pondelok 29. decembra 2014

Zo série brigád v Japonsku, alebo o tom, prečo sa tam nechcem vydávať

Občas sa ma niekto spýta, či si chcem zobrať Japonca. Tak pochopiteľne sa do svadby ešte nehrniem, ale zase len tak pre zábavu s tým mojím milým nechodím. Ale ak by som sa už mala ísť naozaj vydávať, určite to nebude v Japonsku. Hneď vysvetlím prečo.

Svadby v Japonsku môžu byť dvojaké. Buď tradičná japonská svadba v kimone odohrávajúca sa vo svätyni s typickými zvykmi a obradmi, na ktorej absolvovanie je treba asi trocha odvahy, pokiaľ ste cudzinka. Alebo svadba na západný štýl, ktorú obľubujú dnešné mladé Japonky.
Mám takú zaujímavú skúsenosť so svadobnou agentúrou v Japonsku, kde som chvíľu brigádovala. Táto agentúra, nachádzajúca sa na kopci má vlastnú kaplnku, záhradu, jedáleň, a dokonca vypožičiavajú šaty aj prstene. Áno, čítate správne, prstene si iba zapožičajú na túto jednu príležitosť. Ja viem, že to nie je v japonskej kultúre nosiť obrúčky, ale bolo to fakt zvláštne. Táto agentúra sa nesie vo francúzskom duchu a tak hľadali cudzinky na brigádu, ktoré by mohli dotvárať atmosféru romantického Paríža.

S pani Šinako sme sa s mojou nemeckou kamarátkou stretli pri škole. Bola to veľmi milá pani v stredných rokoch, v čiernom kostýme a s pevným drdolom. Možno niekedy príliš usmievavá, až mi to občas naháňalo strach. Nič netušiac nás odviezla  svojím obrovským čiernym autom na kopec a predstavila nám Saint Valentin. Ak by som to mala opísať jedným slovom, bolo by to jednoznačne:“Disneyland!“. 

Všetko bolo strašne farebné, umelé, také všelijaké, len nie to, čo si my Európania predstavíme pod pojmom francúzska svadba. V strede záhrady bola fontánka s farebnými svetlami, hore schodmi kaplnka, pred ktorým stál starý červený kabriolet s balónikmi. Iba tak, ako okrasa. Cítila som sa ako v prehnanej rozprávke. Šinako nás zoznámila s celým výborom vrátane farára, na ktorého meno si už nepamätám, ale bol to taký milý americký pán s americkou japončinou.

Naša prvá práca bola skôr len pozorovacia, respektíve sme tam boli iba ako ďalšia dekorácia, ktorá sa mala iba usmievať a tváriť prívetivo.  Dostali sme taktiež čierne kostýmčeky, čierne topánky a vysielačky. Celé to začalo ráno okolo 10:00 s prípravou nevesty, ktorá už sedela v maskérni v krásnych bielych (niekedy i nebielych) šatách, kde jej pán stajlista dával posledné úpravy. Medzitým sme so Šinako išli pripraviť kaplnku. Rozsvietiť svetlá, nachystať potrebné podpisovacie materiály vo francúzštine, ktorým mladomanželia iste nerozumejú, ale to asi vôbec nevadí. Ďalej kvety, piesne a noty, program, sviečky a obrúčky. Nič zložité, len je to toľko drobností, že sa dá na niečo ľahko zabudnúť. To by však bol prúser.  
Pomaly sa začali schádzať hostia, a tak prišiel čas odprevadiť nevestu potajomky poza budovu k slávnostnej bráne, kde sa pred hosťami aj so ženíchom objavia na schodoch v celej svojej kráse. Všetko išlo vždy presne podľa toho istého programu, ktorý koordinovala slečna moderátorka. Nasledoval kresťanský obrad, no naši zaľúbenci kresťania nie sú, takže to bolo len tak naoko. Potom bolo fotenie na schodoch, hádzanie kytice, ďalšie fotenie pred fontánou s hosťami, potom vždy fontána všetkých vystrašila, keď odrazu vyprskla ....hmm ďalej prípitok, príhovor šéfa, znova úpravy nevesty od stajlistu, ktorý tam stále pobehoval a konečne sa všetci mohli presunúť do jedálne. Našou úlohou bolo viac menej celú dobu dohliadať na nevestu, či je všetko tak, ako má byť. No so šatami a vlečkou sa netreba zahrávať, poviem vám, to je ale makačka vláčiť to všade. Pár krát som zakopla, no neveste sa našťastie nič nestalo. 
A čo sa dialo v jedálni? No predsa pozeralo video o manželoch a jedlo sa! A to je asi už všetko. Týmto celá svadba po asi 4 hodinách končí a môže nasledovať popoludňajší pár. A začíname prípravou nevesty, kaplnka, fotenie.....a dokola to isté. Verím, že občas sa tam dialo aj niečo iné, nejaký hudobník, či vystúpenie, možno sa aj tancovalo, ale to som bohužiaľ nezažila.
Čím dlhšie som tam robila, tým viac zodpovednosti som mala, viac som musela rozprávať pred hosťami a viac i do tej vysielačky. Pani Šinako rátala s tým, že časom už bude mať občas voľno a my preberieme celú jej zodpovednosť za priebeh svadby. A to som tam išla s tým, že sa tam budem len priblblo usmievať... ale peniaze to veru neboli zlé. Škoda len, že som už v tom čase odchádzala domov na Slovensko a Šinako sa nikdy svojej vysnenej dovolenky nedočkala. Je mi to trocha ľúto, ale nenarobím nič. Asi tak nejak vyzerá japonská svadba, ktorá naše svadby prikrášľuje a privádza ku gýčovej dokonalosti.


Ale nedávno som čítala blog práve o svadbách v Japonsku z pohľadu Američanky a pocity sa príliš nelíšili od tých mojich, to aby ste si nemysleli, že to hodnotím len na základe jednej skúsenosti. Dokonca môj priateľ bol nedávno na prvej svadbe a vravel, že keďže to bolo okolo Halloweena, tak tam ktosi prišiel preoblečený za Sailor Moon, moju obľúbenú superhrdinku. Vraj to bolo v poriadku. Tak ja už naozaj neviem...

Sewitches

(a dnes len ilustračná fotka smutných nafukovacích sobov)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára