nedeľa 21. januára 2018

O mojich pocitoch

Od štvrtka ma skolila choroba, a tak mám konečne čas napísať tohtoročne prvý blog. Hneď ako som sa vrátila do Japonska som spomínala, že som na Slovensku zažila pár kultúrnych šokov. No neviem či to vôbec nazývať šokmi kultúrnymi, alebo skôr len otvorenie očí pred vecami, ktoré som predtým vôbec nevidela. A ani to stále nie je to správne pomenovanie toho, čo som na Slovensku pociťovala.

Sama som si to nevedela vysvetliť, ale už od prvých pár dní som sa cítila akosi skleslo. Veľmi som sa domov tešila, a preto ma to prekvapilo. V prítomnosti rodiny a kamarátov bolo všetko v poriadku, no ako náhle som sa ocitla sama, napríklad niekde v meste, tak som sa cítila nepríjemne. Zo začiatku som si to nechcela pripúšťať, ale potom som začala premýšľať, prečo to tak je. Zistila som, že mi nesedí tá pochmúrna atmosféra,  to šírenie negativizmu čo u nás je. Ako ľudia vedia po sebe na ulici vrieskať, hádať sa aj pred vlastnými deťmi, ignorovať okolie a myslieť iba na seba. A všetko končí tým sťažovaním sa na všetko.

Po rozhovoroch s kamarátmi a rodinou som si v hlave začala pokladať otázku: Prečo ľudia nerobia niečo so svojím životom ak sú s ním tak nespokojní na tom Slovensku? Nemyslím tým odísť hneď z krajiny, lebo to sa nie vždy dá a nie každý po tom túži. Koniec koncov to, že všetci mladí odchádzajú tiež nie je dobré. No namiesto lamentovania, večného sťažovania sa, hromady výhovoriek, tohto zbytočne strateného času by mohli byť v živote niekde inde, ak by len preto niečo spravili. Ale my sa budeme radšej ľutovať a povieme si, že to tak jednoducho je, nič sa nedá robiť.

Všimla som si ako sa u nás štandard posunul. Že veci, ktoré neviem prečo nefungujú sa stali spoločenským štandardom. Ja naozaj nechápem, prečo keď si u nás kupujem lístok na autobus či vlak musím dopredu rátať s meškaním a podľa toho sa zariadiť. Teraz si každý pomyslí, že to sa mi hovorí, veď v Japonsku nič nemešká. To za prvé nie je pravda a za druhé nehovorím, že doprava nemôže meškať. Ale keď je normálne, že doprava mešká a prekvapivé ak nemešká, tak mi to nepríde celkom v poriadku. A toto je naozaj iba príklad, mohla by som hovoriť o toľkých veciach. 

Keď som sa o tomto rozprávala ešte doma s pár ľuďmi, tak mi bola väčšina vecí odôvodnená slabými platmi. Ľudia za tú almužnu jednoducho nebudú svoju prácu vykonávať tak ako majú, a potom veci proste nefungujú. Nepríde vám to hrozné? Lebo mne áno. Ono je ale strašne ťažké to odsúdiť, lebo je za tým oveľa viac. Ja viem. A viem, že je málo takých, ktorí si budú robiť poctivo svoju prácu, aj keď za to skoro nič nedostávajú. Ale jednoducho to tak ovplyvnilo našu krajinu, že hoci je to asi takéto už niekoľko veľa rokov, tak ma to silno zasiahlo keď som tam teraz bola po skoro dvoch rokoch.

Veľa ľudí mi možno bude oponovať, že sa to netýka iba Slovenska, áno, že si asi predstavujem nejakú Utopiu, kde je všetko dokonalé, a že takéto veci sa nedajú zmeniť zo dňa na deň, sme poznačení našou históriou, atď. Ale ja sa pýtam: No dobre, ale tak teda chceme navždy zostať takýto? Lebo to je o nás o ľuďoch a o tom ako myslíme. A najprv musí každý začať sám sebou.  Lenže mám pocit, že ešte aj od toho má Slovensko veľmi ďaleko.

Nechcela som začínať negatívne v tomto roku, ale musela som to zo seba dostať von. A toto nie je osočovanie Slovenska. Iba pocity, ktoré som mala po návrate a dôvody, prečo sa tam neplánujem vrátiť. Lebo sa ma na to pýtal asi každý.

Takže aby som to zhrnula, vďaka mojej rodine, kamarátom a ľuďom v blízkom okolí bol môj pobyt na Slovensku naozaj príjemným. Ale okrem toho ešte stále neviem, ako predstavovať Slovensko Japoncom, keď sa ma naňho spýtajú. Asi nikdy nezabudnem na to, čo mi povedal bývalý priateľ po prvej návšteve Slovenska: Slovensko je tak krásna krajina. Príroda, bohatá kultúra a dobré jedlo. Je tak strašná škoda, že sú Slováci takí akí sú. Ničí to všetkú tú krásu, ktorú v krajine majú. A ja bohužiaľ nedokážem oponovať...

Sewitches

2 komentáre:

  1. Ačkoliv je to můj největší sen, v Japonsku asi nikdy nebudu moct bydlet, ale na tyto pocity mi stačí už jen výlety.. a v Česku to je úplně stejně. V moment kdy přijedu do Japonska se cítím jako doma, nemám problém komunikovat (psychicky, moje japonština drhne pořádně).. při návratu zpět do Česka na mě padne deprese, nepochopení pro chování lidí a uvědomění si, že můj život tady bude těžký..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No vidim, ze nas je takych ovela viac, ako som si myslela. Ale ono je to asi dobre, lebo si to uvedomujeme a tym padom s tym dokazeme nejako nalozit. Tak dufam, ze aspon ta tie vylety do Japonska nabiju vzdy energiou aj na rozdavanie pre druhych :)

      Odstrániť