Občas sa ma niekto spýta, či si chcem zobrať Japonca. Tak
pochopiteľne sa do svadby ešte nehrniem, ale zase len tak pre zábavu s tým
mojím milým nechodím. Ale ak by som sa už mala ísť naozaj vydávať, určite to
nebude v Japonsku. Hneď vysvetlím prečo.
Svadby v Japonsku môžu byť dvojaké. Buď tradičná
japonská svadba v kimone odohrávajúca sa vo svätyni s typickými zvykmi
a obradmi, na ktorej absolvovanie je treba asi trocha odvahy, pokiaľ ste
cudzinka. Alebo svadba na západný štýl, ktorú obľubujú dnešné mladé Japonky.
Mám takú zaujímavú skúsenosť so svadobnou agentúrou v Japonsku,
kde som chvíľu brigádovala. Táto agentúra, nachádzajúca sa na kopci má vlastnú
kaplnku, záhradu, jedáleň, a dokonca vypožičiavajú šaty aj prstene. Áno,
čítate správne, prstene si iba zapožičajú na túto jednu príležitosť. Ja viem,
že to nie je v japonskej kultúre nosiť obrúčky, ale bolo to fakt zvláštne.
Táto agentúra sa nesie vo francúzskom duchu a tak hľadali cudzinky na
brigádu, ktoré by mohli dotvárať atmosféru romantického Paríža.
S pani Šinako sme sa s mojou nemeckou kamarátkou
stretli pri škole. Bola to veľmi milá pani v stredných rokoch, v čiernom
kostýme a s pevným drdolom. Možno niekedy príliš usmievavá, až mi to
občas naháňalo strach. Nič netušiac nás odviezla svojím obrovským čiernym autom na kopec a predstavila
nám Saint Valentin. Ak by som to mala
opísať jedným slovom, bolo by to jednoznačne:“Disneyland!“.
Všetko bolo strašne
farebné, umelé, také všelijaké, len nie to, čo si my Európania predstavíme
pod pojmom francúzska svadba. V strede záhrady bola fontánka s farebnými
svetlami, hore schodmi kaplnka, pred ktorým stál starý červený kabriolet s balónikmi.
Iba tak, ako okrasa. Cítila som sa ako v prehnanej rozprávke. Šinako nás
zoznámila s celým výborom vrátane farára, na ktorého meno si už nepamätám,
ale bol to taký milý americký pán s americkou japončinou.
Naša prvá práca bola skôr len pozorovacia, respektíve sme
tam boli iba ako ďalšia dekorácia, ktorá sa mala iba usmievať a tváriť
prívetivo. Dostali sme taktiež čierne
kostýmčeky, čierne topánky a vysielačky. Celé to začalo ráno okolo 10:00 s prípravou
nevesty, ktorá už sedela v maskérni v krásnych bielych (niekedy i nebielych) šatách, kde
jej pán stajlista dával posledné úpravy. Medzitým sme so Šinako išli pripraviť
kaplnku. Rozsvietiť svetlá, nachystať potrebné podpisovacie materiály vo francúzštine,
ktorým mladomanželia iste nerozumejú, ale to asi vôbec nevadí. Ďalej kvety,
piesne a noty, program, sviečky a obrúčky. Nič zložité, len je to
toľko drobností, že sa dá na niečo ľahko zabudnúť. To by však bol prúser.
Pomaly sa začali schádzať hostia, a tak prišiel
čas odprevadiť nevestu potajomky poza budovu k slávnostnej bráne, kde sa
pred hosťami aj so ženíchom objavia na schodoch v celej svojej kráse.
Všetko išlo vždy presne podľa toho istého programu, ktorý koordinovala slečna moderátorka. Nasledoval kresťanský obrad, no naši zaľúbenci kresťania nie sú,
takže to bolo len tak naoko. Potom bolo fotenie na schodoch, hádzanie kytice,
ďalšie fotenie pred fontánou s hosťami, potom vždy fontána všetkých
vystrašila, keď odrazu vyprskla ....hmm ďalej prípitok, príhovor šéfa, znova
úpravy nevesty od stajlistu, ktorý tam stále pobehoval a konečne sa všetci
mohli presunúť do jedálne. Našou úlohou bolo viac menej celú dobu dohliadať na nevestu,
či je všetko tak, ako má byť. No so šatami a vlečkou sa netreba zahrávať,
poviem vám, to je ale makačka vláčiť to všade. Pár krát som zakopla, no neveste
sa našťastie nič nestalo.
A čo sa dialo v jedálni? No predsa pozeralo video o manželoch a jedlo sa! A to je asi už všetko. Týmto celá svadba
po asi 4 hodinách končí a môže nasledovať popoludňajší pár. A začíname
prípravou nevesty, kaplnka, fotenie.....a dokola to isté. Verím, že občas sa
tam dialo aj niečo iné, nejaký hudobník, či vystúpenie, možno sa aj tancovalo, ale
to som bohužiaľ nezažila.
Čím dlhšie som tam robila, tým viac zodpovednosti som mala,
viac som musela rozprávať pred hosťami a viac i do tej vysielačky.
Pani Šinako rátala s tým, že časom už bude mať občas voľno a my preberieme
celú jej zodpovednosť za priebeh svadby. A to som tam išla s tým, že
sa tam budem len priblblo usmievať... ale peniaze to veru neboli zlé. Škoda len,
že som už v tom čase odchádzala domov na Slovensko a Šinako sa nikdy
svojej vysnenej dovolenky nedočkala. Je mi to trocha ľúto, ale nenarobím nič. Asi tak nejak vyzerá japonská svadba, ktorá naše svadby prikrášľuje a privádza ku gýčovej dokonalosti.
Ale nedávno som čítala blog práve o svadbách v Japonsku
z pohľadu Američanky a pocity sa príliš nelíšili od tých mojich, to aby
ste si nemysleli, že to hodnotím len na základe jednej skúsenosti. Dokonca môj
priateľ bol nedávno na prvej svadbe a vravel, že keďže to bolo okolo
Halloweena, tak tam ktosi prišiel preoblečený za Sailor Moon, moju obľúbenú
superhrdinku. Vraj to bolo v poriadku. Tak ja už naozaj neviem...
Sewitches
(a dnes len ilustračná fotka smutných nafukovacích sobov)
Komentáre
Zverejnenie komentára