piatok 16. decembra 2016

O japonských hosťoch v hoteli

V hoteli stretávam každý deň rôznych ľudí. Najviac k nám chodia dôchodci, no letná sezóna bola naopak plná rodiniek s malými deťmi.  Keď má človek prácu, v ktorej je dennodenne v kontakte s ľuďmi, veľa sa o nich dozvie. Naučí sa, ako pristupovať k rôznym typom ľudí, ako s nimi jednať. Občas stráca nervy a občas je rád, že tú prácu robí.

Najtypickejší a zároveň najideálnejší typ hosťa vyzerá asi takto:

  • Postarší manželský pár
  • Milo prekvapený mnou ako cudzinkou hovoriacou po japonsky
  • Zaujíma sa o to, kde som sa naučila japonsky, odkiaľ som
  • Sám od seba podotkne, že mám zrejme rada Japonsko a tvári sa pri tom veľmi spokojne
  • Pri večeri venuje pozornosť jedlu, rád si vypočuje krátke vysvetlivky, často ďakuje
  • Na konci dňa mi popraje veľa šťastia do budúcna

No dnes nechcem hovoriť o japonskej zdvorilosti a pokore. Ľudia sa od seba líšia všade. Najhoršie to býva, ak prichádzajú vo väčších skupinkách. Veľké rodiny, stretnutie spolužiakov po rokoch, či kolegovia z práce. Tu sa všetky predstavy o Japoncoch strácajú v hluku, detinskosti a egocentrizme. Zrovna dnešná príhoda mi akosi nadhodila tému, o ktorej už dlhšie premýšľam. Spísať, ako sa Japonci vedia správať na miestach, kde sú oni „pánmi“. V Japonsku sú služby na vysokej úrovni a je to naozaj príjemná skúsenosť byť v pozícii zákazníka. Ale ako to vyzerá na opačnej strane?

Nemám rada skupinu hostí čisto mužského pohlavia minimálne o desiatich členoch. Mám totiž zaručene postarané o „zábavu“. Pri prvom kontakte pri uvítaní a uvedení do izieb sa buď uškŕňajú, alebo ma naopak ignorujú. Nie som pre nich dostatočne veľká autorita, neberú ma vážne, priam na mňa hľadia zvrchu. A ak náhodou vedľa mňa stojí stážistka z Číny, ktorá však veľmi japonsky nehovorí, je to ešte horšie. Všetky otázky smerujú na ňu, hoci som pred pár minútami mala monológ v japončine o tom, ako hotel funguje. Po začatí večere sa stávam atrakciou. Zasypávajú ma otázkami, jeden cez druhého sa prekrikujú a po konzumácii alkoholu z nich vypadne nejedna neslušná narážka. A keď si predstavím, že sa po tomto vrátia domov k svojim ženám, prípadne deťom alebo vnúčatám, hanbím sa aj za nich. Ale ono je to v Japonsku úplne normálne. V práci zodpovedný človek, doma starostlivý otec a keď sa nikto nepozerá, dovolené je všetko. A ja sa snažím aj naďalej usmievať, ale niekedy to naozaj nejde. Potom som už len zaháknutá o kuchynskú linku a opakujem: “Ja už tam nejdem, ja už tam fakt nejdem, ja nechcem...“ Aspoň, že mám také dobré kolegyne, ktoré ma vždy zachránia. Takýto ľudia väčšinou požadujú i veci, ktoré buď neponúka ich daný plán, alebo samotný hotel. Nedokážu pochopiť, že sa v jedálni nefajčí, alebo že nemáme karaoke miestnosť. Stávajú sa malými deťmi, ktoré mrnčia, keď nedostanú to, čo chcú. Tu sa už naozaj nedá hovoriť o preslávenej japonskej slušnosti a skromnosti.

No aby som zase nehovorila iba o tých negatívnych prípadoch. Strašne sa mi páči, ako sa vedia niektorí spolužiaci na stretávke po rokoch zabaviť. Nielenže si vymyslia program vrátane malých predstavení, tradičných tancov, spevov a humorných scénok, no každý má chvíľku na to, aby porozprával o sebe. Ako sa teraz má a čo robí. A všetci počúvajú, prikyvujú a kladú mu otázky. Zaujímajú sa. Ale nielen tak povrchne, ale naozaj do hĺbky a s nadšením. A my len čakáme na ten správny moment, kedy podávať ďalší chod, no neraz sa nedá vystihnúť chvíľka, kedy by to nenarušilo tú skvelú atmosféru.

U veľkých rodiniek s deťmi to zase býva prekážková dráha. Decká neobsedia a motajú sa okolo stolov, váľajú sa po sebe, skáču. A keď má človek s obrovským podnosom cez toto celé prejsť, je to výzva. A rodičom je to jedno, veď prečo by ich malo zaujímať, že keď mi ich dieťa skočí do cesty, tá horúca polievka skončí vieme kde. Ale býva to aj celkom sranda, keď na mňa pozerajú tie žiarivé tváričky a nechápu, prečo som taká iná. A ja, majster v robení grimás sa dostávam do svojho živlu.

Zhrnula by som to asi tak, že tak ako všade na svete, ľudia vedia byť všelijakí. Ale v každom prípade nerada dostávam na starosť veľké skupiny. Cítim sa bezmocne a v takých momentoch na mňa najviac dolieha fakt, že som cudzinka v Japonsku. Nuž, ale aj to je skúsenosť...a fakt, s ktorým sa treba zmieriť.

A keď už hovorím o tom, že som cudzinka, tak ma vždy vie rozosmiať to, keď kolegyňa občas utrúsi: „S touto grimasou vyzeráš ako cudzinka!“ alebo „Tak a teraz si dáme poradu len my Japonci.“, prípadne „To nepoznáš?? Veď to pozná každý Japonec!“.

Ja neviem, za koho ma má, ale za Slovenku asi nie J

Sewitches

Pozor, aj my vieme byť hlučná skupinka

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára