Tento rok vyšiel Obon na štvrtok a to pre zamestnancov malej japonskej firmy znamenalo radostnú správu. V piatok sme dostali voľno, a tak sa moja augustová letná dovolenka z minuloročného trojdňového víkendu predĺžila na neuveriteľné štyri dni. Bola som zrovna zaneprázdnená projektom, a tak som nemala veľa energie niečo extra vymýšľať a tiež som potrebovala zostať blízko Tokia, ak by bolo treba ísť náhle niečo riešiť s práve začatým pop up shopom. Rozhodla som sa preto iba pre jednodňový výlet na polostrov Izu, ktorý som síce už v minulosti navštívila, ale nikdy nie nejak poriadne. Mnoho zahraničných turistov sa nikdy nedostane ďalej ako po Hakone či Atami, onsenové mestečká na severe od Izu, čo je však obrovská škoda. Polostrov ponúka nielen krásnu prírodu v podobe vrchov, vodopádov či skalnatého pobrežia, ale aj tradíciu a kus histórie. Miestna vlaková trať sa tiahne iba do polovice, takže je asi lepšie ísť na aute, no aj bez neho sa človek vie dopraviť na zaujímavé miesta.
Na výlet som sa vybrala deň pred tajfúnom, tmavé mračná a občasný dážď za oknom ráno vo vlaku ma troška zneistili. Moja prvá zastávka totiž bola vyhasnutá sopka Ómurojama, na ktorú sa dá dostať iba lanovkou. Vystúpila som na stanici Izu-Kógen, kde som si kúpila jednodenný lístok na autobusy v okolí, po 30 sekundách stihla lístok stratiť, medzičasom odfotiť pár fotiek, a nakoniec nájsť lístok na zemi tesne pred odjazdom autobusu. Aspoň myslím, že to bol ten môj. Škaredé počasie nezastavilo ani desiatky ďalších výletníkov, na lanovku bol nemalý rad rodiniek a párikov, no nakoniec som sa po pár minútach ocitla na vrchole. Ómurojama je zelená odspodu až po 580 metrov vysoký vrchol, v kráteri sa dá vyskúšať lukostreľba a dokonca tam človek nájde aj malú svätyňu s červenou torí bránou.
Prechádzka pozdĺž netrvá ani polhodinku, no ja som toľko fotila a natáčala, že som sa ani nenazdala a prešla celá hodina. Fúkal silný vietor, ktorý sa postaral o dva protikladné výhľady. Smerom k moru vykúkala modrá obloha a naopak k horám sa tiahli šedivé daždivé mraky. Krajina mi pripomínala scény z Howlovho putujúceho zámku, a to najkrajšie čaro prišlo na záver prechádzky, kedy sa spustil trblietavý lejak z jednej strany, kým na druhej svietilo slnko. Veľmi ma to inšpirovalo a dúfam, že sa dostanem k namaľovaniu nejakého obrazu.
Prvú časť výletu som zakončila obedom v blízkej reštike, lebo som sa úplne pozabudla a nestihla autobus, ktorý chodí iba raz za hodinu. No potom som sa úspešne odviezla k pobrežiu Džógasaki, kde som sa vybrala na krátku prechádzku lesom popri skalách s výhľadom na nekonečné rozbúrené more. Po necelej polhodine ma cesta doviedla k vysokému majáku a drevenému závesnému mostu, zatiaľ asi najdlhšiemu, na akom som kedy bola. Človeku veru vtedy nie je všetko jedno, hlavne ak si malé deti zmyslia, že je sranda začať po ňom skákať a on sa celý rozkolíše. Našťastie som to prežila, no tak skoro ma na ďalšom asi neuvidíte.
Po tégliku ľadovej kávy z malého stánku som sa vybrala naspäť (nie cez ten prekliaty most!) a premýšľala nad životom a pokračovaním textu piesne, ktorý som našla v mojom cestovnom debilníčku. Vôbec som si nevedela spomenúť, kedy som ho napísala, ale strašne sa mi zapáčil a mala som chuť dokončiť ho. Tento výlet ma aj naďalej kreatívne inšpiroval.
Poslednou zastávkou Izu výletu bolo mesto Itó, ktoré je rovnako ako Hakone a Atami onsenovým mestečkom, no s jedným rozdielom, že sa tam nachádza jeden z posledných pôvodných drevených onsen rjokanov - Tókaikan postavený v roku 1928, ktorý fungoval 70 rokov. Dnes je zrekonštruovaný a otvorený pre verejnosť ako kultúrna a historická pamiatka. Keď som tam dorazila, popŕchalo a bol už podvečer. Z jednej strany rjokan obopína rieka a ja som sa išla najprv prejsť popri druhom brehu, odkiaľ som sledovala, ako sa postupne rozsvecujú lampióny a miesto naberá čoraz mystickejší nádych. Mala som pocit, že som sa v jeden deň premiestnila z Howlovho putujúceho zámku do Cesty do Fantázie.
Pri vstupe som deduškovi na recepcii zaplatila 200 jenov a vydala sa v smere šípok do tmavých útrob drevených chodieb a izieb. Nikto okrem mňa tam nebol a miestami to pôsobilo naozaj strašidelne. Hlavne vo veľkej sále s pódiom pôvodne určenej na hostiny a zábavy, kde bolo rozsvietené iba do polovice miestnosti, akoby v tmavej zadnej časti sídlili nejaké podivné nočné tvory. Podvečerná atmosféra mi sedela, no bohužiaľ som kvôli tomu nestihla čajovú miestnosť na prízemí. Aspoň mám dôvod vrátiť sa tam, treba predsa obzrieť aj verejné kúpele, ktoré stále fungujú.
Na stanicu som sa prešla cez retro nákupnú ulicu Junohana, kde som cvakla pár fotiek a konečne naskočila na lokálny vlak do Atami a domov. Chcela som toho vidieť viac, ako napríklad Múzeum podozrivých mládencov a dievčin (to múzeum sa tak naozaj volá a naozaj vyzerá podozrivo, pripájam naňho link vrátane ďalších divných múzeí v prefektúre Šizuoka), takže dúfam, že sa na Izu opäť dostanem v blízkej dobe a snáď dokonca na aute s Jankou, nech preskúmame aj zvyšok polostrova.
Chcela by som viac písať o menej známych miestach, ktoré by vás mohli inšpirovať pri budúcej ceste do Japonska, takže dúfam, že takéto mini série vás bavia. Keď už sa nám pomaličky otvárajú tie hranice, chystám aj obľúbené kaviarne v Tokiu, či miesta so skvelým výhľadom na mesto (nie Sky Tree či Tokyo Tower), tak sa snáď môžete tešiť na podobné blogy!
Sewitches
Super Sewi, len tak ďalej, rád si prečítam ďalšie reportáže! ;)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem!
Odstrániť