Prednedávnom prešiel rok, odkedy som nastúpila do novej práce. Kamaráti, s ktorými som si dlhšie nepísala, sa ma ešte stále pýtajú, ako to v novej práci ide. Už to ale úplne nová práca nie je a mnohí z vás možno vedia, že sa stále snažím prácu zmeniť. Hlavne kvôli vedeniu vo firme, ale aj tomu, že by som raz chcela robiť v japonskej hudobnej brandži. Najväčší projekt, na ktorom pracujem, má za sebou prvú veľkú vlnu, konečne som si troška vydýchla, ale zároveň s tým prišli nové povinnosti a ja som sa, ani neviem ako, dostala do nového oddelenia, kde riešim licencie. Doteraz som sa stránila priamo hovoriť o klientoch, ale na druhej strane ich máme uverejnených na našom oficiálnom webe, takže je to asi jedno. Mimo Studio Ghibli som teda prednedávnom začala pracovať aj s Warner Brothers, konkrétne na výstave DC comic, ktorá tento týždeň v Tokiu začína. Čo sa týka amerických komiksov, som totálny laik, tak je to troška náročnejšie, než práca s Ghibli, ku ktorého filmom mám vzťah. Ale nevadí, ani japonskí zamestnanci WB občas nevedia, čo robia, takže sa učím za pochodu. Práca s licenciami všeobecne vyžaduje veľa vedomostí o danej značke.
Pre lepšiu predstavu troška priblížim, čo konkrétne na tejto výstave robím. Mimo produktov, ktoré robia naši dizajnéri, je tam aj spolupráca s umelcami, handmade tvorcami. Ale každá značka má svoje pravidlá a tak umelcov musím navigovať, čo môžu a čo nie. Ak je napríklad dizajn hoci aj len inšpirovaný Batmanom, musí obsahovať také a onaké prvky. Ich dizajny posúvam do WB, kde mi zase dajú feedback, čo treba ešte zmeniť, prípadne dizajn schvália a produkt môže uzrieť svetlo sveta. Rieši sa tam aj balenie produktu, popisky, štítky, jednoducho všetko, čo finálny produkt bude obsahovať. Samozrejme na to nie som sama, lebo som skočila do rozbehnutého projektu ako úplný zelenáč, takže najprv skôr pomáham kolegyni, ktorá to má celé na pleciach. Mimo toho ale človek musí mať v malíčku jednotlivé autorské práva a ich pravidlá, obsah zmluvy, a oveľa, oveľa viac, aby sa mohol nazvať odborníkom na konkrétnu licenciu, prípadne všeobecne. A je to naozaj zaujímavé a zase sa učím nové veci, takže ma to aj v istých sférach napĺňa, ale ako som spomínala na začiatku, nesúhlasím s tým, akým spôsobom naše vedenie manažuje, respektíve nemanažuje firmu, takže sa v podstate celý rok pozerám jedným očkom aj po iných príležitostiach. Túto prácu som už pred nástupom považovala iba ako odrazový mostík do kreatívnej sféry, nabrať čo najviac skúseností a zručností a ísť ďalej.
To ma privádza k mojej čerstvej skúsenosti z prijímacieho kola do Sony Music Entertainment Japan, ktorého som sa zúčastnila pred pár dňami. A píšem to tu preto, lebo do ďalšieho kola som sa už nedostala, takže z toho mám už iba kultúrne zaujímavú príhodu v minulom čase. Vždy som hovorila, že nechcem pracovať vo veľkom korporáte, ale situácia sa troška zmenila, a je možné, že je to jediné, čo ma bude vedieť vyslobodiť z každoročného cyklu obnovy víz. A tiež, ak chcem pracovať s obľúbenými hudobnými interpretmi. Ale na to sa budem musieť najprv niekam dostať...!
V každom prípade, o čo v tom výberovom konaní presne išlo? Bol to veľký nábor ľudí do všetkých dcérskych spoločností Sony Music Group, takže si ani neviem predstaviť, koľko stoviek či tisícok životopisov im mohlo prísť. Ponuky práce boli síce smerované na Japoncov, ale keďže je to americká spoločnosť, mala som trošku nádej, že nemusím byť tentokrát v úplnej nevýhode. Prvé kolo bolo tzv. šorui senkó, výber životopisov, ktoré postúpia ďalej. Toto je fáza, cez ktorú sa väčšinou neviem dostať, takže ma naozaj milo prekvapilo, že som postúpila do druhého kola. Tam ale prišiel ten kameň úrazu. Druhé kolo spočívalo v teste spôsobilosti. Predpokladám, že aj po prvom kole mali ešte stále niekoľko stoviek uchádzačov a bolo potrebné nejaké sito. V Japonsku je tento test celkom bežný hlavne pri veľkých náberoch čerstvých absolventov vysokých škôl pre overenie základných vedomostí a či sa daný človek do firmy hodí. Problém je však v tom, že typov testov je hneď niekoľko a väčšinou človeku vopred nie je oznámené, ktorý typ to bude.
Najpoužívanejším typom je SPI (Synthetic Personality Inventory), ktorý bol ako prvý v Japonsku zavedený a používa ho okolo 12 tisíc firiem. SPI je rozdelený na dve hlavné časti, všeobecné znalosti a osobnostný test. Všeobecné znalosti sú ďalej rozdelené na jazykovú (japonský jazyk) a nejazykovú (matematika a logika) časť. Na test sa buď ide to testovacieho centra, kde je test na počítači, alebo papierový, alebo sa dá splniť online z domu, záleží, čo daná firma preferuje. Na celý test je však veľmi málo času a to býva najväčším zádrheľom pre väčšinu ľudí. Každá firma sa však na výsledky testov pozerá ináč, takže sa ani nedá veľmi posúdiť, koľko správnych odpovedí by človek mal mať, aby sa dostal ďalej v takej a onakej firme. Najlepšou stratégiou, ako sa na test pripraviť, je jedine trénovaním. V Japonsku predávajú desiatky učebníc s otázkami a príkladmi, a ak si človek zvykne na typy zadaní, tak to nie je asi zas tak ťažké. Ak teda vie, aký test ho čaká, má čas pripraviť sa, a nestráca čas dekódovaním neznámych kandži znakov, ako napríklad ja. Medzi oznámením, že postupujem na tento test a samotným termínom, som mala asi 4 dni, z toho mi celý jeden večer zabralo surfovanie internetu, kde som hľadala niečo, čo mi aspoň troška napovie, na ktorý test to idem. Testy sa totiž vcelku odlišujú a ak sa človek pripraví na jeden konkrétny typ, to vôbec neznamená, že je pripravený aj na iný. A 4 dni rozhodne nestačia na to, aby sa človek pozrel na viaceré typy. Tak som teda dospela k záveru, že to bude z najväčšej pravdepodobnosti papierový SPI a vrhla sa na učenie.
Možno niektorí z vás vedia, aký je hlavný dôvod, že som sa nikdy nedostala na bakalára na Japanistiku. Áno, sú to práve tie nenávidené SCIO a OSP testy, ktorými som sa nevedela predrať. Ani po xy pokusoch. SPI bolo síce oveľa ľahšie, no po prvé, bolo po japonsky, a po druhé, z hlavy som nerátala príklady asi od základnej školy. Nie to v rýchlosti a strese. No po prejdení matematickej časti som si uvedomila, že to možno ani nebola tá najhoršia časť. V jazykovom okruhu bolo toľko neznámych slov a znakov kandži, že som si zadania v učebnici prešla raz a zvyšok nechala na náhodu. Na to sa jednoducho pripraviť nedalo. Nie tak, ako na skúšky JLPT, kde človek na internete nájde, aká gramatika a približne ktoré znaky sa v každom leveli objavia. A pritom tá jazyková časť vlastne vôbec nebola ťažká. Človek mal hľadať napríklad slová s rovnakým alebo opačným významom, alebo v akom vzťahu sa slová nachádzajú. No keď neviem prečítať slovo v zadaní, asi k nemu nenájdem slovo s rovnakým významom v možnostiach. Nevadí, bola som v nálade, kedy som si povedala, že dám do toho všetko a nejako to dopadne. Hoci som predpokladala, že to nevyjde.
Test sa konal v prenajatých priestoroch, a človek si mal zarezervovať jeden termín z troch ponúkaných. Po príchode som zistila, že na jeden termín majú pripravené tri miestnosti, pričom do jednej sa podľa môjho skromného odhadu zmestilo minimálne sto ľudí. Pri vstupe merali teplotu, ale to bolo asi jediné proti-koronové opatrenie, aké tam mali. Asi by som sa cítila ako na prijímačkách na výšku, nebyť toho, že tam pred začatím samotného testu hrali hudbu svojich interpretov. Myslím, že tento moment sa mi už navždy bude spájať s depresívnou znelkou z doramy, ktorú som pred časom videla. O ženskej, ktorá kvôli nehode prespala celú dospelosť a v 35. rokoch sa zobudila s mysľou 10 -ročnej. Ale to už odbáčam. Nech už sa teda dostanem k pointe celého blogu.
Vytiahli na nás úplne iný test. Vravím si, prosím, vráťte mi niekto tie bezsenné noci, ktoré som strávila nad rátaním príkladov. Tento test bol totiž zostavený troška ináč a boli tam napríklad úlohy, kde bolo treba hľadať chyby v slovách, zoskupeniach písmen a čísiel, ale tiež slová s rovnakým a opačným významom, dopĺňať slová do prázdnych políčok vo vetách, ďalej úplne jednoduché počítanie na plus, mínus, krát a delene, priestorové videnie a nejaké krátke matematické slovné úlohy. Znie to všetko strašne jednoducho, no nebolo možné stihnúť všetky úlohy. Presne si to nepamätám, ale napríklad na 40 úloh v jednej časti sme mali 10 minút. A hoci aj človek vie, že to predsa nestíha nikto, tak je to neskutočný stres a občas sa stane, že v takej situácii zrazu nevie, koľko je 120:6. Hádate správne, normálne mi ani toto z tej hlavy nešlo. Ale na svoju obranu musím povedať, že ako pre cudzinku to bolo oveľa náročnejšie (myslím tá jazyková časť!) a koniec koncov som na seba pyšná, že som sa na to dala. Bola to hlavne super skúsenosť do budúcna, lebo som si istá, že som sa s tým nestretla posledný raz. Hoci veľmi nemám nádej, že by som to vedela niekedy dotiahnuť do ďalšieho kola.
Asi toľko k môjmu krátkemu vzplanutiu a teraz sa môžem znova vrátiť k obvyklej práci a dlhých večeroch hľadania iných pracovných príležitostí.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára