štvrtok 8. januára 2015

Zo série výletov po Japonsku, alebo o tom, ako sme sa ocitli v parku zvratného osudu

Väčšina ľudí, ktorí do Japonska prídu študovať majú podobné priority. Štúdium jazyka, kultúry, cestovanie a zábava. Čo sa týka útraty peňazí, tak to nakoniec asi bude práve to cestovanie. Ja som však chcela byť vždy iná, ani nie cielene, skôr to išlo vždy prirodzene. A tak som väčšinu zarobených peňazí míňala na koncertoch. Ako zvyknem hovoriť: “Tamto turistické miesto môžem predsa navštíviť aj pri mojej ďalšej návšteve Japonska, ale ten koncert je len teraz.“
To ale neznamená, že som necestovala, hoci v porovnaní s inými som toho videla fakt málo.

Samozrejme, že som navštívila aj miesta ako sú Kjóto či Ósaka, ale pravdupovediac ma viac baví objavovať menej známe miesta, prípadne keď už je to niečo známe, tak tam skúsiť ísť v netypický deň alebo hodinu. Baví ma vidieť tie miesta inak, než keď si to človek vygúgli.

A takto nejako dopadol aj náš výlet do Nagoje. Vybrali sme sa tam na krátky 2-dňový výlet s Míšou, japanistkou z Brna. Keď sme rozmýšľali, kam ísť na výlet, chceli sme niečo blízko. Nagoja je celkom veľké mesto, s hradom, dôležitou históriou,  má jeden z hlavných prístavov v Japonsku, ale keď som zisťovala, čo by sa tam dalo vidieť, každý mi odpovedal, že nič.
Ja vám dám také nič! Videla som asi jeden z najdivnejších parkov vo svojom živote! Dobre, možno to nebolo priamo v Nagoji, ale pekne po poriadku.

Do Nagoje sme dorazili ráno a našou prvou zastávkou bol práve spomínaný prístav s jedným z najväčších japonských akvárií. Niežeby som mala akvária špeciálne rada, ale nedokážem sa zbaviť tej predstavy z japonských seriálov, kde najromantickejším rande je práve to v akváriu, kde človek stojí sám, so svojou drahou polovičkou pred obrovským sklom a tam tie delfíny.....no dobre, to už som trocha odbočila, ale v každom prípade to nie je pravda a akvárium, to sa tam človek poeticky cíti ako sardinka. Hlavne cez víkendy, kedy sú tam návaly rodiniek. Ale pekné to veru bolo. Videla som moju prvú šou s delfínmi, veľryby a tučniakov na prechádzke.



Našou druhou zastávkou bol Yoro park, miesto zvratného osudu. Znie to zvláštne a človek nevedel čo čakať ani po prejdení pár info a obrázkov. Yoro park sa nachádza západne od Nagoye a veľmi sa mi páčil poloprázdny vlak s červeným poťahom, ktorým sme dorazili až do Yoro stanice. No ešte krajšia bola tá stanica, ktorú ako by ste vystrihli z anime, kde hlavná postava príde z veľkomesta navštíviť babičku a pritom narazí na lesných bohov a duchov. Fakt úžasná atmosféra.


Park nebolo ťažké nájsť, nachádzal sa na kopci pod horami. Témou parku vytvoreného umelcami je „stretnutie s nezvyčajným“, a to sa nám potvrdilo hneď pri vstupe, kde nás vítala budova zvláštneho tvaru a stromy vykúkajúce z nejakých potrubí zo zeme. 


Keď sme do tej budovy vošli, ocitli sme sa v bludisku s kúskami nábytku, odrazu nejaká časť vane, záchod, či presklená podlaha. Po vyšľapaní betónového kopčeku s jedným stromom uprostred, nás uchvátil pohľad na druhú časť parku, akýsi kráter plný zelene a strašidelných zákutí. Keďže sme tam dorazili už v neskorších hodinách, pôsobilo to o to viac zvláštne. Úzkou uličkou sme sa dostali až na „vrchol“ parku, odkiaľ bol úžasný pohľad na krajinu a zapadajúci deň.


Pre niekoho by to možno nebolo nič zaujímavé, ani hodné takej diaľky, ale ja takéto odveci miesta, ako ich nazývam fakt milujem.


Naspäť v Nagoji sme okúsili náš prvý kaučsurfing. O pár rokov starší milý Japonec nás čakal pri stanici metra, odkiaľ sme sa zastavili uňho na byte, zložili veci a aj s jeho kamarátom skočili na nagojský gurmánsky zážitok. Aby som to v krátkosti upresnila, išli sme sa normálne najesť a keď som si zavelila špecialitu Nagoje, dostalo sa nám surového konského mäsa. Nič netušiaca Míša sa do toho skoro pustila, ešteže sa v poslednej chvíli chcela uistiť, čo to vlastne je.  Po mojom objasnení to veľmi rýchlo vzdala so zdeseným výrazom milovníka koní a radšej sme sa jej už na nič nepýtali.
 Ale mne to náhodou chutilo.


Druhý deň sa niesol v duchu svätýň, chrámov a hradu a výlet sme zavŕšili návštevou večerného Ise Jingu, asi najposvätnejšieho šintoistického miesta v Japonsku. Nechcem si robiť príliš veľký trapas pred akýmikoľvek japanistami, ktorý čítajú môj blog a tak len poviem, že ide o komplex svätýň s dvoma hlavnými, a to vnútornou Naiku a vonkajšou Geku.

V blogu som to ešte nikde nespomínala, ale svätyne mi úplne učarovali. Možno som to len ja, ale cítim tam vždy takú zvláštnu atmosféru. V Šizuoke som zvykla chodiť na tieto miesta a len tak sedieť, premýšľať a kresliť. Cesta k Naiku iba za svetiel lampášov, to je proste moje. No určite je to jedno z miest, na ktoré sa chcem opäť vrátiť a zažiť v inej dobe a čase.


Sewitches

2 komentáre:

  1. Hééééj máš to tu úplne super a strašne ma to akosi začalo baviť čítať (ja moc nečítam, aj keď by som rada :D )...ja som tá z nedele z Trenčína inak :D :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ooooch, ahoj :D Tak to som rada, že ťa to baví, motivuje to človeka písať viac :P

    OdpovedaťOdstrániť