nedeľa 29. januára 2017

O prvom týždni v Tokiu

Sedím si v mojej izbietke v Tokiu, ktorá svojou veľkosťou pripomína izbu Harryho Pottera v prvej knihe. Spočiatku som si na tú veľkosť, alebo skôr malosť nevedela zvyknúť, ale už sa tu cítim útulne. 

Bývam v sharehouse, kde mám vlastnú izbu a spoločné ostatné priestory. Vôbec som nemala čas hľadať si byt, lebo som bola neustále v práci, a tak som si povedala, že potrebujem bývanie, v ktorom hneď od prvého dňa budem môcť normálne fungovať. Preto bol sharehouse najlepšou voľbou, prišla som doslova do hotového. Hneď na druhý deň ma totiž už čakal prvý deň v práci a ja som bola rada, že sa už konečne môžem po 7 mesiacoch nepohodlia vyspať na posteli a nie japonskom futone. Opäť môžem potvrdiť, že posteľ je najlepší priateľ človeka a zároveň raj na zemi. Ach, ako mi len chýbalo to leňošenie v posteli.

Firma, v ktorej pracujem sa nachádza v štvrti Šibuja. Cestovanie vlakom mi nevadí, no prestup v Šindžuku, najrušnejšej stanici na svete, nie je bohvie čo.  Každý deň , ráno i večer, sa sardinkujem medzi ostatnými  cestujúcimi, ktorí sa jednou obrovskou vlnou vytrepú spolu so mnou v Šindžuku. Aspoň, že je môj prestup do Šibuje na rovnakom nástupišti a nemusím sa tlačiť ešte aj niekde na eskalátore. To je asi naozaj jedno jediné negatívum, ktoré som za celý týždeň postrehla.  

Prázdne tokijské ulice
Prvý deň v práci bol plný informácií a zoznamovania sa s novým prostredím. Veľmi ma potešilo, že na obednú prestávku sa celý môj tím rozhodol ísť spolu. Vybrali sme sa do blízkej *wašoku reštaurácie a bola som milo prekvapená pozitívnou aurou týchto mladých ľudí.  Každý je niečím zaujímavý a stačila hodinka na to, aby som si ich všetkých obľúbila. Veľmi sa mi páčilo porovnanie pána Kvietkového, ktorý pochádza z Ósaky a v Tokiu žije ešte len rok. Prišla reč na to, ako si zvykal na hlavné mesto.

„Ľudia v Ósake odmalička vyrastajú pri owarai, obľúbenej japonskej komédii.  V telke to beží neustále na každom kanáli, a preto sa to dostáva aj do každodenného života a konverzácií ľudí. Zakomponujú to aj do obyčajných tém, ktoré sa stávajú srandovnými a sú vždy zakončené smiechom. V Tokiu takéto témy končia s aha, uhm...a nič. Bol pre mňa oveľa väčší kultúrny šok, keď som prišiel z Ósaky do Tokia, ako keď som bol na študijnom pobyte v Anglicku. Hlavne tento rozdiel v komunikácii.“

Nuž, o Tokijčanoch sa toho vraví veľa. Že nie sú vtipní, či to, že sú chladní voči okoliu. Asi to spočiatku nebolo príjemné.

Prvé tri mesiace som zatiaľ na polovičný úväzok, a teda ma platia od hodiny. To znamená, že nemám žiadne nadčasy a mám voľné víkendy. Na japonské pomery privilégium, a preto sa to snažím čo najviac využiť, kým sa dá.

 Minulú sobotu som sa vybrala do Akihabary do oficiálneho obchodu mojej obľúbenej  dievčenskej idol agentúry. Bolo tam i malé pódium, ktoré sa používa na pravidelné akcie. Bola som celkom prekvapená, keď sa okrúhle stoličky pred pódiom začali postupne zaplňovať. Bola som si istá, že žiadna akcia sa v ten deň nekoná, predsa som si to zisťovala. A vlastne tých ľudí tam nebolo zas tak veľa. Po chvíli som zistila, že ide o fanúšikovskú karaoke a dance súťaž. Usadila som sa a sledovala ľudí, ktorí sa pripravovali na svoje vystúpenie. Bolo to veľmi zvláštne zhromaždenie ľudí, od mladých po starších, dievčatá a muži, v kostýmoch či pekných šatách. Najviac ma zaujal týpek, čo sedel predo mnou. Na sebe mal navlečenú žltú mikinu, na hlave žltú šiltovku v tvare kuriatka a spodok tvoril chlpatý žltý kostým aj s chvostíkom. Tento outfit bol zrejme dosť ťažký, lebo v polovici tancu mu to cele začalo padať a neunikol nám pohľad na jeho červené trenky. Mojím skromným odhadom mal asi cez 35 rokov a bola to už jeho x-tá účasť v súťaži. 


Nezabudol si samozrejme pripraviť krátky informačný kútik o tom, v koľkých názvoch pesničiek v rámci tejto agentúry sa za celé pôsobenie vyskytli zvieratá. Naozaj poučné.  Pripájam videoklip, aby ste si spravili malú predstavu o jeho vystúpení. Musím podotknúť, že toto nebol zrovna najlepší počin danej skupiny...

Opäť ma Japonsko, alebo skôr Tokio presvedčilo o tom, že je tu oveľa väčšia tolerancia voči ľuďom, ktorí sa neboja prezentovať svoje koníčky, či to, čo majú radi. Veď keď nás to baví, prečo nie. (alebo sa snažím obhájiť len samú seba :D)


Na záver nesmiem zabudnúť na najdôležitejšiu vec. Odkedy som prišla do Tokia, tak sa každý deň cítim oveľa šťastnejšia. Je to naozaj neporovnateľné so životom v Šizuoke. Je to hlavne tým, že po práci mám ešte čas vyjsť si s kamarátmi von, či nakúpiť niečo, prípadne si poleňošiť doma v posteli. Môžem si na víkendy plánovať akcie. Alebo si v nedeľu dať príjemnú prechádzku v parku. Tak obyčajné a predsa dôležité veci som predtým nemala. Teraz, keď to už mám, nesmiem to začať brať ako samozrejmosť.  Chcem si tieto chvíle aj naďalej ceniť a ani po troch mesiacoch o to nechcem kompletne prísť. Život je príliš krátky na to, aby sme ho strávili iba v práci. A je škoda, že Japonci na to ešte stále neprišli.

Sewitches

*wašoku= japonská kuchyňa

Podvečerné Haradžuku

2 komentáre:

  1. Simonka, som velmi rada, ze si nas nezradila a ze si dodrzala slovo. Ako aj inokedy, tak aj tentokrat si napisala super clanok, ktory musi zaujat tak ako aj starych, tak aj nas mladych :) Takze v Shizuoke si spala stale na futone? Ja som spavala s manzelom dolu na tatami, teda na futone 2 mesiace u jeho rodicov, ale aj napriek tomu, ze mi vtedy bolo 20, tak ma zacali ominat krize a ked sme sa po 2 mesiacoch osamostatnili, tak sme si hned kupili velikansku double postel a tiez mozem potvrdit, ze to bol fakt raj na zemi! No ale osobne si myslim, ze este takych 10 - 20 rokov prejde a Japonci uz vobec nebudu spavat dolu, ale riadne na posteliach, nakolko mladi ludia spavaju uz len takmer na posteliach, teda pokial sa ta postel do tej izbicky vmesti :) Mam radost z tvojej radosti, a tvoj celkovy vyvoj/vyvin v JP budem sledovat s velkym zaujmom aj nadalej!!! A cim viacej budes pisat, tym vacsiu radost nam budes robit, na to nezabudaj!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Noo v Shizuoke to bolo celú dobu na futone a fakt som už mala dosť. Keď na to človek nie je zvyknutý, tak nič moc. Čo sa týka toho dokedy na tom budú spávať. Myslím si, že to tak skoro nevymizne. Pre takých študentov, či ľudí, čo bývajú sami v malom bytíku je to asi ideálne. Aj teraz, aj potom.
      Pokúsim sa písať viac ako predtým, dúfam, že sa mi to podarí. Ďakujem za komentár a podporu :)

      Odstrániť