vybrala na koncert. V lete som využívala ten zľavnený lístok, ktorý však platil iba na obyčajné vlaky, a tak mi bolo jasné, že sa nestihnem dostať až domov. Tieto vlaky v noci nejazdili, a tak som sa pripravila na ponocovanie na nejakej stanici, pretože som odmietala vyhodiť peniaze za ďalšiu noc na hoteli. Rozhodla som sa skúsiť večer vlakom zájsť čo najďalej, pretože na druhý deň mala moja kamarátka z Francúzska prísť na výlet do Šizuoky. 

Naplánovala som si teda presný časový harmonogram aj s rezervami a stále mi vychádzalo, že stihnem prestupy a dostanem sa až za polovicu cesty. Úplne som však zabudla na to, ako mi plány nikdy nevychádzajú. Hoci skončil koncert na čas, strávila som ďalšiu hodinu čakaním na to, aby som sa mohla dostať zo štadiónu. Návštevníci totiž smeli vychádzať po blokoch a môj bol práve medzi poslednými. Moje plány boli zmarené, no aj tak som naskočila na nejaký vlak s nádejou, že sa niekam dostanem.

 Niečo po jedenástej. Stanica Maibara. Stanica, z ktorej mi už nešiel ďalší vlak, nebola ani v polke cesty a nebolo tam skoro ani nohy. Vyzerala byť celkom veľká, taká akurát na stredne veľké mesto, ale keď som vykročila von, predo mnou sa rozostrela čierno čierna tma. Nebolo tam vôbec nič. Nejaké to parkovisko a domy, ale na okolí som nevidela žiadne *konbini, ani iné miesto, kde by som sa mohla osviežiť. Vrátila som sa naspäť na stanicu a sadla si na voľnú lavičku. Na jednej spal nejaký muž, na druhej sedel chalanisko, Japonec nie o veľa starší ako ja. Chvíľu sme tam tak sedeli a potom už ani neviem ktorý z nás toho druhého oslovil. Nie, nie je to môj terajší priateľ ak vás to všetkých napadlo. Bol to cestovateľ, cestoval podobne ako ja a vlak ho dopravil do tej istej stanice, akurát len prišiel z druhej strany. Išiel z Jokohamy a namierené to mal do Hirošimy. Keď sme sa dali do reči, najprv sa smial na mojom fanúšikovstve a koncerte, no ináč to bol milý chalan. Vybrali sme sa spolu do mesta opäť hľadať konbini.  Celú cestu sme sa bavili, až sme konečne objavili svetielko v diaľke s nápisom Lawson. Obaja sme si kúpili kávu, vyprázdnili to čo bolo treba a šli naspäť. A popri písaní premýšľam, ako sa vlastne volal, no pamäť mi už naozaj neslúži. Nazvime ho teda Cestovateľ.
Spiaci muž
S Cestovateľom sme skúšali všetko možné, aby sme nezaspali. Najlepší bol ten jeho film na Ipade, ktorý nás uspal už skoro nadobro. Už ani neviem ako, ale nakoniec sme to prežili. Jeho vlak mal ísť o hodinu skôr ako mne, o nejakej piatej. A tak sme sa konečne zhruba polhodinku pred príchodom jeho vlaku vybrali na nástupište. Keď ho pristavili, skonštatovali sme, že bude lepšie sadnúť si do vnútra, lebo aj napriek skorej rannej hodinke začínali neskutočné horúčavy a vlaky v Japonsku majú skvelú klimatizáciu. Sedeli sme rovno pred digitálnymi hodinami, ktoré ukazovali, že máme ešte 5 minút, kým vlak vyrazí. V tom momente sme si spomenuli, že sme si na seba nevymenili kontakty. Ja som už stresovala, ale on ma uisťoval, že vlaky v Japonsku sú presné a máme ešte kopec času. Ani to nestihol poriadne dopovedať a vlak sa pohol. Áno, sedela som vo vlaku, ktorý sa práve pohol opačným smerom. Nemyslela som si, že budem niekedy naštvaná na to, že ide vlak skôr. Zasmiali sme sa a ja som vystúpila na ďalšej stanici dúfajúc, že vlak, na ktorý som mala nastúpiť v Maibare pôjde čoskoro. 

Och, ako som sa len mýlila. Hikone bolo ešte menšie a prázdnejšie mestečko ako Maibara a môj vlak do Šizuoky tam nestál.  Nahrala som tam dokonca aj video, ktoré som plánovala použiť v mojom video blogu, ale vyzerala som na ňom tak zle a zúfalo, že radšej nikdy neuzrelo svetlo sveta. Rozprávala som sa na ňom sama so sebou, že sa potrebujem nejako zabaviť, kým príde ďalší vlak, ale nie som v žiadnom prípade schopná čítať knihu ani v anglickom, ani v japonskom jazyku. Ako rada by som si prečítala niečo slovenské, ale nič nemám. A ako vlastne ani neviem, kde som. A tak podobne.
Stanica Hikone v skorých ranných hodinkách

Domov som sa nakoniec dostala asi hodinu predtým, čo mala kamarátka prísť do Šizuoky. Nespala som už milión hodín, ale keď som si spomenula na ten skvelý koncert, zrazu som sa cítila plná energie. A koniec koncov, ten ďalší večer bol osudový, lebo som pochopila, že môj budúci priateľ je možno môj budúci priateľ. Asi ho očarili moje kruhy pod očami....

Sewitches

*konbini- od slova convenience store, obchodik so zmiešaným tovarom otvorený 24h denne

8 komentárov:

  1. Haha, pred chvíľou si mi lajkla príspevok o B-T v otaku.sk :D Dva mesiace som pracovala na svojom blogu, aby som vyjavila svetu svoje oddané fanúšikovstvo ;) A pri písaní som si na teba neraz spomenula, ako dobre vieš štylizovať. Už som aj chcela vzdať svoje pokusy, ale nakoniec som zdolala prekážky a dotiahla to do úspešného konca :D Po dlhom čase som sa teda išla pozrieť sem a čo nevidím, čerstvý príspevok. Vážne mám rada tvoje "poviedky" z Japonska, píš, kým máš ešte živé spomienky :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty si úplný rýchlik. :D Som to dopísala v noci, tak som to chcela zdielať až na druhý deň a hľa komentár od najvernejšieho fanúšika môjho blogu :P Ty máš blog?? Kde kde kde!!! Ďakujem, že si si občas na mňa spomenula, možno to ma konečne nakoplo napísať blog po viac, než mesiaci. Aj to som písala počas pozerania filmu, tak sa mi zdá, že je to trocha také chaosné :D Pokúsim sa ale písať čo najviac!

      Odstrániť
    2. :D óó, najvernejší fanúšik :33 Ďakujem! To bola telepatia, niečo mi povedalo, že sa mám sem ísť pozrieť ;) K tomu môjmu blogu- áno, asi 3 mesiace (nie v kuse :D ) som pracovala na príprave takej oficiálnej-neoficiálnej fan stránky pre slovenských B-T fanúšikov (ktorých je tu síce ako šafranu, ale to nevadí, sme skrátka exkluzívne spoločenstvo :D ) Už dávno som snívala, že niečo také chcem založiť, ale dlho mi trvalo, kým som sa odhodlala. Spoznala som ich len pred 2 rokmi, ale sú mojou srdcovou záležitosťou číslo 1. Z ich rozsiahlej diskografie si ani neviem vybrať, ktorý album mám najradšej. Každým rokom sú lepší a lepší. Dosť ma obohatilo, keď som čítala rozhovory alebo analýzy ich albumov, zaujímalo ma, odkiaľ berú inšpiráciu a vždy som sa dozvedela niečo nové z oblasti výtvarného umenia, hudby, literatúry.. Páči sa mi, ako Atsushi využíva v textoch protikladnosť zúfalstva a nádeje, života a smrti... oslovujú ma jeho myšlienky. Preto je http://buck-tickia.blogspot.sk/ takým malým pokusom vzdať hold týmto skvelým hudobníkom. Písala som o tom, ako ich vnímam, zhrnula som v kocke všetko, čo som o nich kedy vyhrabala na nete a tiež plánujem sem-tam pridávať nejaké citáty a výbery z rozhovorov, čo som preložila z ruštiny. Všetky články sú v sk aj v eng, keďže najviac sledovateľov na fb stránke https://www.facebook.com/bucktickia mám zo zahraničia, samozrejme :D
      Tak snáď ten blog má akú takú úroveň, snažila som sa, veď som sa musela naučiť používať bloger a to nebola prechádzka ružovým sadom! Ale povedala som si, že hádam nie som ešte taká stará, aby som sa to nenaučila :D
      / Písala si článok popri filme?? Tak to klobúk dole! :DD

      Odstrániť
    3. Wow, si sa rozpísala :D Tú tvoju stránku som potom ešte včera večer objavila a fakt si sa namakala. Také veci, čo tam využívaš som ani ja nejak ešte na blogeri neskúšala. Fakt super, že si sa do toho tak pustila. A nehovor, že si ich objavila len pred 2 rokmi, to je dostatočne dlho :) Ja sama som objavila skupinu Hey! Say!JUMP a o rok a pol som už bola na ich koncerte prvýkrát, takže viem, o akej srdcovke hovoríš :) Je to super, že si sa do toho pustila a budem držať mega palce, nech si ťa nájde veľa fanúšikov a budeš rozširovať vaše malé spoločenstvo :D Ja som tak najnovšie založila fan page na FB na jednu super japonskú skupinu a zatiaľ sme tam dve a neviem, či sa niekedy niekto pridá. Možno by pomohol blog, ale už to nezvládam :D
      Jop, písala som popri filme a bolo to....mätúce :D V jednej chvíli som nevedela, čo píšem. Aj týpek vo filme písal akurát na stroji nejaký román, tak som sa smiala :D

      Odstrániť
    4. Ďakujem za pozitívny feedback :D :) No hej experimentovať s grafikou na blogu bolo ozaj napínavé a niekedy už som strácala trpezlivosť.
      Veru, keď si spomeniem, že už sú to 2 roky a čo sa za ten čas všetko stalo, je to dosť dlho.. Pozrela som si na yt tvojich obľúbencov, síce to nie je môj štýl, ale vytvorili mi takú povznesenú náladu, ako keď som pozerávala dobré školské anime :)) Verím, že ich koncert musel byť pre teba riadny zážitok!
      Ako sa volá tá tvoja stránka?

      Odstrániť
    5. Hej, ja som tiež chvíľu riešila, čo hodiť ako grafiku, nakoniec skončil môj Sailor Moon wannabe mesiac :D Takže som bola milo prekvapená, že si sa s tým trocha vyhrala.
      No, moji obľúbenci hlavne nemajú na YT skoro nič a to čo tam je, je buď staré, alebo zlé :D Keď tak mrkni na Jpopsuki napr letnú vecičku Asu e no Yell ;) To vytvorí takú náladu asi ako si písala :D

      Stránka je o inej skupine, Morning Musume Czech&Slovak Fans

      Odstrániť
  2. Ahoj, pekny blog, velmi dobre sa to cita, som zvedava ako to bude pokracovat dalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem pekne :) To som aj ja zvedavá ako to bude pokračovať, lebo za chvíľu začína škola :D

      Odstrániť