pondelok 2. októbra 2017

O tom, ako som v Japonsku našla druhý domov

Asi od pätnástich som chodila v Trenčíne do Kozla (áno do Kozla a nie ku Kozlovi, a nehádajte sa :D). Stretávali sa tam milovníci anime z okolia a ja som si to tam veľmi obľúbila. Začala som tam časom ťahať i spolužiakov zo strednej a nakoniec  som tam bola varená pečená až kým som neodišla na výšku. Ale vlastne aj potom. Niekedy som tam už bola viac ako doma. No a potom Kozla museli zbúrať, lebo sa v Trenčíne stavala nová železničná trať. Bolo to smutné, lebo som tam strávila celú mladosť. No a čo tým celým chcem vlastne povedať. Ja som normálne v Japonsku našla druhý Kozel. Trošku drahší, ale tisíc krát lepší!

V Kurane som sa prvýkrát objavila v apríli, keď nás tam s kamarátkou priviedol kamarát, ktorý tam brigáduje. Tento irish pub sa mi pozdával už pri prvej návšteve. Dovtedy som bola zvyknutá iba na typické japonské izakaje, takže to bola príjemná zmena. Atmosféra naozaj pripomínala takú tu našu európsku krčmu. Po roku v Japonsku mi to bodlo práve vhod a začali sme tam chodiť pravidelne, hoci sme to obe mali s kamarátkou dosť ďaleko domov.

Majiteľ Y-san je skvelo vyzerajúci 45 ročný hiphopový týpek so siedmymi guľkami. Ono je to nejaký jeho interný vtip zrejme, v každom prípade ma vždy vie neskutočne rozosmiať. Jeho pravá ruka, vedúci podniku K-san zase na mňa vždy robí ksichty a vyžiera všetky sladkosti, čo nosím. Brigádnici sú zväčša vysokoškoláci a všetci dobre vyzerajú. Vždy sa smejeme, že tam určite vyberajú na pohovore podľa vzhľadu. Nesmiem zabudnúť na E-čan, neskutočne zlatú, peknú 151 cm vysokú (skôr nízku, nie?) žienku, ktorá v žiadnom prípade nevyzerá na 32. Ah tie japonské gény. Ja sa tam na tých ľudí vlastne asi chodím iba pozerať :D

Kuran má veľa stálych zákazníkov, ktorí sedia väčšinou za barom. Nájdete tam postaršieho pána v baretke a sukni i ďalšieho dlhovlasého v šľapkách, zopár salarímanov, 39 ročné ženské, ktoré sa stále necítia dospelé, niekoľko mladých a zopár cudzincov.  Takú zmesku rôznorodých ľudí na jednom mieste som nikdy predtým nevidela. Usadených vedľa seba za barom neriešiac, kto aký je. Väčšina z nich tam chodí sama, no nikdy sa nestane, že by celý večer presedeli potichu sami pri pive. Vždy tam človek nájde známeho.

A ja? Majiteľ Y-san je už pomaly mojím japonským tatkom. Začínam tam byť viac ako vo vlastnej izbe a to tiež len preto, že ma začal často pozývať do Kuranu nie ako zákazníka, ale skôr spoločníka na pokec. Naleje, navarí a ja domov odchádzam o polnoci bez otvorenia peňaženky. A keď som zo srandy spomenula, že mám za chvíľu meniny, chytil sa príležitosti a už usporiadava karaoke párty podľa môjho gusta. Len tak. Veď prečo nie.

Tak milého, starostlivého a dobrosrdečného Japonca ako on....ba dokonca asi všeobecne človeka ako je on nepoznám. Vie, že som v Japonsku sama, bez rodiny a priateľov zo Slovenska. Že tu nemám nikoho. A preto sa ma snaží potešiť vždy keď sa dá. A jediné čím sa mu viem odvďačiť je moja šibnutá spoločnosť a nejaké tie sladkosti zo Slovenska. Kuran je to najlepšie miesto, kam som v Japonsku mohla zablúdiť. A myslím, že sa tam nájdem aj za desať rokov.

Moja veľká hlava a spol
A hoci tento blog nie je úplne o Japonsku a skôr len výlev o dobrých ľuďoch v mojom živote, musela som tomu venovať aspoň jeden blog. Lebo takéto šťastie sa nenájde len tak ľahko.
A mám sa vlastne ešte opakovať, aká som rada, že som prišla do Tokia?

Sewitches

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára