O Prahe, o ňom, o Nipponfeste

Konečne som sa dostala k napísaniu blogu po dvoch dlhých mesiacoch. Ale má to svoje opodstatnené dôvody, ktoré by som tu chcela troška rozviť.

Tento rok som konečne dokončila bakalárske štúdium v Brne. Pravdupovediac ma tá výtvarka vôbec nebavila a jediné, čo mi tá škola dala je štúdium v Japonsku. To je na druhej strane dosť veľké plus. V Japonsku som opäť objavila lásku k umeniu a kresleniu a myslím, že keď sa tam zase vrátim, chcem sa tomu určite nejakým spôsobom venovať. A hlavne študovať i to japonské umenie.

Preto som v tomto odbore v žiadnom prípade neplánovala pokračovať a rozhodla som sa, že si opäť skúsim splniť dávny sen, a to dostať sa na Japanistiku. Možno si teraz mnohí povedia, že to predsa nemá zmysel, ale tak či onak, s Japanistikou sa otvárajú nové možnosti cesty do Japonska, a to ma asi najviac lákalo. Samozrejme sa chcem zlepšiť v Japončine a dozvedieť sa viac o tom, k čomu sa sama možno tak úplne neprinútim. Predsa len pozeranie japonských seriálov ma nenaučí ako fungovala japonská spoločnosť v období Edo, či ako vyzerá klasická japončina.

A hľa, tak som v Prahe na Japonských štúdiách v nadväzujúcom magisterskom štúdiu, aj šťastím, aj náhodou a aj nejakým tým úsilím. Je to dosť zvláštny pocit a úprimne stále neviem, čo si o tom myslieť. V ročníku sme v podstate iba dve a keďže tu bol do dneška priateľ, tak som nemala čas sa škole poriadne venovať.

To ma privádza k druhému dôvodu, prečo som sa tak dlho neozvala. Áno, po 13. mesiacoch sme sa s priateľom konečne stretli a prišiel na neuveriteľných 42 dní. Ak sa to niekomu zdá krátko, tak len pre porovnanie spomeniem, že minulý rok tu bol iba 12 dní. Prvé stretnutie po takom čase bolo naozaj zvláštne. Úlohu zohrávalo i to, že prišiel z Južnej Ameriky, kde mesiac cestoval bez mydla a prania, a tak sa to odrazilo aj na jeho „vôni“. Veď viete, aké sme my ženy háklivé na mužskú vôňu. No zvykli sme si na seba rýchlo, už sa aj osprchoval a mama mu s radosťou oprala všetko oblečenie.

Za tento mesiac a pol sme sa stihli pohádať viac ako kedykoľvek predtým. Asi je to tým, že sme prvý krát spolu trávili čas tak dlho a nepretržite. Zaujímavé je, že naše potýčky spočívali iba v kultúrnych rozdieloch. Musím povedať, že patrím medzi slušné dievčatá a výstrihy a vyzývavé oblečenie teda vôbec nenosím, no keď mi košeľa zapnutá po krk kúsok presvitala, tak to bol problém. Zistila som, že na japonské pomery o sebe vôbec nerozmýšľam ako o žene a nestriehnem na každý svoj kúsok tela, ktorý by mohol niekoho pohoršovať či nebodaj vzrušovať. V každom prípade treba opäť hľadať kompromisy a rozhodla som sa do svojho šatníka zaviesť viac tielok. V Japonsku som si kúpila dve, tu som ich však skoro nikdy nemala na sebe.  No mám svoju módu, ktorej sa vzdať nemienim, tak uvidíme, ako si navyknem.

Mali sme samozrejme aj veľa svetlých, zábavných, pekných chvíľ a myslím, že sa náš vzťah upevnil zase v inom smere. Od dnes sme opäť na diaľku. No tentoraz to dúfam nebude rok a čoskoro sa mi podarí konečne ísť za ním do Japonska. A možno i na dlhšie...

Fú, tento blog je už naozaj dlhý, ale skúste to vydržať do konca. Posledným dôvodom mojej odmlky bol samozrejme Nipponfest a Hangukon. Tento rok som sa ocitla na úplne inom poste než minulý rok, ale bavilo ma to a dúfam, že návštevníkov tiež. Nipponfestu sa venujem 4 roky a je úžasné vidieť tie pokroky, ktoré sa okolo nás dejú. Festival pomaličky naberá svoju základňu a teším sa, ak sa ľudia tešia z nás. Heslo od fanúšikov pre fanúšikov nie je nadarmo. Veď my sme vlastne všetci takí istí nadšenci a v pár momentoch ma zamrzí, že nemôžem ísť na ten a onen program. Veľa vecí stále nie je dotiahnutých tak, ako by malo a veľa vecí nám stále chýba, ale verím, že to bude už iba lepšie.

A ďakujem tým pár ranostajom, čo prišli na moju prednášku v nedeľu ráno. :)

"Smrdí mi pazucha"

Sewitches