O tom, ako sme navštívili japonskú školu v Prahe

Pred pár dňami som mala možnosť pripojiť sa k tretiakom bakalárskeho štúdia a ísť sa pozrieť do japonskej školy na kraji Prahy. Bol to zaujímavý zážitok.

Je to škola, do ktorej chodí zhruba 100 detí japonského, alebo zmiešaného pôvodu od 7 do 15 rokov. Zahŕňa teda podľa japonského školského systému základnú (1.-6. ročník) a nižšiu strednú školu (náš 7.-9. Ročník ZŠ). Riaditeľ a zvyšok učiteľského zboru sú Japonci, jediného českého zamestnanca som si všimla na vrátnici.

Hneď pri prvom usadení v malej miestnosti vedľa hudobnej triedy, odkiaľ sa ozývala hra klavíra jedným z menších žiakov školy sa nám predstavil výbor a sympatický pán riaditeľ. Po pár milých slovách a vysvetleniach nasledovala prvá časť nášho popoludnia v japonskej škole. Tým bola príprava *Takojaki a ukážka *Miso polievky a zeleninové *Cukemono. Všetko bolo pre nás vlastne už prichystané a preto sme mali Takojaki na stole za pár minút aj s horúcim čajom. Troška ťažké raňajky, ale rozhodne som si pochutnala.

Nasledovalo hodinové voľné potulovanie sa po škole, čo znamenalo, že sme sa mohli ísť pozrieť na akúkoľvek vyučujúcu hodinu. Naša skupinka magistrov sme sa teda vybrali k prvákom nižšej strednej školy na hodinu morálky. Nič podobné u nás nemáme, a preto sme boli všetci veľmi zvedaví, ako to vyzerá. Bohužiaľ sme ich prekvapili nepripravených, chystali sa zasvätiť hodinu niečomu inému, no len pre nás otvorili učebnice morálky. Zdá sa, že nedávno sa na škole konal festival, do ktorého sa všetci žiaci zapojili formou hudobného orchestru. Každý mal svoju rolu a hodina morálky mala odraziť práve to, čo od toho očakávali, aké predstavy a ciele mali.

Myslela som, že Japonci sú charakteristickí práve tým, že nevedia prejaviť svoj názor a radšej len prikyvujú ideám väčšiny, no tieto 12 ročné decká v tom mali jasno. V triede ich bolo iba osem, a preto sa zdalo, že držia pokope oveľa viac, než v bežných triedach. Každý mal trošku času na zamyslenie, no chvíľkové ticho prerušila učiteľka, ktorá ich postupne vyzvala. Zazneli názory ako proaktivita voči festivalu, mať jasno vo svojej role a držať sa jej, byť nápomocný, podeliť sa o kritiku bez ohľadu na školskú hierarchiu (aj napriek dôležitosti vzťahu staršieho a mladšieho žiaka v Japonsku), či pracovať a snažiť sa ako tím. Stáli sme vzadu, ako také nemé stĺpy a nestačili sa diviť nad uvažovaním týchto mladých japonských tínedžerov. Neviem, či by som v tom istom veku zo seba dostala podobnú odpoveď. Rozhodne to bola hodina poučná, no pomaličky sme sa odobrali k prváčikom na Japonský jazyk.

Tí sa práve učili napísať znak pre strom. Štebotali jeden cez druhého a hodina pod vedením staršej Japonky bola interaktívna, kedy sa deti učili ťahy napísať vo vzduchu a neskôr po zhodnotení častých chýb si ich deti na tabuli i samé opravili. Času bolo málo, a tak sme sa na záver presunuli k tretiakom na hodinu matematiky. Prvé, čo ma zaujalo bolo rozloženie lavíc. Žiaci sedeli v polkruhu okolo tabule.  Môžem opäť potvrdiť, že matematika mi fakt nejde a zrejme ani tá tretiacka. Spočiatku som netušila, o čo presne ide. Na tabuli boli rôzne obrazce a čísla a po chvíli mi konečne došlo, že sa učia znázorniť zlomok 2,8 rôznymi spôsobmi. Deti prichádzali s novými nápadmi a tieto teórie pomenovávali. Na záver sa pán učiteľ spýtal, či je ešte nejaký iný spôsob, iná podoba, akú zlomku môžeme dať a dievčatko na kraji sa prihlásilo s jedným obrázkom. Bolo trošku zmätené, ale po chvíli na tabuľu nakreslilo 3 nádoby, do ktorých zakreslilo mierku, teda 10 bodov. Vyfarbilo modrou kriedou 2 celé nádoby a tú poslednú iba do bodu 8. Ako ju napadlo pracovať s litrami a mililitrami mi doteraz nejde do hlavy. Ale i táto hodina bola veľmi interaktívna a učiteľ nechával žiakom obrovský priestor na vlastné premýšľanie a rozobranie príkladu.

Hodinka voľného nazretia do chodu hodín bola zaujímavým zistením, ako táto japonská škola funguje. Ja už nie som najmladšia a neviem, ako to vyzerá na našich základných školách teraz, ale za mojich časov sme skôr iba počúvali, čo nám učiteľ vysvetľuje a nebolo príliš nutné premýšľať nad látkou sám. Všetko nám bolo podané pod nos. V tejto škole to však vyzeralo, že učitelia deti učia, ako premýšľať a deti  sa učia samé a navzájom.

Ďalším bodom dopoludnia bola diskusia so žiakmi nižšej strednej a učenie sa hry na bubny Taiko. Diskusia ma bohužiaľ sklamala, lebo času bolo málo a skôr sme sa cítili ako na odstreľ, keď nás posadili vpredu pred tabuľu a mali sme sa pýtať otázky, ktoré nás zaujímali. Väčšina žiakov v Prahe žije 2-3 roky, viac menej z dôvodu práce rodičov. Česky nehovoria, nemajú ani žiadnych českých kamarátov. Niektorým by nevadilo zostať tu žiť, no najväčším problémom je samozrejme jazyk. A čo sa im tu najviac páči? Pekná architektúra a že je tu lacno.

Hra na Taiko bola zábavná, hoci som si ani za svet nevedela zapamätať jednotlivé rytmy, ako za sebou nasledujú. Obdivuhodné bolo, že nás žiaci učili sami bez učiteľského dozoru a nemali najmenší problém nám čokoľvek vysvetliť, či utešiť nás, ak nám to nešlo.

Výlet do japonskej školy končil obedom so žiakmi jednotlivých ročníkov. Dostala som sa k prváčikom a obed sa mi ani nepodarilo stihnúť dojesť. Všetci sme spolu sedeli v triede pri spojených laviciach a rozprávali sa o rôznych jednoduchých témach. Vždy keď som sa mojej skupinky niečo spýtala, začali sa prekrikovať, no keď som ich troška usmernila, každý dal tomu druhému priestor odpovedať. Rozhovor sa veľmi udržať nedal, ale deti boli všetky vysmiate a zlaté. Škoda, že mi ten jeden chlapec nechcel veriť, že mám doma deck Pokémon kariet. Nechápem prečo...

Týmto náš deň skončil a po vyplnení ankety sme sa pobrali naspäť do svojich „japonských“ lavíc.

Sewitches

*Takojaki - pečené guľky plnené chobotničkami 

*Miso polievka - tradičná japonská polievka

*Cukemono - zelenina nakladaná väčšinou v soli či cukru