O krajine veľkých topánok

Môj dospelý život začal v Japonsku. Prišla som sem pracovať a žiť (skoro) hneď po výške. Dnes už si neviem spomenúť na tie konkrétne myšlienkové pochody a kde som v sebe vzala tú odvahu zbaliť si jeden kufor a presťahovať sa. Ale začiatky v tradičnom hoteli - rjokane si pamätám celkom zreteľne. Hneď po príchode sa mi podarilo urobiť veľké fópá, lebo mi nenapadlo, že by som zamestnávateľovi mala oznámiť, že som už priletela a trávim týždeň u vtedajšej priateľovej rodiny. Pri prvom stretnutí sa na mňa preto nahnevali a povedali mi, že som sa zachovala veľmi neprofesionálne, keďže som sem prišla na pracovných vízach, ktoré mi zariadili oni. Môj dospelácky život sa teda začal nezodpovedne a nedospelo. V hoteli som síce nepobudla ani rok, ale to prvotné obdobie života v Japonsku bolo ako keby na mňa niekto vylial kýbeľ ľadovej vody. Mala som pocit, že o Japonsku nič neviem. Že všetky moje znalosti jazyka, kultúry a medziľudských vzťahov sú len ilúzia, ktorú som si vytvorila počas študijného...

O tom, ako som sa po sto rokoch sťahovala

Dlhé roky som túžila bývať vo väčšom, krajšom, novšom byte s oddeleným záchodom od sprchy, sporákom s viac ako jednou platničkou, balkónom s pekným výhľadom a aspoň s dvoma izbami do ktorých sa zmestí postel a gauč. V budove s výťahom a vchodom na zámok, aby sa pred moje dvere nemohol dostať len tak hocikto. Áno, toto všetko som v mojom útlom príbytku v Jokohame, v ktorom som žila 6 rokov, nemala. Na japonské pomery nezadaného človeka okolo tridsiatky to bol asi priemerný byt, no čím dlhšie som tam žila, tým viac som sa cítila ako večný vysokoškolák, ktorý sa na intrák chodí iba vyspať. Moja umelecká duša plakala, keď som si nemohla kúpiť pekný nábytok (lebo sa tam nezmestil) a zariadiť interiér tak, aby som sa tam cítila dobre a chcela v ňom tráviť viac času. Nájom bol však lacný a keďže sa ani môj plat veľmi nezvyšoval, zostala som tam dlhšie než som pôvodne plánovala. Na sťahovanie som si šetrila peniaze asi 2 roky, pretože to nielen že veľa stojí, no chcela som vyhodiť všetky star...

O tom, ako som sa v Japonsku stala superženou

Ak mám byť úprimná, tak život v cudzej krajine naozaj nie je niekedy ľahký. Ľudia si častokrát myslia, že keď viem perfektne po japonsky a žijem už takú dlhú dobu v Japonsku, nemám s ničím problém. Áno, je pravda, že naozaj nemám problém postarať sa sama o seba v bežných situáciach. Aj keď papierovačky na úradoch môžu byť občas komplikované. Ale nikto si úplne neuvedomuje, ako každý deň naťahujem a žmýkam mozog do všetkých strán, keď premýšľam, spracovávam informácie, komunikujem, robím rozhodnutia, manažujem, jednoducho skoro nepretržite existujem v dvoch cudzích jazykoch, ak rátam aj angličtinu, ktorú v práci používam tiež. Od rána do večera, päť dní v týždni intenzívne, zvyšné dva tak pomenej. Môj mozog je v piatok podvečer tak unavený a vyšťavený, že koktám a zamieňam časti slov za iné, neviem si spomenúť na základné slová v žiadnom jazyku (ani v slovenskom), nedokážem sa sústrediť na to, čo mi niekto hovorí. Je pravda, že viac spánku by mi určite prospelo, no stres, ktorý pociťuje...

Archivácia

augusta1
septembra1
júla1
februára1
decembra1
februára1
januára1
septembra1
augusta1
februára1

októbra1
júna1
apríla1
februára1
januára1
decembra1
novembra1
októbra1
augusta1
júla2
mája2
apríla1
marca2
januára1
októbra1
apríla1
decembra1
októbra1
augusta1
júna1
mája1
apríla1
februára1
januára1
decembra1
novembra1
októbra1
augusta3
júna1
mája2
apríla1
marca2
januára1
decembra2
novembra3
septembra1
júla1
júna2
mája2
apríla1
marca2
januára2
novembra3
septembra1
júla2
júna2
apríla3
februára2
januára4
decembra4

Zobraziť viac Zobraziť menej

Nahlásiť zneužitie

Používa službu Blogger