Môj dospelý život začal v Japonsku. Prišla som sem pracovať a žiť (skoro) hneď po výške. Dnes už si neviem spomenúť na tie konkrétne myšlienkové pochody a kde som v sebe vzala tú odvahu zbaliť si jeden kufor a presťahovať sa. Ale začiatky v tradičnom hoteli - rjokane si pamätám celkom zreteľne. Hneď po príchode sa mi podarilo urobiť veľké fópá, lebo mi nenapadlo, že by som zamestnávateľovi mala oznámiť, že som už priletela a trávim týždeň u vtedajšej priateľovej rodiny. Pri prvom stretnutí sa na mňa preto nahnevali a povedali mi, že som sa zachovala veľmi neprofesionálne, keďže som sem prišla na pracovných vízach, ktoré mi zariadili oni. Môj dospelácky život sa teda začal nezodpovedne a nedospelo.
V hoteli som síce nepobudla ani rok, ale to prvotné obdobie života v Japonsku bolo ako keby na mňa niekto vylial kýbeľ ľadovej vody. Mala som pocit, že o Japonsku nič neviem. Že všetky moje znalosti jazyka, kultúry a medziľudských vzťahov sú len ilúzia, ktorú som si vytvorila počas študijného pobytu tri roky predtým. Nie som japanológ, nikdy som poriadne neštudovala japonskú históriu, mentalitu a to, ako spoločnosť funguje. Mala som však napozeraných stovky filmov a seriálov, ktoré by mi nejakú predstavu o realite mohli dať. Ale v konečnom dôsledku človeka na život v cudzej (a tak odlišnej) krajine nepripraví žiadna školská učebnica či seriály. Ten prvý rok som sa teda musela popasovať s uvedomením reality, koľko málo toho o Japonsku vlastne viem. Veľmi som chcela zapadnúť, byť braná ako rovnocenný človek, robiť rovnakú prácu ako Japonci. Nechcela som, aby sa na mňa pozerali cez nejaký gaidžin filter, ale aby ocenili moju snahu a videli moju osobnosť, ktorá sa neodvýja iba od toho odkiaľ pochádzam. V rjokane sa taký jeden moment naskytol a doteraz si veľmi jasne pamätám, ako ma to potešilo. So senpai, ktorá bola o pár rokov mladšia som si bola veľmi blízka. Cítila som, že medzi nás nestavia žiadne steny a že sa na seba môžeme navzájom spoľahnúť. A hoci sme spolu strávili iba niekoľko mesiacov, dokázala vo mne vidieť viac, než väčšina ostatných Japoncov v mojom úzkom okolí. Nikdy nezabudnem na to čo mi raz povedala, keď som sa trápila nad tým kto vlastne som. „Ty nie si ani Slovenka, ani Japonka, si niečo medzi tým. Máš oba uhly pohľadov a obom rozumieš. To je predsa úžasné!“
Po tom ako som začala pracovať v malej rodinnej japonskej firme v Tokiu vo mne nastala veľká zmena v pohľade na to, kým sa chcem stať a ako chcem v Japonsku žiť. Uvedomila som si, že nech robím čo robím, vždy budem o niekoľko krokov vzad za Japoncami. Či už jazykovo, alebo v chápaní komplikovaných nuansí v japonskom korporátnom svete. Cítila som sa menejcenná, a hoci som nezažívala nejakú konkrétnu diskrimináciu, bolo mi jasne dávané najavo, že sa musím najprv dopracovať k štartovacej línii japonských zamestnancov. Čo znie úplne logicky, keď to takto napíšem, ale v realite je to náročný proces, ktorý si pýta železnú mentalitu, energiu učiť sa úplne každý deň niečo nové a robiť popritom veľa chýb a prešľlapov. Nie je to úplne situácia, v ktorej človek dokáže zostať sebavedomý a večne pozitívny. A tak sa mi to v hlave obrátilo o 180 stupňov a už som nechcela pracovať na rovnakej pozícii ako Japonci. Začala som mať pocit, že firma mrhá mojím potenciálom a inakosťou, práve preto, že sa zo mňa snaží urobiť obyčajného radového Japonca. Asi dva roky som bola iba na dohode ako asistent môjho senpaia, no postupne som sa naučila veľa vecí, zlepšila sa v japončine a ponúkli mi trvalú pozíciu. Konečne som stála na tej štartovacej línii. Alebo to tak len vyzeralo. Vedela som najlepšie anglicky v našom tíme a dostala som vďaka tomu na starosť niektorých klientov. Zrazu som vedela pracovať v oboch jazykoch na podobnej úrovni, ale nebolo to vôbec brané ako nejaké plus a tým pádom ani nijako ohodnotené. Ba naopak, stále som cítila istú nadradenosť od japonského okolia. Bola som v neustálom behu na dlhú trať, kedy neviem dohnať bežca predomnou. Na jednej strane som vedela, že je to niečo, čomu sa ako prisťahovalec nevyhnem a asi sa s tým treba nejako zmieriť. Na strane druhej to bolo veľmi frustrujúce, lebo z môjho pohľadu som pracovala nie v jednom, ale hneď v dvoch cudzích jazykoch (vrámci možností bez väčších problémov) a dávala do toho všetkú svoju energiu.
Naučila som sa tam toho naozaj veľa a dalo mi to silné základy pre budúcu kariéru. No nakoniec som sa rozhodla zmeniť prácu do kreatívnejšieho prostredia dúfajúc, že okrem toho, že sa zbavím šedého saka a budem si môcť chodiť do práce v mojich farebných outfitoch, tak tam nájdem aj viac otvorenosti a rovnocennosti. Počas pohovoru do terajšej firmy ma prekvapilo ako neformálne to celé prebiehalo a ako bol prezident firmy zo mňa nadšený. Dozvedela som sa, že má rád zahraničie, niečo precestoval a žil aj nejakú dobu v Amerike. Nevycítila som z neho žiadne negatívne vlny, priam naopak. Spýtal sa ma, čo iné okrem anime mám rada z japonskej subkultúry alebo zábavného priemyslu a celá konverzácia sa presmerovala na moju obľúbenú japonskú hudbu a Morning Musume. Úspešne som nastúpila a veľa vecí fungovalo úplne ináč než v predchádzajúcej firme. Zažívala som síce veľa frustrácie, no opäť zbierala aj hromadu nových poznatkov. Najviac ma prekvapilo, že ma povýšili na manažéra a neskôr na senior manažéra, čo je vpodstate vedúci oddelenia. V žiadnom šialenom sne by ma nenapadlo, že by som mohla niekedy mať titul v japonskej firme. Že sa na mňa budú pozerať nie ako na cudzinca, ktorému stále niečo chýba, ale človeka, ktorý má také a onaké schopnosti a preto ho chceme v našom tíme ako lídera. V tej dobe som síce vôbec nechápala, prečo zrovna ja, lebo som mala sebavedomie zakopané aspoň 1000 kilometrov pod zemou. Teraz si už ale viem povedať, v čom som dobrá (ale a v čom mám stále medzery).
Za tých viac ako 6 rokov v terajšej práci sa toho udialo naozaj veľa a moje zmýšľanie sa opäť posunulo. Hlavne po tom, čo som sa stala manažérom som v mnohých situáciach prestala seba samú vnímať ako cudzinca. Je troška smutné, že stačí mať na vizitke titul a ľudia (klienti a partneri) sa k vám správajú ináč. Už sa nepozerajú zvrchu. Aj to je hlboko zakorenená mentalita Japoncov, lebo stále pretrváva silná hierarchia a ak sa ako cudzinec do nej dostanem o trošku vyššie (než na úplnom spodku), zrazu získavam nejaký rešpekt. Zrazu sa nevolám cudzinec, ale mám meno. Už im nerobí problém vypočuť si môj názor. Neviem však, či zrovna toto je forma rovnocennosti, ktorú som hľadala. Skôr nie, no v pracovnom živote mi to asi bude musieť postačiť. Mimo práce je to stále náročné a cesta za rešpektom a rovnocennosťou pre mňa vlastne asi nemá konečnú zastávku.
Po 10 rokoch v Japonsku stále hľadám samu seba, ako byť lepším človekom, ako žiť plnohodnotný a pohodový život. Ale tento rok som zistila, že som v tomto bola zrejme trošku (dosť?) naivná. Myslela som si, že mám právo na rovnocennosť ako človek asimilovaný do japonskej spoločnosti, pracujúci v japonskej firme, v japončine s Japoncami. Že ak si budem žiť svoj obyčajný život a nerobiť nikomu problémy, že sa po 10 rokoch prihlásim o trvalý pobyt, s kúskom šťastia ho získam a budem mať lepšie istoty do budúcna, lebo chcem v Japonsku stráviť celý život. No realita vyzerá ináč. Vláda sa rozhodla po dlhých predlhých rokoch začať sprísňovať podmienky pre získanie povolenia na trvalý pobyt. Ak schvália predložené zmeny, môj priemerný japonský plat v priemernej firme, môj obyčajný život už nebude stačiť. V očiach Japonska prestanem byť niekto, koho si tu chcú nechať natrvalo. Skomplikujú sa šance na bezpečný a bezstresový život mnohým podobným ľuďom, ktorí sem prišli s dlhoročnou láskou ku krajine a záujmom stať sa súčasťou spoločnosti. Lebo žiť vo večnom strachu toho, či mi zase a zase predĺžia pracovné víza, či náhodou nejako neochoriem a nebudem práceneschopná, či sa zase pravidlá nejako nezmenia (s čím samozrejme treba rátať, len to človek aktívne nemá v popredí hlavy) nie je to, ako som si budúcnosť v Japonsku predstavovala.
Založenie vlastného biznisu či kúpa domu, to je na pracovných vízach skoro nemožné. Či už ide o ohrozenie vízového statusu, alebo dostanie nejakej pôžičky. Z pohľadu Japonska je môj „pobyt časovo a pracovne obmedzený“ a to ma robí nestabilnou a nedôveryhodnou. A to som spomenula len okraj toho, čoho všetkého sa to týka. Na konci dňa som aj tak iba ten cudzinec na pracovných vízach bez reálneho hlasu niečo zmeniť, alebo niečo vyžadovať. A je jedno ako dobre po japonsky viem a či som užitočná pre krajinu. Lebo trvalý pobyt je iba bonus, ktorý nedostáva každý automaticky. Treba si ho zaslúžiť a to či si ho zaslúžim ja....neurčuje nik iný než Japonsko samotné. Je ťažké hľadať motiváciu a pozitivitu keď má človek pocit, že všetko čo doteraz budoval a plánoval na základe podmienok a pravidiel, ktoré tu boli keď tu začal žiť, sa možno rozplynie mávnutím ruky. Ešte však nie je nič rozhodnuté a mne nezostáva nič iné, než sa prihlásiť a čakať ako to dopadne.
Nemyslela som, že tento blog bude mať taký pochmúrny podtón. Bohužiaľ sa moje 10. výročie skrýžilo s obdobím, kedy sa všeobecná nálada voči cudzincom zhoršila, politici to využili vo svoj prospech a vláda tak dostala podnet začať riešiť a regulovať rastúcu imigráciu, čo však ani zďaleka nevyrieši všekty ekonomické a sociálne problémy, ako si niektorí Japonci naivne myslia. Všetko by bolo asi jednoduchšie, ak by ma v Japonsku nič nedržalo a mohla som si povedať, že sa proste vrátim, keď to inak nepôjde. Ale ja aj napriek všetkému Japonsko milujem a už si nedokážem život v inej krajine predstaviť. Žijem tu celý dospelácky život. Japonsko je môj domov. Dúfam, že všetko dobre dopadne a krajina mi tu raz (najlepšie v blízkej dobe) dovolí pustiť korene natrvalo. Pre niekoho, kto tu nemá žiadnu rodinu ani partnera to môže byť jediná záchranná sieť, ktorú si vie sám rozhodiť.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára