O tom, ako som sa v Japonsku stala superženou

Ak mám byť úprimná, tak život v cudzej krajine naozaj nie je niekedy ľahký. Ľudia si častokrát myslia, že keď viem perfektne po japonsky a žijem už takú dlhú dobu v Japonsku, nemám s ničím problém. Áno, je pravda, že naozaj nemám problém postarať sa sama o seba v bežných situáciach. Aj keď papierovačky na úradoch môžu byť občas komplikované. Ale nikto si úplne neuvedomuje, ako každý deň naťahujem a žmýkam mozog do všetkých strán, keď premýšľam, spracovávam informácie, komunikujem, robím rozhodnutia, manažujem, jednoducho skoro nepretržite existujem v dvoch cudzích jazykoch, ak rátam aj angličtinu, ktorú v práci používam tiež. Od rána do večera, päť dní v týždni intenzívne, zvyšné dva tak pomenej. Môj mozog je v piatok podvečer tak unavený a vyšťavený, že koktám a zamieňam časti slov za iné, neviem si spomenúť na základné slová v žiadnom jazyku (ani v slovenskom), nedokážem sa sústrediť na to, čo mi niekto hovorí. Je pravda, že viac spánku by mi určite prospelo, no stres, ktorý pociťujem v práci by to asi aj tak opäť vyrovnal na negatívnu hladinu. Vždy keď toto niekomu vysvetľujem, tak sa iba zarazene na mňa pozrie s otázkou: „Ale veď ty vieš super po japonsky, o čom to len rozprávaš? “

Ale to nie je vôbec o tom ako viem, či neviem po japonsky.

Nikde sa mi nedostáva pochopenia, že moja štartovacia línia bola a je úplne inde. Kolegovia sledujú moju bezproblémovú komunikáciu v japončine, nadriadení pred klientmi žartujú, že píšem lepšie emaily ako oni. No to, že mne trvá minimálne o polovicu dlhšie tie emaily vôbec prečítať, o polovicu dlhšie tie emaily napísať a musím vynaložiť o 200% viac námahy aby to celé tak bezproblémovo (ako to vidia) fungovalo si už nikto nevšíma, alebo skôr neuvedomuje. Zároveň som aj tak trošku perfekcionista, takže občas si prácu pridávam aj sama. No pracovné emaily v japončine, to je celá jedna kapitola sama o sebe. Toľko pravidiel, levely zdvorilostí, profesionálne frázy. Doma mám aspoň dve knižky o tom, ako v emailoch správne komunikovať. Je to jedna veľká (komplikovaná a záhadná) časť kultúry japonskej spoločnosti. Poslednú dobu som si trošku začala pomáhať s AI, lebo už mi naozaj príde zbytočné dumať nad niektorými pravidlami sama, ak mi email vie niekto doladiť za mňa. Dokonca sa z toho aj niečo nové zase učím.

Nikdy som veľmi nehovorila o tom, akú spartu som mala v bývalej práci na emailovú komunikáciu v japončine, lebo našimi klientmi boli obrovské japonské korporáty a moja firma si nemohla dovoliť poslať neprofesionálny email od svojho zahraničného zamestnanca. Jeden a ten istý email som bola nútená prepisovať niekoľkokrát na základe odozvy môjho staršieho kolegu. Bolo to vyčerpávajúce, ale veľmi veľa som sa toho naučila. Nikdy nezabudnem na to, ako ma raz nechal jeden email prepisovať dokola niekoľko hodín. Pri poslednom, ktorý som mu odovzdala sa ma spýtal: „To si naozaj napísala sama?? Bez žiadnej pomoci? Tento email je úplne perfektný a bez chyby! “. A hoci aj on bol v tomto perfekcionista a pri niekom inom by som email mala odsúhlasený asi oveľa skôr, úprimne ma to dojalo. Cítila som, že konečne niekto ocenil moju snahu a ten pocit uznania mám navždy vrytý do pamäti. V terajšej práci mi od prvého dňa nikto emaily nekontroloval a dokonca som po čase zaúčala moju novú japonskú kolegyňu v komunikácii, lebo hoci nepísala zlé emaily, neboli niekedy úplne jasné a spracované tak, aby sa k nej pri ďalšej odpovedi dostali všetky informácie, ktoré potrebuje.

Je mi teda jasné, že nikto nebude predpokladať, že by som mohla mať niekde nejaký problém. Ale realita je bohužiaľ iná. Jeden taký problém som raz konzultovala s bývalou šéfkou. Stala som sa manažérkou v mojom oddelení a začalo mi do emailovej schránky putovať desiatky nových komunikácií, ktoré som nestíhala sledovať popri vlastných projektoch. Bolo však potrebné, aby som mala o všetkom prehľad, a tak som so šéfkou konzultovala, že iba zo samotných CC to nezvládam. Šéfka sa len zasmiala a povedala mi, že nemusím všetko čítať od hora dolu. Že predsa stačí, keď tie maily prebehnem očami a budem vedieť čo sa deje. Povedala som jej, že v mojom prípade mi nestačí to očami iba prebehnúť. Potrebujem si to prečítať normálne, vyhľadať občas aj nejaké znaky aby som z toho mala informácie, ktoré potrebujem. No keďže je toho tak veľa, nemôžem tomu venovať toľko času, inak by som nestíhala vlastné veci. Preto ju konzultujem, lebo hľadám iné riešenie. Opäť sa iba uškrnula a povedala mi, že veď viem predsa dobre po japonsky, problém je určite v tom, že sa o to dostatočne nezaujímam. Nevedela som, čo jej na to odpovedať. Áno, ja síce rozprávam a píšem skoro bez problémov, no s čítaním je to niečo iné. Jednoducho to trvá dlhšie, lebo stále nepoznám stovky, ba tisíce znakov a slov. K inému riešeniu sme sa teda nedopracovali a mne nezostávalo nič iné, než sa z toho sama nejako vysomáriť.

A takýchto záhrdeľov sa objavuje viac. Ťažšie sa mi čítajú ručne písané znaky, lebo sú to občas také čmáranice, takže sa vždy snažím vyhnúť lístočkom od kolegov, alebo klientov, keď niečo posielajú poštou. Nerada telefonujem, lebo sa bojím, že niečo nebudem náhodou rozumieť a nemôžem si to v tom momente ani vyhľadať v slovníku. Ani radšej nebudem začínať o tom, ako by som sa najradšej chcela vyhnúť špecializovaným lekárom, aby mi nebodaj nepovedali, že mám nevyliečiteľnú chorobu a ja im anilen nebudem rozumieť, o čom točia. Poslednú dobu ale chodím často po doktoroch, tak už viem, ako sa napríklad povedia ploché nohy. Odborné výrazy v akejkoľvek sfére mimo odvetvie, v ktorom pracujem sú ale naozaj tvrdý oriešok. Samozrejme však nemôžem očakávať, že sa mi všetci prispôsobia, aby sa mi lepšie žilo a pracovalo. Vybrala som si v Japonsku žiť dobrovoľne, takže je to celé na mne. No malé uznanie, či snaha o pochopenie by úplne zmenilo môj pohľad a to, ako sa v tej každodennej situácií cítim.

A nejde iba o jazyk. Japonské zmýšľanie a konanie sa veľmi odlišuje od toho západného. Stále je veľa momentov, kedy cítim, že nech robím čo robím, nikdy nebudem braná s takou vážnosťou ako by som chcela. Iba preto, že som cudzinka, možno niekedy aj preto, že som cudzinka žena. Je to taká irónia. Keď sa to Japoncom hodí, tak viem predsa vynikajúco japonsky a keď sa im to nehodí, tak predsa nerozumiem japonskej kultúre a mám príliš západné zmýšľanie. Mám silný zmysel pre spravodlivosť a férovosť, čo mi dosť často bráni v tom zostať ticho ak sa vo firme deje niečo, čo sa zamestnancom nepozdáva. Som to potom ja, kto to ide (premyslene a slušne) riešiť, lebo kolegovia si už akosi zvykli a oni sami to riešiť nechcú, aby nenastali nejaké konflikty. Vraj som aj tak jediná, koho si manažment vypočuje. Lenže potom z toho občas vychádzam ako tá cudzinka, ktorá kultúre nerozumie a nechce sa jej prispôsobiť. Aj napriek tomu, že za mnou stojí za hrsť japonskích kolegov s rovnakým názorom. Naozaj potom už niekedy ani sama neviem, čo odomňa všetci naokolo vlastne čakajú. Slovenku s perfektnou angličtinou, ktorá dokáže simultánne tlmočiť do bezchybnej japončiny, rozumie sa japonskému aj zahraničnému biznisu a má stopercentné porozumenie japonskej mentality? Lebo to asi nedávam.

V Japonsku je každým rokom viac a viac zahraničných turistov a Japoncom sa to prestáva páčiť, lebo veľa z nich sa nevie správať slušne (hlavne hlúpi influenceri), nemá rešpekt pred japonskou kultúrou (ako dievča, ktoré sa vešalo po torí bránach vo svätyni) a jednoucho ignoruje základné pravidlá. Môže sa zdať, že mňa ako dlhodobo žijúceho cudzinca, oficiálneho rezidenta Japonska sa toto netýka, no opak je pravdou. Veľa Japoncov nerozlišuje, kto je turista, kto je rezident, kto je z akej krajiny, kto je kto. Cudzinec je jednoducho cudzinec, a preto vždy keď napríklad vidím (z najväčšej pravdepodobnosti) turistu, ktorý sa nespráva slušne vo vlaku, či reštaurácii, odsadám si aby si okolie nemyslelo, že sme spolu. Napomínať ho nebudem, pokiaľ to vyslovene nie je nutné. Vždy sa snažím byť slušný a bezproblémový cudzinec, aby som napravila zlú reputáciu. Aby som nemusela na pleciach niesť diskrimináciu, ktorú mi privodili turisti. Aby som Japoncom ukázala, že sú tu aj normálni ľudia, ktorí sa v ich krajine snažia žiť normálny život. Smutné na tom celom je, že sa toto deje iba kvôli pár individuálom (ako vždy), ktorí tak bravúrne vytŕčajú z davu.

Minule ma tak pobavilo, keď bol slovenský kamarát na výlete v Japonsku a išli sme vôjsť do tradičnej kaviarničky s japonskými sladkosťami wagaši. Keď sme boli medzi dverami, kúsok od nás pri pokladni zrovna platili dve cudzinky. Ony odchádzali, my sme prichádzali. No babička pri pokladni z toho mala asi nejaký skrat, lebo sa zastavila a pozrela na ne, potom na nás, opäť na ne a spýtala sa nás:“Vy ste spolu?“. Slušne sme to popreli a s cudzinkami pri pokladni si vymenili chápavé pohľady. A práve som si ešte spomenula na ďalší podobný moment, keď som pár rokov dozadu sama cestovala po Japonsku a zastavila sa v obchodíku so suvenírmi pri stanici v nejakom odľahlejšom meste. Bol tam zrovna aj jeden beloch, no nejak som mu nevenovala pozornosť. To však neušlo pozornosti babičke pri pokladni, ktorá sa bez okolkov spýtala, či sme manželia. Úplne ma to zaskočilo a vyprskla som do smiechu, že nie nie, toho človeka ani nepoznám. Sú to úsmevné situácie, ak sú aj tí druhí cudzinci v pohode. No zároveň presne ten dôvod, prečo sa vždy vzdialim ak je blízko mňa cudzinec, ktorý sa nevie správať. Je smutné, že toto človek musí riešiť v dospeláckom svete.

Ale vráťme sa ešte trošku k tej práci. To nie je tak, že by som pri každej činnosti premýšľala, že robím všetko na 200%. Už si to niekedy ani neuvedomujem. Je to súčasťou môjho života (a asi preto som neustále vyhorená). Doľahne to na mňa väčšinou vtedy, keď mi človek na druhej strane nevráti ani 50%. Premýšľam za dvoch, pracujem za dvoch. Ale mozog mám iba jeden. A keď sa to deje veľa a často, som naozaj silno frustrovaná a negatívna. Veľa sa sťažujem a nadávam na Japoncov, že sú hlúpi a nevedia urobiť ani základné veci. Nevedia sami premýšľať. Nevedia byť zodpovední a profesionálni. Hádžem ich všetkých do jedného vreca, lebo už jednoducho nevládzem. Potom príde niekto normálny a ja som dojatá a šťastná, že prišiel hrdina zachrániť tentoraz reputáciu Japoncov. Je to taký začarovaný kruh. Takáto negatívna som ohľadom Japoncov začala byť hlavne od minulého roka vďaka jednému konkrétnemu projektu a ďalších veciach, ktoré sa nakopili. Do toho silné vyhorenie, stres, problémy vo vzťahu. Bolo to veľmi ťažké obdobie, ktoré vo mne zanechalo zlú pachuť a ja som sa stala nepeknou verziou seba. Snažím sa s tým niečo robiť, no ide to pomaly.

Po skoro desiatich rokoch života v Japonsku by som chcela asi jediné. A to je, aby si ľudia vedeli uvedomiť, že dlhodobo žiť v cudzej krajine (hlavne tak homogénnej ako je napríklad Japonsko) si vyžaduje veľa úsilia v každej jednej sfére. Akokoľvek sa môže zdať, že človek všetko zvláda ľavou zadnou, či si iba užíva, alebo žije svoj sen. Alebo naopak, hoci sa môže zdať, že sa na krajinu iba sťažuje a všetko je negatívne. Oboje vychádza z dlhodobej snahy integrovať sa a vybudovať si v krajine šťastný a pohodlný život.

Sewitches