O tom, ako som sa po sto rokoch sťahovala

Dlhé roky som túžila bývať vo väčšom, krajšom, novšom byte s oddeleným záchodom od sprchy, sporákom s viac ako jednou platničkou, balkónom s pekným výhľadom a aspoň s dvoma izbami do ktorých sa zmestí postel a gauč. V budove s výťahom a vchodom na zámok, aby sa pred moje dvere nemohol dostať len tak hocikto. Áno, toto všetko som v mojom útlom príbytku v Jokohame, v ktorom som žila 6 rokov, nemala. Na japonské pomery nezadaného človeka okolo tridsiatky to bol asi priemerný byt, no čím dlhšie som tam žila, tým viac som sa cítila ako večný vysokoškolák, ktorý sa na intrák chodí iba vyspať. Moja umelecká duša plakala, keď som si nemohla kúpiť pekný nábytok (lebo sa tam nezmestil) a zariadiť interiér tak, aby som sa tam cítila dobre a chcela v ňom tráviť viac času. Nájom bol však lacný a keďže sa ani môj plat veľmi nezvyšoval, zostala som tam dlhšie než som pôvodne plánovala.

Na sťahovanie som si šetrila peniaze asi 2 roky, pretože to nielen že veľa stojí, no chcela som vyhodiť všetky staré nábitky a spotrebiče (pračka z druhej ruky bola už dlhú dobu pokazená) a začať úplne nanovo od nuly. Asi koncom februára 2024 som sa začala na internete pozerať po vysnívanom byte, no veľmi rýchlo som pochopila, že po covide sa zdražovalo naozaj všetko. Jediným šťastím bolo, že sa mi zrovna v tej istej dobe zvýšil plat o viac, než som čakala a ja som si na tesnotku mohla dovoliť byt vrámci predstáv. No hľadanie veru nebolo úplne jednoduché.

Ako aj pred pár rokmi, mala som v pláne nájsť si niečo na internete a ísť s tým do agentúry, nech mi o tých bytoch povedia viac a tiež ukážu niečo podobné. No skoro všetko čo sa mi pozdávalo malo v podmienkach, že nepovolujú kontrakt s cudzincami, respektíve človek musel mať ručiteľa príslušníka rodiny japonského pôvodu. Dokonca to nemohol byť ani japonský manžel, ale buď rodičia, prarodičia alebo ujovia a tety. Na jeden byt, ktorý sa mi naozaj veľmi páčil som dokonca písala správu, v ktorej som apelovala 8 rokmi života v Japonsku, prácou v japonskej firme, japonským priateľom a bezproblémovou komunikácou v Japončine. Ale ani cez to bohužiaľ cesta neviedla. Keď už som začínala byť zúfalá, rozhodla som sa teda už zájsť do agentúry s vidinou, že by mi mohli poradiť a pomôcť. No prvá, do ktorej som išla ma dosť sklamala, lebo najprv „vysmiali“ moje požiadavky, ktoré vraj nekorespondovali s tým koľko som ochotná mesačne zaplatiť za nájom, a potom ma v podstate poslali preč s tým, že je ešte príliš skoro na hľadanie, ak sa chcem sťahovať až za 2 mesiace. Išla som teda inam a oni prišli o zákazníka.

V druhej agentúre to už vyzeralo oveľa pozitívnejšie. Mal ma na starosti mladý Japonec s kučeravým hniezdom na hlave a zubatým úsmevom na tvári. Volajme ho Vrabčiak. Priniesla som si jeden byt, ktorý sa mi páčil úplne najviac zo všetkých. Bol stále voľný, no pre istotu som chcela vidieť, aké ďalšie ponuky majú. Vrabčiak sa nejako príliš rozkokošil a na stôl mi každú chvíľu hádzal ďalšie a ďalšie byty. No žiaden nespĺňal všetky moje požiadavky. Keď mi už asi po piatykrát predložil byt na prízemí po tom, ako som mu štyrikrát povedala, že v žiadnom prípade nechcem bývať na prízemí (lebo by som vlastne nemohla anilen okná odostrieť kvôli bezpečnosti), tak som už prišla o všetkú trpezlivosť a troška hlasnejšie mu oznámila, že stačilo a chcem si už vybrať aspoň dva byty na prehliadku. Prvý nevyzeral vôbec zle, mal však dve malé chybičky krásy. V spálni mu chýbala klimatizácia, takže v lete by som to asi v japonských horúčavách nezvládla a tiež nemal hlavný vchod na zámok. Predsalen ako žena, ktorá býva sama, nech už je to Japonsko akokoľvek bezpečné, potrebujem mať pred svojimi vlastnými dverami ešte aspoň jedny zamknuté dvere. Šesť rokov paranoií mi už veru stačilo. A tak mi zostala už iba prehliadka toho bytu, ktorý som si našla na internete sama.

Byt mi po vstupe dovnútra v momente učaroval. Z predsiene viedli presklené polooblúkové dvere, za ktorými sa rozprestierala priestranná miestnosť s kuchyňou, prechodom do kúpelne, spálne a posuvné dvere do tatami izby s balkónom. Je to síce starší byt trošku ďalej od stanice, no jeho atmosféra mi pripomenula Ghibli filmy a parádny výhľad zo siedmeho poschodia na obytnú štvrť s rodinnými domami ma úplne dostal. Nedám naňho dopustiť. Na japonské pomery je tento 2K byt (dve izby plus kuchyňa) pre jedného trošku veľký, no ja sa konečne cítim ako dospelák, lebo mám spálňu oddelenú od obývačky a nemusím sa každý deň šplhať hore rebríkom do loftu, ako v starom byte. Keď som niekedy večer vypila pár drinkov, nebolo mi na tom rebríku veru všetko jedno. Ironicky ma pobavila krátka storka, ktorú mi porozprával môj agent zo starého bytu, keď som ho odovzdávala. Keď bývalá nájomníčka po rokoch išla tiež odovzdávať byt, zrejme tak náružlivo umývala a robila posledné kontroly loftu, že sa jej podarilo odtiaľ spadnúť dolu a utrpela také zranenia, že musela volať sanitku a rodičov, aby byt odovzdali za ňu. Tento príbeh mi agent rozprával, keď sme v lofte pozerali či je všetko v poriadku, a ja som poslednýkrát zliezala dolu so smrťou v očiach. Ale všetko dobre dopadlo a ja som sa úspešne nasťahovala do bytu bez loftu a rozheganého rebríka.

No pred nasťahovaním sa tam objavil ešte jeden malý háčik. Keď sme sa po prehliadke vrátili naspäť do kancelárie a ja som bola rozhodnutá byt vziať, Vrabčiak mi oznámil, že tento byt má v podmienkach okamžité podpísanie zmluvy so začiatkom najneskôr na konci marca. Boli však dva týždne pred koncom marca a môj starý byt mal zmluvu do konca apríla čo znamená, že jeden mesiac by som musela zaplatiť nájom za oba byty. Nehovoriac o tom, že som ešte ani nezačala s mojím systematickým balením a dva týždne (pre pracujúceho človeka dva víkendy) by mi rozhodne nestačili. Keď som začala bedákať, Vrabčiak sa šibalsky usmial a vraví mi: “Nechajte to na mňa! S majiteľom sa dobre poznám, ja Vám to vybavím!“. Neváhal ani sekundu, a kým som stihla vôbec niečo odpovedať, už vytáčal číslo. Pred prehliadkou už sme mali overené, že s cudzincami problém nie je, no ako chcel vyriešiť toto, to som naozaj netušila. Majiteľovi básnil, ako veľmi sa mi byt páči, že som prišla aj s japonským priateľom, ktorý sa za mňa zaručí a ďalšie podobné sladké slová. Hovor netrval ani minútu a Vrabčiak mi s nadšením oznámil, že mi vybavil aprílový nájom zdarma. No paráda! Na moment som váhala, či v tom nie je nejaký pes zakopaný, no nebol. O pár dní som bola podpísať zmluvu, zaplatila prvotné náklady (z ktorých sa mi prevracal žalúdok) a po sto rokoch sa cítila konečne trošku dospelejšie. Po nasťahovaní som zistila, že na poschodí podomnou býva jedna ázijská rodinka a to ma uistilo, že majiteľ s cudzincami naozaj problém nemá a ja tam pár rokov pobudnem.

Sewitches

A malé náučné okienko na záver.

Veľa japonských bytov sú naozaj maličké, hlavne vo veľkomestách ako je Tokio. No asi aj vďaka tomu je jednoduché nájsť si byt pre jednu osobu v rámci normálnych cien a človek nemusí žiť v sharehouse až do svadby. Samozrejme sharehousy tu sú, ale častokrát v nich bývajú skôr cudzinci, alebo Japonci, ktorí sa radi socializujú, či sú na voľnej nohe a potrebujú niečo lacnejšie. No tokijské sharehousy sú občas drahšie než samotné byty, takže si na to treba dávať pozor. Ja som v sharehouse žila už dávno, takže sa to hlavne po covide asi pomenilo. Pre novšie informácie sa určite pozrite niekam inam.

V Japonsku sa byty označujú na základe toho, koľko a aké izby majú. Začína sa s 1R ako jedna izba (garzónka), nasleduje 1K (jedna izba plus kuchyňa), 1DK (jedna izba plus jedáleň a kuchyňa), 1LDK (jedna izba plus obývačka, jedáleň a kuchyňa). Ako som spomínala, môj byt je 2K, čo znamená, že mám dve izby a kuchyňu. Z jednej som si urobila spálňu a z druhej obývačku. Obývačka je veľmi malá, preto sa to oficiálne ako obývačka neráta. Ja viem, je to troška komplikované a to je toho ešte viac. Keď si človek hľadá byt, musí si vyjasniť priority, lebo nie každý byt obsahuje niektoré veci, ktoré na Slovensku môžeme pokladať za základné. Na webe sa to dá krásne filtrovať podľa milión kategórií. Ako ďaleko je byt od najbližšej stanice, aký starý byt je, kde sa v rámci budovy byt nachádza (lebo viac okien majú častokrát iba rohové byty), či tam je výťah (od 4. poschodia je zákon, že musí), či má hlavný vchod zámok (veľa menších bytoviek nie), či je záchod oddelený od kúpeľne (opäť, menšie bytovky to mávajú spojené), aká veľká je kuchyňa (jeden z najväčších problémov malých japonských bytov), koľko má sporák platničiek (opakujem, KOĽKO má sporák platničiek!), v ktorých izbách je klimatizácia (bez nej človek v lete môže chytiť úpal vo vlastnom byte), či sa zmestí práčka (malé byty ako napr. 1R alebo 1K občas majú miesto pre práčku dokonca na balkóne a niektoré vôbec), či má balkón, koľko úložného priestoru tam je. A tak ďalej, a tak ďalej. A nikdy netreba zabudnúť na to, aký veľký byt vlastne je, lebo na to treba ísť s neslovenským postojom. Môj má 41m2 a opakujem, na japonské pomery single ženy v Jokohame je to nadpriemerné. Samozrejme, byty a domy ďalej od stanice (a to myslím aspoň 30 min peši), či na vidieku sú trošku väčšie. Takže zase je to o prioritách. Na záver spomeniem niečo, s čím skúsenosť nemám, ale je to pre milovníkov zvierat dosť podstatná informácia. Domáce zvieratká sú na bytoch častokrát zakázané. Neviem si predstaviť, aké náročné musí byť hľadanie bytu pre cudzinca s domácim zvieratkom. Všetky ostatné priority sú asi v koši.

Takže asi tak nejak a dúfam, že sa raz stretneme v blogu o tom, ako som si v Japonsku kúpila dom. Ale to asi ešte potrvá...

PS: Nie som žiaden expert na bývanie a píšem iba z vlastných skúseností.