nedeľa 27. augusta 2017

O tom, ako som išla do rezancovej prefektúry, časť druhá

K druhej časti o mojej ceste na Šikoku sa mi dlhšiu dobu nedarilo dostať. Ale dnes by som rada napísala o ďalšom zaujímavom ostrove a takých tých všeobecných dojmoch. Ešte kým máme ten august, aby blog tématicky zapadal do leta.

Vybrala som sa teda na druhý ostrov zvaný Naošima. Každé tri roky sa na troch menších ostrovoch koná umelecké  trienále a ostrovy sú presýtené galériami, múzeami a umením ako takým. Naošima je z týchto troch ostrovov ten najumeleckejší a ja som sa nevedela dočkať, čo všetko uvidím. Tentoraz som sa nalodila včas a na palube stretla milý starší japonský pár. Dali sme sa do reči a veľmi rýchlo som bola pozvaná k nim do Toyami na výlet. Aspoň viem, kam ísť nabudúce. Môj cieľ navštíviť všetky prefektúry totiž ešte len začal.

Na celý deň som si požičala elektrický bicykel. Bola to moja prvá skúsenosť s touto mašinou a musím povedať, že poslúžila naozaj skvelo. Hneď som teda vyrazila smer Honmura, dedinka kde sa nachádza Art House Project. Sú to umelecky prerobené staré japonské domy. Bohužiaľ bolo vnútri zakázané fotiť, no musím povedať, že to bol jeden z najzaujímavejších umeleckých projektov, aké som kedy videla. Mnohí z vás možno vedia, že hoci celý život kreslím a chodila som aj na umelecké školy, nikdy som sa veľmi nezaujímala o galérie a podobne. Týchto 6 domov sa však každý od seba líšili, lebo ich mal pod palcom iný umelec. No mali spoločné to, že  dokonalo splývali s touto japonskou dedinkou, celkovou atmosférou ostrova. Hra so svetlom a tmou, či moderné umenie na miestach, kde by sme čakali tradíciu. Dúfam, že tam toho ešte pribudne viac.

Môj zelený tragáč
Art House Project U zubára
Mojou ďalšou zastávkou bolo Čičú múzeum, doslova podzemné múzeum. Je vstavané do krajiny, aby nenarúšalo celkový vzhľad a zároveň je tento priestor ako taký umeleckým dielom od významného japonského architekta Tadao Andó.  Toto múzeum spája celkovo 4 umelcov a to Claude Monet, Walter de Maria, James Turrell a spomínaný Tadao Andó. Ako som vyššie naznačila, nerada sa prechádzam po galérii a obzerám zarámované obrazy, ale to čo som videla tu bolo naozaj dych berúce. Od minimalistických priestorov cez vystavované diela a zladenosť rôznorodých umelcov . Nesmiem ani zabudnúť na milú záhradu inšpirovanú dielami Claude Moneta. Nemyslela som, že si to tak užijem. Možno je to len tým, že som už dlho nikde takto nebola, ale Čičú múzeum som ihneď zaradila k mojím obľúbeným.

Claude Monet záhrada
Na ostrove sa nachádzalo toho oveľa viac, no nemala som dosť peňazí na všetky vstupy. Po ceste som ešte pofotila obrovské bodkované tekvice od japonskej umelkyne Jajoi Kusama a vybrala sa obrovským strmým kopcom naspäť k prístavu. Ani si neviete predstaviť, ako som ďakovala za ten elektrický bicykel a ako som mala chuť potľapkať po pleci všetkých okoloidúcich (alebo skôr umierajúcich) cyklistov na obyčajných bicykloch. Ale výhľad tam bol naozaj krásny.

Tekvička
V prístave som sa ešte išla pozrieť na onsen, ktorý je tiež umeleckým dielom zvnúra i zvonka. Parádne retro, farby a palmy. No na ostrove bolo toľko veľa turistov, že som sa tam neodvážila vojsť. Deň som zakončila v príjemnej kaviarničke, kde som si dala lokálne karé a premýšľala nad tým, koľko veľa mladých ľudí na Naošime je. Či to bolo tým, že je to umelecký ostrov kam chodí veľaturistov ,a tak tam brigáduje kopec študentov,  alebo len náhoda. No moja predstava o typickom ostrove, kde sú len samí dôchodcovia sa veľmi rýchlo rozplynula.

I 'love' Bath
Naošima ma nabila energiou a inšpiráciou a určite doporučujem každému človeku, ktorý sa zaujíma o umenie návštevu tohto krásneho ostrova.

Výhľad z vrcholu Naošimy
V mojom itinerári sa ešte nachádzal jednodenný výlet do mesta Kotohira a vyštveranie sa ku Kompirasan, šintoistickej svätyni, ktorej hlavná časť leží na konci 785 schodov. Myslela som, že po ceste vypľujem dušu. Ale  bavilo ma sledovať tie malé deti, ako krôčik po krôčiku stúpajú hore. Niektoré energicky, iné sa po ceste rozplakali, že už ďalej nejdú (vôbec im to neberiem za zlé). A po príchode na vrchol ma odrazu človek tak prečistený mozog a snáď i telo, že to vlastne stálo za to. Potom som sa vybrala dolu k mojej ďalšej destinácii Kanamaruza, najstaršiemu kabuki divadlu v Japonsku z roku 1835. Doteraz sa tam príležitostne konajú predstavenia, no obyčajne sú vnútorné priestory verejne prístupné a človek sa môže dokonca poprechádzať po pódiu. Odhliadnuc od tých čínskych turistov, ktorí tam práve natáčali nejaký „dokument“, toto divadlo vo mne zachovalo akýsi zvláštny pocit a radosť z kultúrneho obohatenia.

Schodyyyy

Kanamaruza
V gueshouse v Takamacu som stretla pár zaujímavých ľudí. Jeden z nich bol pán policajt a nechcel veľmi hovoriť o svojom zamestnaní. Povedal, že v Japonsku je to povolanie, ktoré mnoho ľudí odsudzuje, a preto o tom nerád hovorí. No keď už začal, tak sa o tom celkom otvoril. Pôvodne pracoval v niečom, ako je Ikea, no plat bol veľmi nízky a pracovná doba priam nekonečná. Našetril si peniaze, podal výpoveď a vybral sa na cestu okolo sveta. Keď sa vrátil, bolo veľmi ťažké hľadať si novú prácu, lebo sa priznal, že nie je veľmi múdry a šikovný a počas vysokej školy sa ani nesnažil urobiť nič pre svoju budúcnosť. Jeho strýko je policajtom, a tak sa rozhodol že skúsi rovnakú cestu. Vraj väčšina obyčajných policajtov v Japonsku nepatria práve k tým najmúdrejším (no presne ako tie vtipy u nás na Slovensku). Bolo zvláštne počúvať ako o sebe takto hovorí, ale videla som, že to myslí úprimne. Spýtala som sa ho, čo všetko musel urobiť preto, aby sa stal policajtom. Na začiatku vraj treba prejsť rôznymi testami vrátane všeobecných znalostí a fyzickej zdatnosti. Po prijatí však každého čaká rok na policajnej škole. Bolo to vraj nesmierne náročné a vo veľkých mestách, kde je záujemcov veľa to nezvláda obrovský počet ľudí a kopec ich po pár týždňoch a mesiacoch skončí. On to však zvládol a teraz je policajtom tretí rok. No stále priznáva, že policajtmi sa v Japonsku stávajú iba ľudia, ktorý nevedia, čo chcú v živote robiť. Jednoducho tam zablúdia. Ale on je spokojný, lebo pracuje v malej dedinke, kde sa vlastne nič nedeje.

Na záver nesmiem zabudnúť na mesto Takamacu. Celú dobu som mala pocit, že toto mesto sa zastavilo niekde v 80. Rokoch. Atmosféra, vlaky, ulice a retro podniky. Na povrchu sa snažilo prehupnúť do moderného sveta, ale čím hlbšie človek išiel tým viac mal pocit, že cestuje v čase. Miestne vlakové stanice nemali turnikety a lístky som si musela nechať cvakať pri vstupnom okienku. Na nástupišti neboli ani hodiny a ani tabuľa s časom, kedy vlaky prichádzajú. Možno je to tým, že som už tokíjčan, ale celkovo som si vravela, že japonsky nehovoriaci turista to tu musí mať troška ťažké. Celú dobu som sa nedokázala zbaviť pocitu, že mi Takamacu pripomína dejisko nejakého (starého) anime.

Krásna záhrada Ricurin
Kagawa mi učarovala a hoci som zo zvyšku Šikoku nevidela nič, som rada, že som sa rozhodla užiť si jednotlivé miesta naplno. To Japonsko je stále niečím nové a zvláštne a to ma nesmierne baví.
 

Sewitches

3 komentáre: