štvrtok 15. februára 2018

O prúde myšlienok na tému rok v Tokiu


Úplne som zabudla napísať taký ten referujúci blog, že: Už som rok v Tokiu! Čo sa zmenilo, kam som sa posunula, koľko sa toho naučila a ako to vyzerá v práci. Práve o tej som nepísala myslím už od augusta minulého roku. A ja viem, že táto téma vás baví najviac, lebo má vždy najviac pozretí!

Nedávno som zistila zaujímavú vec. Odkedy som vo svojom živote začala brigádovať, vždy som bola presvedčená, že mi tá práca nejde. Bála som sa, že to tak bude celý život a ja nikdy nebudem schopná robiť niečo poriadne. Bola som typ človeka, ktorý potreboval čas si zvyknúť a keď sa prácu konečne naučil, dokázal sa udržať v tom priemere. Ani excelentné výkony, ale ani žiadne prúsery. Práve preto, že som v tomto mala strašne nízke sebavedomie, no zároveň nerada prehrávam, nech to bola akákoľvek práca, dávala som do toho všetko. Bola som v neustálej nespokojnosti sama so sebou, stále tá myšlienka, že nie som dostatočne dobrá, nejde mi to, nehodím sa na to. No a tak sa napríklad smejem na mojej malej skúsenosti v Prahe, kde som bola v agentúre, ktorá dohadzovala rôzne krátkodobé brigády. Prišla som do obchodu s oblečením na pár dní behať hore dolu, ukladať veci a tak. Takto nás tam chodilo niekoľko dievčat. Ja som šalela, že nestíham, že ma snáď vyhodia, lebo im viac robím bordel ako pomáham. No a posledný deň mi vedúca vraví, aká ma je škoda, lebo som bola jediná usilovná, rýchla a neflákala sa. A viete aký to bol pre mňa šok? Chápete, že vy si o sebe myslíte úplne reálne presný opak? Takto som samozrejme fungovala v každej brigáde a neskôr práci. A tak som teda prišla nedávno na to, že vďaka tomu, že so sebou nikdy nie som spokojná a neustále sa snažím byť čo najlepšia, tak sa stále posúvam ďalej. Dokonca celkom rýchlo. Hoci asi nie je úplne dobré si o sebe stále myslieť, že je niečo zle. Ani neviem, kde sa to pôvodne vo mne vzalo.

Vďaka tejto vlastnosti o mne v práci kolujú fámy, že som človek, ktorý sa ničoho nebojí, prebojuje sa prekážkami, zbúra všetky steny a pustí sa  do každej výzvy. A že to ešte všetko zvláda s chladnou hlavou. Keby videli tie pochybnosti a chaos v mojej hlave, asi by boli poriadne prekvapení. Ale už strašne odbočujem od témy. Týmto celým som chcela povedať, že sa mi darí a stále rastiem v mnohých sférach. Aspoň tak to vnímam.

To sa prelialo do myšlienok, že som vlastne celkom schopná a mohla by som pracovať aj na mieste, ktoré ma viac baví a je lepšie platené. A to ma začína dosť frustrovať. Ale ja sa nedokážem v práci nesnažiť aj keď ma kopec vecí štve.

Ako napríklad, že skáčem medzi zamestnancom a nezamestnancom ako sa to firme hodí. Keď príde návšteva z partnerskej jazykovej školy z Ameriky alebo Anglicka, tak som tam ako spojovník kultúr a jazykov, no keď je pravidelný míting na zlepšenie manažovania projektov, čo sa ma dosť týka, tak už zrazu nie som skutočný zamestnanec a nie som súčasťou. Najviac ma dostalo fotenie na vianočnú kartu, čo sme posielali do partnerských škôl. Vtedy som bola ešte brigádnik a keď sa mal ísť fotiť náš tím, všetci sa tvárili, že tam s Bodkou nepatríme. Lebo vôbec mi šéfka netvrdila, že chce aby som sa stala hlavným komunikačným bodom práve s týmito školami. Ono to akosi nedáva niekedy zmysel. Hlavne, že keď sa má ísť platiť príspevok na firemné posedenie, tak odrazu platím rovnako ako všetci trvalí zamestnanci.

To sú všetko také drobnosti, ale keď sa toho nakopí, tak sa človek zamýšľa, v akej pozícii vlastne stojí. Koľko si toho môže dovoliť povedať, navrhnúť, kam sa v akej situácii zaradiť. Všetci tam sme v podobnom veku, ale aj tak mám vždy pocit, že iba preto, že sme s Bodkou cudzinky, tak majú tendenciu nás oveľa viac poučovať ako malé deti a vysvetľovať ako sa má správať šakaidžin (nenávidím to slovo), plnohodnotný člen spoločnosti, či pracujúci dospelý človek. Šéfkine obľúbené: "Vo vašej kultúre to asi nemáte, ale toto je úplný základ, ktorý by mal zvládať každý šakaidžin." Štýlom, akým na toto vysvetľuje sa cítim ako 7 ročné dieťa, čo práve hodilo na zem žuvačku. Tuším zabudla, že sme sa vybrali samé ako prst žiť a pracovať do cudzej krajiny na víza s neistou budúcnosťou. A to nie je len tak. Okej no, ale asi nie sme poriadne dospelé.

Asi toľko k mojej momentálnej frustrácii, s ktorou sa však asi stretnem všade. Lebo cudzinci to tu ľahké nemajú a ja som vlastne ešte vo veľmi dobrom prostredí, ak sa na to pozriem všeobecne. Dostáva sa mi aj uznania, nekonečných možností zlepšovať sa, a to všetko s ľuďmi, ktorí v práci vidia zmysel.

Ja už ani neviem o čom som chcela písať. Aha, že ako po roku v Tokiu. Stále s kilami zo Slovenska, bez chlapa a frustrovaná. Ale to je všetko vlastne nepodstatné. Lebo sa viem každý deň len tak pousmiať pri myšlienke: Ja naozaj žijem v Japonsku! Na vlastných nohách a stále plná snov.

Sewitches

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára