štvrtok 21. júla 2016

O tom, ako nás Tokio dostalo do kolien

Vždy hovorím, že Tokio je taký osobitý svet a nemá so zvyškom Japonska toho veľa spoločného. Tokio je veľké aj malé, rušné i pokojné, divné a obyčajné. Nájdete v ňom úplne všetko. Mám ho rada a vždy sa teším ďalšej návšteve. Takú jednu som zažila aj minulý týždeň vďaka kamarátke Zuzke a Peti, ktoré prišli do Japonska na výlet. No ten deň mi asi utkvie v pamäti ako jeden z najzaujímavejších dní strávených v Japonsku. A asi nielen mne, však dievčatá?


Náš deň začal úplne obyčajne, kedy sme sa o desiatej stretli pri soche psíka Hačikó v Šibuji. Prešli sme slávnou šibujskou križovatkou, ktorá ma v skutočnosti nikdy veľmi nefascinovala a pokračovali sme pešo až do Haradžuku. Vonku bolo asi cez 30 stupňov, slnko pálilo ako len mohlo, a preto som to najprv namierila do Meidži Džingú, svätyne obklopenej zeleňou a príjemným tieňom uprostred módnej štvrte. Potom sme samozrejme skončili na ulici Takešita, ktorá je hlavným stretom všetkej šialenej módy, obchodíkov s blbosťami a niekoľkými palacinkárňami. Keďže sa návšteva Takešity nemôže zaobísť bez populárnej kurépu palacinky s ovocím, šľahačkou a zmrzlinou, zaviedla som dievčatá do kútika s občerstvením na druhom poschodí malého obchoďáku JOL.  A tu začína naše prvé dobrodružstvo, keď sme si po usadení všimli malého pódia a niekoľkých rozjarených japonských dievčat pod ním. Dovtípili sme sa, že sa zrejme bude konať nejaké mini lokálne vystúpenie, a tak sme sa spokojne usadili a vyčkali na to prekvapenie.

O dvanástej sa na malej obrazovke objavil akýsi videoklip so štyrmi nafarbenými nastajlovanými chlapcami, kedy sme sa dozvedeli, že ide o tanečno-spevácku skupinu. Pomaly sa usádzalo viac ľudí, no stále by sme ich narátali do našich tridsiatich prstov. Nikdy som nevidela naživo takúto japonskú lokálnu (idol) skupinu, a preto som sa dosť tešila. No keď sa na pódium postavila štvorica chlapcov a začala tancovať na Lean On (ja neviem, niečo asi americké a známe), tak sme všetky tri mali problém zadržať úsmev až smiech. A neboli sme jediné. Samotní chlapci, či už z nervozity, alebo zo samých seba sa uškŕňali od ucha k uchu a dokonca v istom momente som počula hlasný smiech do mikrofónu. Takže začíname, profesionalita: 0 bodov. 

Nebolo by to také zle, ak by to nevyzeralo, že to nacvičovali tri dni pred vystúpením. Žiadna synchronizácia, jeden z nich (ako som sa neskôr dozvedela líder skupiny) dokonca vyzeral, že je tam úplnou náhodou. Skoro sa nehýbal a ak sa pohol, tak buď zlou rukou, alebo zlým smerom. Ale aby som zase nebola zlá, niektorí tancovať vedeli a dalo sa i na nich pozerať. Tak im to dám na polovicu, 5/10 bodov. Odhadovali sme im niečo medzi 16 až 20 rokov, ale u tých Japoncov človek aj tak nikdy nevie. Keď už sme mysleli, že to nemôže byť horšie, prišla druhá pesnička a oni začali spievať. Možno mali iba zlé pesničky, možno tam bolo len príliš veľa úpravy v hlasoch a možno to bolo len tým, že väčšinu spieval ten náhodný líder. Ja neviem, ale aj tak sme sa bavili. 


Po pár songoch sa prihovárali publiku a keďže sme tam celkom vyčnievali, nezaobišli sme sa bez osobného uvítania v angličtine v podaní krátkej otázky: “How are you?“. Stále som sa nepriznávala, že viem po japonsky.  Čerešničkou na torte bol takzvaný čeki-kai, kde mali fanúšikovia možnosť odfotiť sa s chlapcami instantným fotoaparátom. So Zuzkou sme mali už obľúbeného člena, a tak sme si povedali, prečo nie. Taký srandovný zážitok už možno nepríde druhýkrát. Daiki bol šokovaný z mojej japončiny, no zlatý a milý, podpísal mi fotku a na druhý deň sme prehodili ešte pár slov na twitteri. Japonská idol kultúra ma vie stále niečím prekvapiť, no neverila som, že si užijem aj niečo tak lokálne, amatérske no zároveň blízke k fanúšikom.

S fotkami a nadšené
Ale pozor, týmto naše dobrodružstvo rozhodne nekončí. O tretej sme boli dohodnuté s Johanou, kamarátkou z Česka, ktorá študuje v Tokiu, že nás zavedie do jej obľúbenej tematickej kaviarne.  Určite mnohí z vás počuli o populárnych Maid cafe v Akihabare. Sú to miesta, kde vás obsluhujú preafektované Japonky oblečené v rozkošných slúžtičkovských šatách a oslovujú vás „Môj pane“. Ale už nie tak veľa ľudí vie o protipóloch pre ženské pohlavie, a to Butler cafe v Ikebukure. Ale teraz pekne od začiatku.

Kaviareň, do ktorej nás Johana zobrala funguje iba na rezervácie s časovým obmedzením 80 minút. Zdá sa to byť ako dosť času na vypitie kávy, no kaviareň má rôzne menu, ktoré zahŕňajú pokrmy, dezerty či vlastné čaje. Pri vchode nás vítal prvý sluha, ktorému sme nahlásili meno a usadil nás v predsieni, kým si nás o naplánovanom čase vyzdvihli. Po chvíli čakania sme konečne vošli do dverí, kde nám milý postarší majordón bral kabelky a tašky a predstavil nášho osobného komorníka. Konečne nás zobrali do hlavnej siene (musím to tak nazvať, pretože interiér kaviarne bol taký francúzsky gýčový prepych), kde nás usadili za stôl pri umelom nebezpečnom krbe, do ktorého neskôr hlavou vrazil jeden sluha a mysleli sme, že je po ňom.

Vnútri bolo zakázané fotiť
Náš komorník Niiyama nám rozdal menu a začal vysvetľovať pár pravidiel. Keďže sme boli štyri cudzinky, bol zjavne nervózny a snažil sa lámať na nás nejakú angličtinu, čo dopadlo asi tak, že sa zahanbene usmieval a nevyšlo z neho skoro nič. Ale aj tak sa snažil a bol zlatý. Po výbere menu sme zazvonili na zvonček a Niiyama opäť priletel ako (princ )na koni. Celú dobu sa o nás staral, dolieval nám čaj ako náhle sme si z neho milimeter srkli, dôkladne odkladal taniere a použitý príbor , no nezdržal sa ani pár vtipných komentárov na svoju osobu. Ak nevládzeme, ako nám to pomôže dojesť a či Johana, nasadená do kravaty nechce ísť namiesto neho obsluhovať. Najzvláštnejšou vecou na tom celom boli asi sedačky pre dievčatá a ženy, ktoré prišli do kaviarne samé. Cítiť sa výnimočne, nechať sa hýčkať a užiť si zvláštnu atmosféru. A potom doprovody na záchod, ktoré vyzerali dosť podozrivo a nemálo sme sa zasmiali, keď sa nás Niiyama spýtal na toaletu.

Po celú dobu sme sa cítili nervózne a mali pocit, že nás niekto sleduje, ako do seba džgáme koláče, ale bolo to niečo nové a rozhodne veľmi zaujímavé. Určite tam zablúdim zas.

A aby som to krásne spojila s príhodou v Haradžuku. Táto butler cafe má svoj vlastný gift shop, kde predávajú fotografie a dokonca aj CDčka so songami svojich komorníkov. Tá idol kultúra je naozaj všade. Ale vôbec mi to nevadí.


Sewitches

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára