nedeľa 22. mája 2016

O prvom týždni v japonskom hoteli

Keď som prišla do Japonska, mala som zopár predsavzatí. Jedným z nich bolo písať si každý deň denník a druhým, takým väčším bolo aj napriek náročnej práci neprísť o svoj voľný čas. Asi nebude veľkým prekvapením, že sa mi to dodržať nepodarilo. Denník som si písala do doby, kým mi nezačala práca a ten voľný čas sa vytratil z rovnakého dôvodu.

Japonsko je známe svojou pracovitosťou, obrovským nasadením a oddaním svojho života práci. Niekým takým som sa nikdy stať nechcela, no na druhej strane nie je ľahké sa tomu vyhnúť. Aspoň zo začiatku. 

Mám za sebou prvý týždeň v tradičnom hoteli, rjokane. Je to miesto, kde môže človek okúsiť japonskú kultúru v podaní ubytovania na japonský štýl, kuchyne, kúpeľov, servisu a hlavne pohostinnosti. V hoteli sa akoby zastavil čas a nábytok, či koberce dýchajú starobou.  No aj napriek tomu sa zdá, že hotel patrí k tým luxusnejším a každý deň má nových hostí. Možno hlavne aj kvôli svojej polohe, nachádza sa totiž asi 3 minúty od turistickej atrakcie.

Mám pocit, že za tento týždeň moja hlava vstrebala viac informácií, ako za celý svoj život. Hoci by náplň mojej práce mala byť hlavne check-in a check-out, rezervácie a práca na počítači, riaditeľ hotelu si zakladá na tom, aby každý nový pracovník poznal svoje pracovisko. Preto sa prvý mesiac zaúčam úplne vo všetkých smeroch, od prípravy izieb a jedálne pre hostí, cez roznos jedál a pomoc s kuframi až po aktuálny check-in a check-out, či zadávania údajov do programu v počítači. Môj zápisník je kvôli neustálemu preskakovaniu z jednej práce do inej úplný chaos, no po týždni sa začínam konečne orientovať a myslím, že to už bude iba lepšie.

Znaky kandži neboli nikdy mojou silnou stránkou, no v hoteli to nabralo nový level. Každý deň musím lúštiť niekoľko kariet, ktoré hostia vypisujú pri check-ine. Je to všetko ručne písané a prvý deň som v tom videla iba akési čmáranice. Doteraz mám problém dopátrať sa po niektorým mestách, z ktorých hostia prichádzajú. Hoci som si nakreslila krásnu mapu Japonska so všetkými jej prefektúrami a regiónmi, hostia väčšinou napíšu iba mesto, ktoré neviem prečítať a ani teda netuším, v akej časti Japonska vlastne je. Takže sa neustále musím pýtať pána riaditeľa, ktorý sedí vedľa mňa a už len čakám, kedy ho to prestane baviť. Nehovoriac o veľkej tabuli, ktorú som už kompletne dostala na starosť. Každý deň musím zapísať všetky mená a počty hostí a ďalšie detailné informácie. To všetko sa dá vyčítať z obrovskej rezervačnej knihy. Áno, dalo by sa to vyčítať, keby som pán riaditeľ. Ani okamisan niekedy nemá potuchy, čo za kliky-háky to tam vpísal. Takže mám stále pocit, že lúštim nejaké rébusy a tajné heslá. Aspoň som si už konečne priniesla elektronický slovník a nemusím sa pýtať, ako sa píše ten či onen znak.


Práca ma zatiaľ baví a sledujem aj zlepšenie v japončine, no má to 2 háčiky. Prvým je šichta, ktorá vyzerá väčšinou tak, že o ôsmej ráno prídem do práce, porobí sa check-out a príprava izieb pre nových hostí a o pol dvanástej idem domov. O tretej sa znova zoberiem a idem do práce na check-in a večeru, kde končím o deviatej. Máme stanovený povinný nadčas a ono to vlastne ani inak nejde, lebo odchádzame až po skončení večere a následnom uprataní a príprave na raňajky. No človek tam zabije úplne celý deň a tie asi tri hodinky doma počas obeda nie sú úplnou výhrou. Našťastie nebývam až tak unavená, ako som si myslela, že budem, ale po príchode domov sa mi už aj tak nič nechce. Ale plánujem si po prvom mesiaci nájsť svoj vlastný režim, aby som sa stihla učiť jazyky a kresliť. Zatiaľ to počas tej obednej prestávky vyzerá na spánok, no hádam sa mi ho podarí čo najskôr zrušiť. No a druhým háčikom je nevedomosť či neurčitosť týchto smien. To, ako budem pracovať na druhý deň sa dozvedám o deviatej večer, keď skončím. Je to neuveriteľne nepraktické a človek si nemôže nič naplánovať. Hoci sa dá dopredu vybrať nejaké to voľno, ale ak by sa náhodou stalo, že v ten deň bude nakoniec veľa hostí, človek má jednoducho smolu. Sťažujú sa na to všetci moji mladí kolegovia. Uvidím, ako to bude vyzerať po prvom mesiaci, ale je možné, že budem mať už lepšie rozvrhnuté smeny, lebo sa budem sústrediť už iba na moju konkrétnu prácu. Aspoň dúfam...

Kolektív je celkom fajn a väčšina mojich kolegov sú mladí ľudia v mojom veku. Máme aj babky upratovačky a umývačky riadov, či dedka s vysávačom. Jediné, čo ma zaskočilo je prekvapivé ignorovanie senpai-kóhai vzťahov, ktoré sa v Japonsku naozaj striktne dodržuje. Jednoducho povedané, každý novší pracovník by mal vykať tomu, ktorý tam pracuje už dlhšie. Hoci má kolegyňa iba 21 rokov, pracuje tam najdlhšie zo všetkých mladých, a to tri roky. Napriek tomu si všetci navzájom tykajú a ja jediná každému vykám. Dokonca tieto decká tykajú aj okamisan. Naozaj veľká záhada, no uvidím, čo s tým spraví čas.

Na záver musím spomenúť dobrú organizáciu práce, ktorú hotel má. Každý má svoju úlohu, vie presne čo a kedy má spraviť, nikdy sa nemotá tam, kde ho netreba. Nemám žiadne skúsenosti z tejto oblasti, preto to nemôžem presne porovnať, ale  aspoň z tých rôznych brigád, ktoré mám za sebou na Slovensku a v Česku musím povedať, že máme ešte riadne ďaleko do dokonalosti. Vidieť japonský servis z jeho vnútra je skvelá skúsenosť a pre mňa i plus do života. Všetko funguje tak, ako má a to sa nevidí u nás často. A hoci sa aj nájdu takí a onakí ľudia, Japonci vedia byť tiež flákači , svoju prácu si spravia precízne a väčšinou bez frflania. Už len sa tomu priučiť a poslať to ďalej.


Po týždni prichádza konečne voľno a ja ho asi zabijem upratovaním, lebo sa nám doma ešte stále kopí hromada krabíc a priateľových vecí z Kóbe. Toto je naozaj už koniec študentského života.

Sewitches


okamisan- niečo ako pani domáca a v prípade môjho hotela mám podozrenie, že je to riaditeľova žena

4 komentáre:

  1. Komentujem až teraz, ale čítala som dávnejšie :) - máš to teda drsné, ale našťastie tá práca má aj svoje výhody. Navyše si získala uznanie za výborné ovládanie japončiny, to je veľké plus, len tak ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za koment :) Zajtra snáď napíšem nový blog. Každá práca má svoje výhody aj nevýhody, takže asi netreba prepadnúť negativizmu. A áno, to s tou japončinou ma teší a občas dvíha sebavedomie :D

      Odstrániť
  2. hoci sama byvam v japonsku, zatial som bola stale student alebo pracovala len v kaviarni baito, takze je velmi zaujimave citat tvoje postrehy zo zakulisia ryokanu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že sa objavujú noví čitatelia :) Ďakujem za komentár. Zo študentského baito máš asi tiež kopec zážitkov a skúseností :) Kde presne v Japonsku študuješ? (ak to nie je tajomstvo)

      Odstrániť