O tom, ako je v Japonsku všetko príliš pohodlné: verzia Nikkó

Ako som sľubovala, dnes budem písať o mojom výlete do Nikkó začiatkom mája (tento blog som začala písať pred mesiacom, buďte na mňa dobrí). Napadlo mi, že namiesto obyčajného opisu to prispôsobím téme, ktorá mi poslednú dobu bije do očí čím ďalej, tým viac.

Japonsko je známe svojou praktickosťou, nájdete tu všetko,  na čo si zmyslíte.  Takým základom sú 24 hodinové obchodíky, kde v rohu stojí bankomat, vedľa kopírka s tlačiarňou a skenerom, či automat na kúpu lístkov na muzikál či autobus. A potom 100-jenové obchody, kde kúpite všetko od panvíc cez záchodové koberčeky až po spony do vlasov a obaly na CD. Všetko za jednotnú cenu. Niečo, ako tie naše Halieriky, s tým rozdielom, že tu sú tie sošky do záhradky aspoň pekné. To je všetko veľmi praktické a skvelé, no v istých oblastiach to zachádza už niekedy priďaleko. Začnem najprv tak pozitívnejšie.

Do Nikkó som sa dostala 4-dňovým lístkom Nikko all area pass, v ktorom bola zahrnutá cesta vlakom tam aj naspäť na určenej trase, neobmedzené autobusy v oblasti Nikkó a Okunikkó (vysvetlím neskôr) a zopár zliav na atrakcie. Bola to skvelá kúpa, ktorú odporúčam každému, kto sa tam chystá. Tu začína tá šialená pohodlnosť.

Mestečko Nikkó je milé a malé, no plné turistov. Nachádza sa tam totiž vstup do národného parku Nikkó , ktorého najznámejšou časťou je svätyňa Tóšógú, kde je pochovaný Tokugawa Iejasu. Nebudem to tu viac rozvíjať, o tom moje blogy nie sú, viete predsa gúgliť. Dočítala som sa, že peši sa od stanice k začiatku parku dostanem za 20 min., no akonáhle som vyšla do toho žiarivého slnka a zbadala autobus, ktorý ma vie doviesť až k vstupu, dlho som neváhala. Prečo by aj, mala som to v cene môjho all area passu.

Vystúpila som pri červenom moste Šinkjó, ktorý vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. Na to, aby ste sa po ňom mohli prejsť, si treba zaplatiť, no je to dobrý ťah pre milovníkov fotografií ako som ja, lebo most sa dá odfotiť bez jedinej nohy. Komplex svätýň a okolie boli naozaj čarovné a nebyť tej hordy ľudí, asi by som si to užila ešte viac. Najviac sa mi páčilo v hale Jakushidó, kde na nás zo stropu zavýjal drak.  Je to obrovská maľba draka, pod ktorou sme sa v tichosti zhromaždili a mních presne pod dračou hlavou udrel akýmsi klopadlom. Priestorom sa ozval zvláštny zvuk, ktorý ma vraj pripomínať dračie zavýjanie. Keď mních udrel inde než pod hlavou, žiaden zvuk sme nepočuli. Bolo to také zvláštne, že som sa pristihla pri mierne otvorených ústach.

No, aby som neodbočovala od témy. Po obhliadke chrámového komplexu som sa vybrala do Okunikkó, vzdialenejšej časti tejto krásnej oblasti. Do mestečka Čúzendži onsen viedli dve kľukaté cesty. Jedna nahor a druhá nadol. Toto mesto totiž leží 1250 metrov nad morom a ak by sa nebodaj mali míňať dva autobusy na serpentínovom úseku, asi by to nedopadlo veľmi dobre. Musím uznať, že to bola najhrôzostrašnejšia cesta autobusom, akú som kedy zažila. Nehovoriac o tom, že som sa do nej pustila hneď štyrikrát. Predstavte si horu Branisko, keď ešte neexistoval tunel, a človek musel vyjsť na vrchol hory a zase dolu. A vynásobte si tú strmosť a kľukatosť krát sto. A pridajte autobus. Máme to? Fuh...

V Čúzendži onsen som sa bola pozrieť na vodopád Kegon. To Nikkó nejako boduje, lebo i tento vodopád vraj patrí k trom najkrajším v Japonsku. A konečne sa vraciam späť k tej pohodlnosti. Neviem ako vy, ale ja keď počujem výrok „Jeden z troch najkrajších vodopádov“, tak si predstavím divokú krásnu prírodu uprostred ničoho a tam nejaký ten les, skaly a dych vyrážajúci 100-metrový vodopád. Nuž, v Japonsku nie. Prídem na miesto na mape označené ako vodopád, tam stánky s jedlom, nejaké suveníry. Kráčam ďalej a vidím budovu s okienkom na lístky. Vraj 500 jenov za výťah, ktorý ma odvezie dolu rovno pred vodopád, aby som tam stála na betóne a zízala s ďalšími nadšenými ľuďmi na prskajúcu vodu. Snažila som sa to nejako prežívať, byť dojatá jeho veľkoleposťou, no ono to jednoducho nešlo. Chýbala tá atmosféra, ticho lesa a do toho iba hukot vody, a nič iné. Zamrzelo ma to. Ľudia si fotili selfíčky pred vodopádom, ktorý snáď ani na fotke vidno nebolo, a ja som sa pomaly vybrala naspäť...výťahom. Ale musím podotknúť, že ten výťah bol taký milý retro, ešte aj s ujom sprievodcom.

 Autobus, ktorým som sa dostala na toto miesto, pokračoval hlbšie do Okunikkó a v podstate stál pri každej jednej atrakcii, ako boli ďalšie vodopády, výhľady na peknú prírodu, jazerá a podobne. Po betóne sa človek dostal úplne všade. A to Japonci nazývajú turistikou. Úplne seriózne sú schopní povedať, že boli na celodennej turistike, keď sa celú dobu prevážali ku každej zeleni. Keďže mám veľmi rada tú reálnu turistiku po nohách na hlinenej zemi, tak som sa na druhý deň vybrala opäť vražedným autobusom nahor a vystúpila niečo kúsok za Čúzendži onsenom. Tam na mňa čakala zhruba 3-hodinová túra popri rieke cez Sendžógahara, rozsiahlu pustú planinu. Človek by si nemyslel, že 1400 metrov nad morom v Japonsku dokáže byť taký obrovský nehornatý priestor, lúčiny, sloboda. Ale zas aby to nebolo také dokonalé, po tejto trase viedol celú dobu drevený chodníček, pripomínajúci náš Slovenský raj (v ktorom som nikdy nebola). Takže, ak ste sa míňali po ceste s mnohými ľuďmi, čo sa tu, bohužiaľ, míňate, tak to zas taká sloboda nebola. No Sendžógahara mi učarovala. Tento názov v preklade znamená Miesto boja, či Bojisko, no v skutočnosti sa tu neodohrala žiadna historická bitka. Legenda však hovorí, že sa tu popasovali dvaja bohovia. Ako správny instagramák som sa každú chvíľu zastavovala a fotila túto na Japonsko netypickú krajinu.

Ku konci túry ma čakal ďalší vodopád, šplhanie sa hore kopcom popri tom vodopáde a nakoniec krásne jazero Junoko a mestečko Jumoto onsen, v doslovnom preklade Pôvod horúcej vody. A naozaj som mohla nazrieť na miesto, kde onsen vyvieral zo zeme a pekne si tak zapáchal. Tu som si nemohla nedopriať onsen, a tak som po náročnej túre skočila najprv do onsenu na nohy, kde som dala vydýchnuť boľavému svalstvu a bavila sa na rodinkách s deťmi, ktoré nevedeli v pokoji obsedieť a horúca, až vriaca voda špliechala na všetky strany.

Na záver som sa rozhodla navštíviť Onsendži, malý chrám s verejným onsenom hneď vedľa močarísk, kde onsen vyvieral. Bola to jedna z najlacnejších a zároveň najautentickejších možností, aké Jumoto onsen ponúkalo.  Priestory zaváňali minulosťou, tradičným Japonskom a milá babička, ktorá to tam mala na starosti, bola potešená mojou návštevou. Po horúcom kúpeli som chvíľu posedela na verande popíjajúc zelený čaj a prepadol ma akýsi nostalgický, príjemný pocit. Keď sa takto občas vzdialim od toho mestského ruchu a ranných tlačeníc vo vlaku, mám čas a chuť premýšľať o živote. A hoci nie vždy ide všetko tak, ako by som chcela, nakoniec aj tak skončím s myšlienkou, že som naozaj rada, že som v Japonsku. A to sa dúfam nikdy nezmení.

Dopila som čaj, nastúpila som do autobusu hrôzy a vrátila sa naspäť do tokijskej reality...

Sewitches