O speváckom debute

V Japonsku začal nový týždeň po krásnom dlhom voľne a ja som sa konečne dostala k napísaniu blogu. Predtým ako sa pustím do písania práve o tom, kde som sa túlala, rada by som spomenula jeden z malých veľkých snov, ktorý sa mi prednedávnom splnil.

Už si presne nepamätám kedy to sa to u mňa objavilo, no už zopár rokov ma hrozne baví spievať. Moje najstaršie nahrávky sa ukrývajú v priečinku 2007, takže to už bude nejaká doba. Je to taký mix anime songov a mojich začiatkov Ai Otsuky. Pre upresnenie, 98% všetkých pokusov bolo v japončine. Človek by neveril aký dobrý prízvuk som pred 11 rokmi mala a pritom som nevedela japonsky ani ceknúť (seriózne sa učím „iba“ 7 rokov). To mi pripomína, ako sa mi počas študijného pobytu v Šizuoke kamarát na karaoke smial, že viem po japonsky iba keď spievam.

No, ale vráťme sa späť  k tomu snu. Tak som sa teda od toho roku 2007 zrejme začala nahrávať a dokonca som si vytvorila nový nick vyslovene iba na to. Nie žeby som to niekde zverejňovala, to naozaj nie, to len aby mi môj tajný priečinok v PC nikto neobjavil (lebo rodičia tie škreky určite nikdy z izby nepočuli). Počas tých rokov som sa viac a viac dostala k rockovej hudbe a veľmi sa mi zapáčila myšlienka spevu s reálnou skupinou. Nikdy ma nenapadlo zakladať nejakú kapelu, na to som naozaj nemala, no vznikol sen, že aspoň raz v živote si so skupinou pred ľuďmi chcem zaspievať.

Troška som na to začala namotávať brata, ktorý hrá dlhé roky na basu a má za sebou kopec vzniknutých, zaniknutých i pretrvávajúcich skupín. Keď som sa tento rok vrátila domov na Vianoce, konečne som ho ukecala a spolu s kamarátom si troška nacvičili môj obľúbený song od Asian Kung-Fu Generation: Solanin. Mali sme v Brne jednu skúšku, no  ja som bola tak vykoľajená z tých skutočných nekaraokeových nástrojov, že to akosi proste nešlo. Druhá vec je, že som sa doteraz nenaučila vytiahnuť refrén. Zážitok skvelý, sranda super, hlavne na záver tie psychadelické tóny (radšej sa nepýtajte), no nedokázala som to zarátať do splnenia snu. 

Medzičasom, odkedy som v Japonsku a mám príležitosť ísť kedykoľvek na karaoke pokiaľ sú peniaze a čas, som sa dosť v speve zlepšila. Doma zavretá v izbe som nikdy nemala možnosť do toho dať poriadnu hlasitosť, a preto som sa v tej dobe veľmi nepohla. No na karaoke sa človek môže kľudne i vyvrieskať z plných pľúc. Ovplyvnili ma aj dievčatá z Morning Musume a spol, ktoré majú špecifický štýl spevu (že si proste dávajú), a tak som to časom skúsila napodobniť. A ono to zrazu išlo samo. Hoci musím povedať, že mávam dobré, ale aj veľmi zlé dni a ešte som neprišla na to, ako to dostať na počúvateľnú úroveň aj počas tých zlých dní.

No aby som to už nezdržovala, určite vám nie je neznámy Irish pub, do ktorého pravidelne chodím. Občas tam býva živá hudba a jednu takú skupinu som si v trocha pripitom stave odchytila. Samozrejme som ich najprv ako správna žena všetkých pozvala na drink a ani už neviem ako sme sa k tomu dostali, no podelila som sa s chlapcami o môj sen. Ale len tak, akože „Heej, ja by som chcela spievať so skupinoou!“ (kto túto vetu prečítal alá opitá Sewi nech zdvihne ruku)

A pánko gitarista bez zaváhania hlási, že jasné, všetko zorganizuje, nech mu čo najskôr dám vedieť čo budem spievať aby si to nacvičili a nech sa nezabudnem spýtať majiteľa. To bolo vždy také jednoduché nájsť zadarmo profesionálnych hudobníkov, ktorí si nacvičia slovenské songy a odohrajú vám za chabé 3 týždne koncert? Pridala sa k nám i slečna Nakadžima (pozn. aut.: slovenská kamarátka od Trenčína), a akcia bola na svete. Naozaj obdivujem majiteľovu trpezlivosť a toleranciu mojich pravidelných výmyslov.

Nemali sme ani jednu spoločnú skúšku a o to viac som pred vystúpením bola nervózna. A hoci som to neodspievala podľa svojich predstáv, neskutočne ma to bavilo a bol to skvelý zážitok. A ja proste tak strašne rada skúšam nové veci. Prijímanie výziev sa tomu odborne vraví? Ten nervózny, no zároveň nadšený pocit, malá hrča v krku a výpadky mozgu (tzv. okno). To je moje.

Hoci to boli iba tri pesničky, konečne sa mi splnil sen. Ale pozor! Ešte tam zostáva 1% do úplnej fajočky môjho dream listu, a to zaspievať si so skupinou aj v japončine. Slovenské pesničky bolo prianie majiteľa, no zdá sa, že to bol celkom úspech a v júli to zrejme dáme opäť dokopy, tentoraz po japonsky. Neviem ako sa chlapcom zo skupiny zavďačiť, tatranský čaj mi už tiež došiel. 

Takže zatiaľ neviem, ako to celé dopadne, no už teraz mám vybraté, čo chcem spievať. A možno sa konečne pustím i do toho písania textov, ktoré mi chodí po rozume už tiež pár rokov. Totiž včera som zašla do nového podniku (ehm neskutočné 4 minúty od Irish pubu), kde bývajú každý deň malé koncerty, je tam i klavír a prekvapivo sa skamarátila s majiteľom. Ten akosi prejavil záujem o môj spev, lebo kamarátka s ktorou som tam bola ma z nejakého dôvodu, dúfam že zo srandy, predstavila ako speváčku (toto sú aj na mňa rýchle spády). A majiteľ sa zaujímal, či ide o vlastnú tvorbu. Čiže to už aby som začala, však? Veď už aj tam si snáď dohadujem vystúpenie. Až mi to príde nefér voči skutočným a dobrým spevákom. Nezostáva mi teda nič iné, ako sa ďalej zlepšovať a raz vnúčatkám rozprávať, že babička je majster samouk.

Sewitches