pondelok 7. novembra 2016

O mne, časť druhá

Včera som sa zapozerala do jedného japonského seriálu o 28 ročnej dievčine zapálenej pre módu a konkrétneho časopisu, ktorá sa už sedem rokov snaží dostať do vysneného vydavateľstva ako redaktorka. Každý deň má na sebe iný nový kúsok, hovorí to, čo má na jazyku a do vydavateľstva sa konečne dostane. No nie na pozíciu redaktorky módneho časopisu, ale korektorky všetkého iného, len nie toho časopisu. Pri tomto seriáli som si po dlhom čase povedala, že Japonci vedia urobiť zaujímavý príbeh a postavy z tak banálneho niekedy až absurdného prostredia, že tomu fakt niekedy nerozumiem. Je to vtipné, je to dojímavé a Ishihara Satomi, ktorá stvárňuje hlavnú hrdinku opäť nesklamala svojím šarmom a typickou iróniou, ktorú vie tak dobre zahrať. Tak ma to chytilo, že som včera obetovala 45 minút spánku len preto, aby som si mohla pozrieť aj tretí diel. To len tak na úvod, že ako trávim posledných 48 hodín, ak zrovna nie som v práci.  

A teraz sa už konečne vrátim k druhej časti blogu o mne, ktorý bude snáď i tým posledným. Kde som to len skončila? Ach áno, vybrala som sa na ročný pobyt do Japonska. Asi sa budem opakovať, keď spomeniem, aké ťažké to na začiatku bolo. Trvalo celý jeden semester, kým som sa konečne rozhovorila po japonsky a dokázala udržať akú takú konverzáciu na všedné téma. Ale o pobyte som už zapísala tri blogy, takže to skrátim. Po roku som sa vrátila domov s certifikátom JLPT N3 (zlatá stredná úroveň) a vo vzťahu na diaľku. 

Skoro ma vyhodili zo školy, lebo moja koordinátorka pobytu na katedre výtvarnej výchovy ma vlastne začala ignorovať a dokonca tvrdila, že ma nepozná, takže som mala naozaj na mále. Chodila som asi mesiac a pol do školy bez toho, že by som bola zapísaná do ďalšieho semestru, do toho bakalárka a nová brigáda v kníhkupectve, kde som tiež trávila viac času, než bolo prospešné. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a v júni 2015 som úspešne ukončila štúdium ako Bc. 

Mojím vtedajším cieľom bol výskumný pobyt do Japonska cez veľvyslanectvo a ako „záchranu“ som si dala magistra, Japonské štúdiá v Olomouci a Prahe. Pod „záchranou“ myslím to, že som sa v prvom rade chcela vrátiť do Japonska a ak by to nešlo takto, tak snáď zase nejakým študijným pobytom cez univerzitu, hoci nerada skúšam rovnakú cestu dva krát. Keď tak teraz nad tým premýšľam, to som si asi dobre verila, že som to brala ako záchranu. Pre výskumný pobyt som toho urobila veľa, dokonca som si zaistila školu a učiteľa, ktorý by mi výskum viedol. Nebola to podmienka, ale písalo sa tam, že je lepšie si učiteľa nájsť vopred. Plná sebavedomia som si podala prihlášku. A viete ako to dopadlo? Vrátil sa mi mail s tým, že tento rok mali nečakane veľa uchádzačov a preto museli urobiť akési predkolo. Vyraďovali podľa známok z univerzity. A potom nech mi niekto nehovorí, že známky nie sú všetko. A to som naozaj nebola najhoršou študentkou. Môj výskumný pobyt sa teda skončil mihnutím oka a ja som skočila po „záchrane“.

Ako prvé ma čakali prijímačky v Prahe, ktorých prvé kolo obsahovalo esej na jednu z piatich vopred neohlásených tém. Samozrejme po japonsky. 

„Ak som sa na vysnenú Japončinu nevedela dostať cez TSP, tak to musím urobiť priamo cez znalosti Japonska a jazyka!“

To bolo to, čo som si povedala, keď som sa to rozhodla opäť skúsiť, no tentoraz na magistra. Našťastie som sa mohla prihlásiť aj z úplne iného odboru, no široko ďaleko som bola jediná, čo mi niekedy dodávalo sebavedomie, inokedy zase strach a obavy. Ale späť k tým prijímačkám. Ono je to totiž celkom srandovná príhoda, za ktorú ma však možno niektorí budú považovať za votrelca tohto odboru.

Na esej sme mali dve a pol hodiny. Položili pred nás 5 tém z rôznych oblastí, či už histórie alebo literatúry. Mohli sme mať elektronický slovník, ale keďže som ho nevlastnila, pár dní pred tým som si jeden požičala od kamarátky. No jeho používanie mi stále bolo záhadou. A tak si tam sedím dobrých 15 minút, čumím na tie témy a jediné, čo mi prebieha hlavou je: 

“Kandži, kandži, kandži, a ďalšie kandži, ktoré nepoznám. Kandži, kandži, áááá hiragana! Hmm to mi asi moc nepomôže.“

 Po prejdení všetkých tém so skonštatovaním, že nemám ani potuchy som z nejakého záhadného dôvodu nestrácala nádej. Vlastne som stým celkom rátala a mojou stratégiou bolo napísať aspoň niečo, aj keď to napríklad nebude úplne k téme a prípadne odbočím. Konečne som si vybrala jednu tému, o ktorej som bola presvedčená, že jej aspoň zhruba rozumiem a začala som písať. Pre istotu som si kontrolovala správnosť každého jedného znaku, aj toho úplne najjednoduchšieho, aby som tam nemala zbytočné chyby, ktoré tam naozaj byť nemusia. Rozpísala som sa, dokonca ma to aj bavilo a 5 minút pred koncom som položila ceruzku. Esej mi vychádzala úplne presne do posledného riadku, bola som nadmierne spokojná a ešte som mala čas na kontrolu. Keď som sa poobzerala naokolo, väčšina bola ponorená do slovníka, či rýchlostného písania, lebo nás práve taktne upozornili na posledné minúty. Po skončení som sa vo dverách stretla s ďalšími dvoma kamarátkami z brnenskej japanistiky, ktoré prišli na prijímačky so mnou. Začali sme rozoberať, aké témy sme si vybrali, keď som si v tom uvedomila tú osudovú chybu. Kamarátka písala na tú istú tému, no hovorila o niečom úplne, ale úplne inom. Dostala som panický strach, no pokúšala som sa nič nedať najavo. Prikyvovala som a keď prišla reč na mňa, len som utrúsila, že mi to nevyšlo. Jednoducho som to pokašľala na plnej čiare. S niekoľko hodinovým odstupom času som začala uvažovať, že jediná šanca dostať sa do druhého kola je, ak si pri oprave esejí pomyslia, že tak hlúpeho človeka musia za každú cenu spoznať, lebo eseje boli pri oprave anonymné. Plný počet bol 50 bodov a pre postup do druhého kola bola za potreby polovica. 

„Ak sa nejakým zázrakom dostanem do druhého kola, tak to bude 25 bodov. Len preto, aby  sa na mne zasmiali.“

Asi to vôbec nemusím rozvíjať, naozaj som dostala presne 25 bodov a po ceste do Prahy som sa modlila, aby na mňa tú esej nevytiahli. V druhom kole sme mali predložiť a predstaviť tému na diplomku. No esej na mňa aj tak samozrejme vytiahli so slovami: 

„Vy ste asi nepochopili téme, čo?“ Nooo...

„Naozaj sme nevedeli, ako vás ohodnotiť, lebo téma bola nepochopená, ale inak práca veľmi dobre napísaná. Tak sme sa rozhodli pozvať vás do druhého kola a dať vám šancu.“

A potom prišlo zistenie, že nie som z Japanistiky a začalo nepríjemné vypočúvanie, prečo sa niekto ako ja hlási práve na toto, či mám vôbec nejaké základy z histórie a spoločnosti, na akej úrovni je vlastne moja japončina. To už som bola v riadnom strese, lebo ma tam dávali fakt dolu.

„Máte nejaké obľúbené historické obdobie?“
„Sengoku džidai!“ (Ach bože, to určite odpovedá každý, pomyslela som si)
„Tak nám o tom niečo porozprávajte.“

A tak som začala líčiť o tom, ako Oda Nobunaga zjednotil Japonsko a ďakovala sama sebe za to, že občas pozerám aj seriály z historického prostredia. To viete, dočítať knihu Dejiny Japonska do konca sa mi nikdy nepodarilo.

To bol moment, kedy konečne druhej strane začalo dochádzať, že nie som človek, ktorý sa tam objavil nejakou náhodou, že nie som len obyčajný fanúšik japonskej popkultúry a hlavne tam nie som zo srandy, ale s cieľom dostať sa tam.

Potom sme konečne prebrali moju tému na diplomku, chvíľku som pokecala po japonsky s prítomnou japonskou lektorkou a na záver si vyslúžila 40/50 bodov so slovami:

 „Takého exota ako ste vy sme tu ešte nemali.“

Do Prahy aj Olomouca som sa nakoniec dostala, no s vidinou študijného pobytu som sa rozhodla pre Prahu, ktorá ponúka viac možností a predsa len, je to hlavné mesto, takže aj kopec iných príležitostí na vyžitie japonskou kultúrou. No tu sa musím opäť zastaviť, nechápem, ako som sa mohla takto rozpísať o nejakých prijímačkách. Vidím to tak, že blog o mne bude mať aj tretiu časť. No nič, aspoň viem, o čom budem nabudúce písať. Ale žiadne strachy, už toho naozaj nie je veľa.

Comics Salon 2005, súťaž vo Fanarte, 3. miesto. Ak si niekto pamätá tento obrázok, tak klobúk dolu, to budeš asi dlhoročným návštevníkom našich festivalov.

A náhodná fotka zachytávajúca 14 ročnú Sewitches pri Fanartoch :D Riadne archívne kúsky vyberám poslednú dobu.


Sewitches

2 komentáre:

  1. :D To museli byť zaujímavé prijímačky... Kľudne postuj svoj osobný príbeh ďalej, dobre sa to číta

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To veru aj boli...nezabudnuteľné :D No ja dúfam, že už to bude mať iba tretiu časť a za niekoľko rokov možno pokračovanie. Ale ďakujem :)

      Odstrániť