Zo série výletov po Japonsku, alebo o tom, ako sme neprišli na festival

Japonskú jeseň mám veľmi rada. Začína sa mi onsen sezóna, v kaviarňach sa na pultoch objavujú sladké tekvicové dezerty a po celom Japonsku sa konajú rôzne zaujímavé festivaly, ktoré si človek môže konečne užiť bez toho litra potu a ostrého slnka počas festivalov v lete. Na jeseň minulý rok prišla do Japonska na výlet Zuzka, s ktorou sme spolu v roku 2011 prvýkrát navštívili (vtedy) vysnívanú krajinu na 3 týždne. Trvalo neskutočných 12 rokov, kým sme sa tu opäť zišli, tentokrát ako dospelé ženy po tridsiatke. Na obsahu výletu sa však nič nezmenilo a Zuzkin itinerár spočíval z niekoľkých rôznych koncertov po celom Japonsku, okolo ktorých si zostavila zvyšok cesty. Prišla sem na mesiac a pol a okrem spoločných koncertov vo Fukuoke, Nagoji a Šizuoke, sme si urobili trojdňový výlet v trojici aj s Jankou do prefektúry Gifu, na ktorej sa nám náhodne zastavil prst na mape, lebo sme sa nevedeli rozhodnúť kam počas predlženého víkendu ísť. Nachádza sa tam turisticky najznámejšia tradičná dedinka Širakawagó, ktorá je od roku 1995 zapísaná i v UNESCO. To bol náš záchytný bod, od ktorého sme sa odrazili pri hľadaní ďalších zaujímavých miest v okolí a zorganizovali výborný výlet, na ktorý asi tak rýchlo nezabudnem.

S Jankou sme sa ráno stretli v meste Gifu, kde na nás čakala s požičaným autom. Už ubehla nejaká doba, odkedy si v Japonsku vybavila vodičák, no bolo to zrejme prvýkrát, kedy takto na pár dní robila vodiča, takže bola trošku nervózna. My sme jej však boli veľmi vďačné, lebo Japonsko autom je predsalen oveľa autentickejšie, keďže sa človek vie dostať do rôznych neprebádaných zákutí. Našou prvou zastávkou bolo mestečko Mino, v ktorom sme objavili, že sa koná „Waši Akari Art festival“ (festival umeleckých lampiónov z japonského papiera). Okrem toho, že je Mino známe práve pre tieto lampióny, historická časť je lemovaná tradičnými domami s tzv. vyvýšenou stenou „udacu“. Mino bolo v období Edo živou obchodnou štvťou a čím dekoratívnejšie udacu bolo, tým jasnejšie bolo akým bohatým a vysoko postaveným majiteľ domu bol. Veľká zbierka domov s udacu je v Japonsku raritou, a tak bola táto historická štvrť vyhlásená za chránenú oblasť pre skupiny tradičných stavieb. Veľa tradičných domov je zrenovovaných a dnes sú premenené na malé obchodíky, kaviarne a ubytovania. Zuzka práve chcela zažiť tradičné japonské ubytovanie a menej turistov, takže v tomto zmysle sa Mino zdalo byť naozaj tou perfektnou destináciou.

Prišli sme trošku skôr ako bol check-in, a tak sme sa išli najprv poprechádzať. V uliciach mali byť umiestnené papierové lampióny, no zatiaľ sa všetko zdalo v prípravách. Alebo skôr pred prípravami, lebo mesto zívalo prázdnotou a my sme sa ničnetušiac pobrali do pekárne a kaviarne Mam‘s. Vždy keď cestujem po Japonsku, jedna z vecí na ktoré sa najviac teším sú ľudia. V krajoch ďaleko od hlavného mesta sú ľudia veľmi milí a prívetiví, prihovárajú sa a zaujímajú o mňa i o Slovensko. Tieto cesty mi vždy pripomenú, prečo mám Japonsko tak rada. Aj v Mam‘s bola majiteľka veľmi zhovorčivá, ba až tak, že sa nás prekvapivo pýta: „A čo vy tu dnes robíte?“ a my jej nechápavo odpovedáme: „Prišli sme sem na festival!“. A ona sa zmätene na nás pozrie a odpovedá: „Ale ten predsa začína až zajtra večer! Budete tu dovtedy?“. To sme sa už ale pozerali jedna na druhú krútiac hlavami. „My...my sme si mysleli, že ten festival začína dnes. Zajtra ráno sa už presúvame ďalej...“. Teta majiteľka sa zasmiala a náruživo nám začala vysvetľovať, že v sobotu sa lampióny na súťaži ešte len hodnotia a v nedeľu su výhercovia a ostatné diela podľa toho na uliciach umiestnené a večer rozsvietené. Asi jej nám bolo ľúto, lebo ďalej pokračovala o nejakom inom festivale o mečoch vo vedľajšom meste, že by sme sa mohli ísť pozrieť aspoň tam, no nám sa to príliš nepozdávalo a iba sme potichu pritakali. 

Stále sa mi tomu nechcelo veriť, nie je možné aby sme sa všetky tri takto zmýlili. No zdá sa, že anglický článok, ktorý som o festivale našla a na základe ktorého sme sem prišli, mal naozaj napísaný začiatok od soboty. Bol to však článok z minulého roka a všade inde presne písali nedeľu a dátum. Boli sme z toho veľmi smutné a chvíľu dokonca premýšľali nad predĺžením pobytu, no mali sme iba 2 noci a Zuzka chcela práve aj do Širakawagó. No nič, skúsili sme sa s tým zmieriť a po chutnom (a troška trpkom) dezerte v Mam‘s sme sa vybrali do Mino Waši Akari Art galérie, v ktorej sú vystavené diela z minuloročných festivalov a troška približujú a napodobňujú magickú atmosféru festivalu. Bolo to naozaj krásne a pre nás aspoň malá útecha troška nevydareného plánovania.

To už ale bolo po 16. hodine, a tak sme sa pomaly pobrali na check-in. Objavila som v Mino krásny komplex tradičných domov NIPPONIA, ktoré fungujú ako ubytovanie. Pri rezervácií som si nebola úplne istá, či objednávam jednu izbu, alebo niečo viac, lebo to z fotiek a popisu nebolo vôbec jasné. Ale cena zahŕňala aj raňajky a zdala sa pre 3 osoby prijateľná, tak som sa tým príliš nezaoberala. Keď sme však dorazili na miesto, všetky tri sme zostali v šoku. Podarilo sa mi totiž rezervovať celý jeden krásny obrovský dom s malou záhradkou. Zuzka bola nadšená a ja som si lámala hlavu, prečo to bolo tak lacné a hlavne voľné. No hneď mi došlo, že je vlastne deň pred festivalom a je vysoko pravdepodobné, že by sa mi to rezervovať nepodarilo, nebyť našej malej chybičky v pláne. Tradičný dom pozostával z malej predsiene, kde sme si vyzuli topánky a ďalej pokračoval dvoma dlhými chodbami. Po ľavici bola najprv izba s kreslami a po pravici celá stena odhora až nadol pokrytá posuvnými sklenenými dverami, za ktorými sa rozprestierala záhradka s jazierkom. Na konci chodby sa dalo ísť buď do kúpeľne s drevenou vaňou, ktorá pripomínala malý onsen, alebo doprava, kde bola po pravej strane rovnaká celá presklená chodba. Ked sa človek po nej vybral, po ľavej strane bola ďalšia izba, tentokrát s nízkym stolom a vankúšmi na sedenie. Na konci chodby nás čakali strmšie schody do poslednej izby, spálne s dvoma posteľami, a miestom na rozloženie futonu. Ako sa tak stmievalo, v dome sa začali objavovať tmavé zákutia, a tým aký bol dom veľký, tak nám trošku začal pripadať strašidelne. Tieto pocity sme sa však pokúsili zahnať a opäť sa vydali spoznávať zvyšok mesta.

Okrem historickej časti tam toho na pozeranie však veľmi nebolo, a tak sme sa vydali na malú vyhliadku na neďalekom kopci. Kedysi tam stál hrad Ogura, no dnes je vyhliadka iba jeho lacnou replikou. Išli sme cez les, cestu lemovali staré schátrané domy, v ktorých nikto nebýval a svetlá visiace zo stromov, ktoré v šere zostávali aj naďalej nerozsvietené. Atmosférou mi to trošku pripomínalo scénu z animovaného filmu Cesta do Fantázie, kedy hlavná hrdinka Čihiro utekala tmavými uličkami a postupne sa rozsvecovali lampáše, svetlá v domoch, a všade sa začali vynárať bytosti z iného sveta. Pridali sme do kroku a konečne vyšli z lesa na rovinku s vyhliadkou a pokochali sa výhľadom na malebné mestečko, hory a rieku na druhej strane kopca. Cestu dole sme si vybrali práve z tejto druhej strany. Bola už úplná tma a pravdupovediac mi nebolo všetko jedno, keď sme si svietili mobilmi na cestu lesom a občas som niekde začula nejaký divný zvuk. Našťastie nás žiadne mystické bytosti, ani diviaky nedohnali a po chvíli sme už kráčali popri rieke do obytnej časti mesta. Večer sa samozrejme nemohol zaobísť bez piva. Vždy, keď cestujem po Japonsku, ochutnávam lokálne kraftové pivá, a tak ma veľmi potešilo, že sme úplnou náhodou objavili podnik River Port Brewery, ktorý bol skrytým skvostom večera. Pivo skvelé, majitelia milí, cítili sme sa tam veľmi príjemne a určite odporúčam každému, kto do mestečka Mino zablúdi. Na záver sme skočili na večeru do malej izakaje, kde mali ten najlepší zemiakový šalát, aký som v Japonsku kedy mala. S Jankou zemiakové šaláty milujeme a objednávame si ich úplne v každej izakaji, do ktorej prídeme, no toto bol iný level. To jednoducho chutilo ako šalát so slovenským údeným syrom! Dali sme si jeden, druhý, možno tretí? Už sa nepamätám, no keď sme si ho pri odchode pochvaľovali, úplnou náhodou sme prišli na to, že tento istý kuchár nám bude pripravovať aj raňajky v našom ubytovaní. V sekunde sa ponúkol, že nám tam ten zemiakový šalát prihodí a my sme rozhodne neboli proti.

Niečo po deviatej večer sme sa po dlhom dni vrátili do nášho domu a po otvorení vchodových dvier nám skoro všetky tri duše vyskočili z tiel. Čakal tam totiž na stole usadený obrovský červený Daruma, gániac na nás veľkými čiernymi očami. Bol to lampión a celú maličkú predsieň osvetľoval na červeno, čo celej situácii dodávalo o to viac japonského čara. Daruma je v japonskej kultúre symbolom šťastia, a my sme sa teda s pokojom uložili do postelí. 

Ráno nám pripravili kráľovské, alebo v Japonsku skôr cisárske raňajky s množstvom malých mištičiek vrátane toho geniálneho zemiakového šalátu, a prišiel čas na checkout. Po celom meste sa od rána konečne v uliciach objavili všakovaké lampióny, tak sme si ich popozerali aspoň za bieleho dňa, no pomaličky ale isto sa v meste začali schádzať turisti. To bol pre nás ten správny čas pobrať sa, a tak sme po krátkej zastávke na kávu v príjemnom podniku Happa Stand naskočili do auta a opäť sa vydali na cestu.

Sewitches