utorok 27. septembra 2016

O topánkach, milých veciach a zmenách

Po neskutočne dlhom čase som sa konečne dostala k napísaniu blogu. Je to z časti preto, že august bol pracovne veľmi vyťažený a nemala som ani čas ani energiu na písanie. A možno je to len výhovorka. Bolo v tom aj niečo iné, osobné, o čom zatiaľ písať nebudem, lebo to chce ešte nejaký čas. Najhoršie na tom je, že ani po takej dobe vlastne neviem, o čom dnes písať. Len som akosi dostala chuť vyrozprávať sa v slovenčine.

Ale ako prvé asi spomeniem zrovna včerajší objav. Bola som pozerať topánky, lebo sa mi tie zo Slovenska rozpadli a nemám v čom chodiť. Prídem do obchodu a hľadám čísla. Nič. Otočím topánku a na nej písmenko M. Už naposledy, keď som pozerala tenisky mali takéto označenia ako na oblečení. Vtedy ma to dosť naštvalo, lebo mi boli aj Ská veľké a nedokázala som zistiť skutočnú veľkosť. Pred troma rokmi v Japonsku som bola zvyknutá, že sa tu predávajú topánky podľa veľkosti nohy na centimetre. Ja mám 23,5 cm, čo je nejaká 37čka u nás. No zrazu všade S/M/L  a ja som stratená. No ale čo tým chcem celým vlastne povedať. Pokiaľ sa tu topánky obmedzujú na tieto 3 veľkosti, tak sa prestávam čudovať, prečo nosia všetky Japonky oveľa väčšie číslo, než by mali. Včera mi totiž boli Mká veľké, ale Ská malé. Samozrejme som si ich nekúpila. No ale predpokladám, že to Japonkám nerobí vôbec žiaden problém, ak sú im veľké. Jednoducho si ich kúpia, lebo sa im páčia a radšej veľké, ako malé, no nie? Ak som týmto aspoň z časti rozlúštila tú najväčšiu japonskú záhadu, tak už snáď ani môj život nemá zmysel...Robím si srandu. V Každom prípade to budem sledovať ďalej a možno prídem na niečo nové.

Medzičasom sa mi prihodili ešte dve, nazvime to milé veci. Pred necelým mesiacom som robila rozhovor pre jeden japonský web, sústrediaci sa na zľavy na ubytovanie, hotely a tak. Majú na stránke sekciu „Kagajaku šigotonin“. Premýšľam ako to preložiť, aby to zachytávalo pravý význam. Možno niečo ako „Shining proffesionals“. Naozaj to musím prekladať aj do slovenčiny? Hmm...Jednoducho sa v tej sekcii nachádzajú rozhovory s rôznymi ľuďmi z odboru cestovného ruchu, ktorí sú niečím zaujímaví a robia svoju prácu s nadšením a energiou. Zdá sa, že riaditeľ sa pozná s ľuďmi, čo tento web založili, a tí na mňa natrafili náhodou na našej hotelovej FB stránke. Uvidím, čo z toho článku nakoniec bude, ale celkom som zvedavá.  

Ďalšia milá vec sa mi prihodila včera. Centrum zahraničných štúdií na Shizuoka Univerzite ma pozvalo na jedno zasadnutie v rámci prefektúry. Išlo o diskusiu na tému zahraniční študenti a ako ich prijímať. Aby sa tu mali lepšie a aby ich prišlo do Shizuoky čoraz viac a čo urobiť preto, aby v Japonsku zostali aj po ukončení štúdia. Ja a ďalší dvaja študenti sme mali predniesť krátku prezentáciu o tom, na aké problémy sme natrafili počas hľadania práce v Japonsku. Hoci pôvodne sme mali každý hovoriť okolo 10 minút, keď sme dorazili na miesto bolo nám povedané, nech to skrátime na 5 minút. Keďže som mala všetko krásne pripravené, zostala som troška v pomykove  a môj konečný prednes stál úprimne za nič, no ale nedá sa nič robiť. Tiež dobrá skúsenosť a dúfam, že sa mi ešte niekedy naskytne podobná príležitosť. Pomaličky sa mi plnia moje malé detské sny. Ešte mi zostáva japonská telka, do ktorej sa raz musím dostať. Ale snáď aj študentské rádio môžeme pokladať za úspech.

Tento blog je troška zmätený, ale teraz prejdem zase na niečo úplne iné. A aby to nevyzeralo, že je v Japonsku všetko krásne a pozitívne, tak sa priznám. V práci to nie je bohviečo a ja už dlhšiu dobu premýšľam nad zmenou. Vlastne celkom aktívne hľadám. Hlavným dôvodom je to, že nemám skoro žiadne voľno a keď ho aj mám, dozvedám sa o ňom deň vopred, čo teda nie je vôbec žiadna výhra. Človek si nemôže nič naplánovať a rozvrhnúť aj napriek tomu, že by rád robil kopec iných vecí. Nedá sa. A to nie je dobré. Samozrejme, že povesti o japonských pracovných časoch a nadčasoch poznám a sú pravdivé, ale do takejto miery to už nie je zdravé. Samotní japonskí kolegovia to priznávajú. Takže nejde iba o mňa. Ďalším dôvodom je to, že sa úplne zmenila moja pôvodná pracovná náplň. Je to zase iba preto, že má hotel málo pracovníkov a musím robiť to, čo by som za normálnych okolností nerobila. A vravím si, stojí mi to za to? Prišla som do Japonska na to, aby som roznášala jedlo? Vždy som bola človek s vysokými ambíciami a veľkými snami. Jedna vec je dostať sa do Japonska na pracovné víza, no nikdy som nebola z tých, ktorým by tu stačilo umývať záchody. Len aby tu boli. To nie. Ja chcem žiť plnohodnotný život kdekoľvek prídem. Teda nie že by umývanie záchodov a roznášanie jedál bolo niečím zlým, aj na to treba ľudí. No naozaj ma to nenapĺňa a chce to zmenu. A to čo najskôr, lebo ma to začína poriadne frustrovať a asi sa to bude už iba zhoršovať. Samozrejme by som zase musela riešiť zrejme nové víza, kopec problémov okolo a tak podobne, no myslím, že mi to za to stojí. Čas na nikoho nečaká a ja ho nechcem márniť v nespokojnosti. Akurát najprv treba nájsť novú prácu a potom sa možno niekam pohnem. Čo sa mi však zatiaľ vôbec nedarí. Takže momentálne sa každý deň pýtam sama seba, čo treba na to, aby bol človek šťastným? Asi potrebuje každý niečo iné. Či to nájdem v inej práci to neviem, ale skúsiť to musím.

Zrovna nedávno mi kamarátka povedala, aké je dobré, že som taká aká som. Silná osoba. Že normálny človek by to už dávno vzdal a vrátil sa na Slovensko. Ale tak prečo? Chcela som ísť do Japonska, som tu. Nebudem sa vracať iba preto, že nie všetko ide podľa plánov. To by nešlo ani doma. Ono je to vlastne úplne jedno, kde sa človek nachádza a čo robí. Vždy budú v živote aj pozitíva, aj negatíva. Treba to prijať a ísť ďalej. Tak!


Sewitches

Na záver zase úplne iné fotky, ktoré nemajú nič spoločné s blogom. No ale nie sú tie sovičky úplne zlaté?
Sovia kaviareň v Tokiu

A sovička asi nerada pózuje

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára