Po neskutočne dlhom čase som sa konečne dostala
k napísaniu blogu. Je to z časti preto, že august bol pracovne veľmi
vyťažený a nemala som ani čas ani energiu na písanie. A možno je to
len výhovorka. Bolo v tom aj niečo iné, osobné, o čom zatiaľ písať nebudem,
lebo to chce ešte nejaký čas. Najhoršie na tom je, že ani po takej dobe vlastne
neviem, o čom dnes písať. Len som akosi dostala chuť vyrozprávať sa
v slovenčine.
Ale ako prvé asi spomeniem zrovna včerajší objav. Bola som
pozerať topánky, lebo sa mi tie zo Slovenska rozpadli a nemám v čom chodiť.
Prídem do obchodu a hľadám čísla. Nič. Otočím topánku a na nej
písmenko M. Už naposledy, keď som pozerala tenisky mali takéto označenia ako na
oblečení. Vtedy ma to dosť naštvalo, lebo mi boli aj Ská veľké
a nedokázala som zistiť skutočnú veľkosť. Pred troma rokmi v Japonsku
som bola zvyknutá, že sa tu predávajú topánky podľa veľkosti nohy na
centimetre. Ja mám 23,5 cm, čo je nejaká 37čka u nás. No zrazu všade S/M/L
a ja som stratená. No ale čo tým
chcem celým vlastne povedať. Pokiaľ sa tu topánky obmedzujú na tieto 3
veľkosti, tak sa prestávam čudovať, prečo nosia všetky Japonky oveľa väčšie
číslo, než by mali. Včera mi totiž boli Mká veľké, ale Ská malé. Samozrejme som
si ich nekúpila. No ale predpokladám, že to Japonkám nerobí vôbec žiaden
problém, ak sú im veľké. Jednoducho si ich kúpia, lebo sa im páčia
a radšej veľké, ako malé, no nie? Ak som týmto aspoň z časti rozlúštila tú
najväčšiu japonskú záhadu, tak už snáď ani môj život nemá zmysel...Robím si srandu.
V Každom prípade to budem sledovať ďalej a možno prídem na niečo
nové.
Medzičasom sa mi prihodili ešte dve, nazvime to milé veci.
Pred necelým mesiacom som robila rozhovor pre jeden japonský web, sústrediaci
sa na zľavy na ubytovanie, hotely a tak. Majú na stránke sekciu „Kagajaku
šigotonin“. Premýšľam ako to preložiť, aby to zachytávalo pravý význam. Možno
niečo ako „Shining proffesionals“. Naozaj to musím prekladať aj do slovenčiny?
Hmm...Jednoducho sa v tej sekcii nachádzajú rozhovory s rôznymi ľuďmi
z odboru cestovného ruchu, ktorí sú niečím zaujímaví a robia svoju
prácu s nadšením a energiou. Zdá sa, že riaditeľ sa pozná
s ľuďmi, čo tento web založili, a tí na mňa natrafili náhodou na
našej hotelovej FB stránke. Uvidím, čo z toho článku nakoniec bude, ale
celkom som zvedavá.
Ďalšia milá vec sa mi prihodila včera. Centrum zahraničných
štúdií na Shizuoka Univerzite ma pozvalo na jedno zasadnutie v rámci
prefektúry. Išlo o diskusiu na tému zahraniční študenti a ako ich
prijímať. Aby sa tu mali lepšie a aby ich prišlo do Shizuoky čoraz viac
a čo urobiť preto, aby v Japonsku zostali aj po ukončení štúdia. Ja
a ďalší dvaja študenti sme mali predniesť krátku prezentáciu o tom,
na aké problémy sme natrafili počas hľadania práce v Japonsku. Hoci
pôvodne sme mali každý hovoriť okolo 10 minút, keď sme dorazili na miesto bolo
nám povedané, nech to skrátime na 5 minút. Keďže som mala všetko krásne
pripravené, zostala som troška v pomykove
a môj konečný prednes stál úprimne za nič, no ale nedá sa nič
robiť. Tiež dobrá skúsenosť a dúfam, že sa mi ešte niekedy naskytne
podobná príležitosť. Pomaličky sa mi plnia moje malé detské sny. Ešte mi
zostáva japonská telka, do ktorej sa raz musím dostať. Ale snáď aj študentské
rádio môžeme pokladať za úspech.
Tento blog je troška zmätený, ale teraz prejdem zase na
niečo úplne iné. A aby to nevyzeralo, že je v Japonsku všetko krásne
a pozitívne, tak sa priznám. V práci to nie je bohviečo a ja už
dlhšiu dobu premýšľam nad zmenou. Vlastne celkom aktívne hľadám. Hlavným dôvodom
je to, že nemám skoro žiadne voľno a keď ho aj mám, dozvedám sa o ňom
deň vopred, čo teda nie je vôbec žiadna výhra. Človek si nemôže nič naplánovať
a rozvrhnúť aj napriek tomu, že by rád robil kopec iných vecí. Nedá sa.
A to nie je dobré. Samozrejme, že povesti o japonských pracovných
časoch a nadčasoch poznám a sú pravdivé, ale do takejto miery to už
nie je zdravé. Samotní japonskí kolegovia to priznávajú. Takže nejde iba
o mňa. Ďalším dôvodom je to, že sa úplne zmenila moja pôvodná pracovná
náplň. Je to zase iba preto, že má hotel málo pracovníkov a musím robiť
to, čo by som za normálnych okolností nerobila. A vravím si, stojí mi to
za to? Prišla som do Japonska na to, aby som roznášala jedlo? Vždy som bola
človek s vysokými ambíciami a veľkými snami. Jedna vec je dostať sa
do Japonska na pracovné víza, no nikdy som nebola z tých, ktorým by tu
stačilo umývať záchody. Len aby tu boli. To nie. Ja chcem žiť plnohodnotný
život kdekoľvek prídem. Teda nie že by umývanie záchodov a roznášanie
jedál bolo niečím zlým, aj na to treba ľudí. No naozaj ma to nenapĺňa
a chce to zmenu. A to čo najskôr, lebo ma to začína poriadne
frustrovať a asi sa to bude už iba zhoršovať. Samozrejme by som zase
musela riešiť zrejme nové víza, kopec problémov okolo a tak podobne, no myslím,
že mi to za to stojí. Čas na nikoho nečaká a ja ho nechcem márniť
v nespokojnosti. Akurát najprv treba nájsť novú prácu a potom sa
možno niekam pohnem. Čo sa mi však zatiaľ vôbec nedarí. Takže momentálne sa
každý deň pýtam sama seba, čo treba na to, aby bol človek šťastným? Asi
potrebuje každý niečo iné. Či to nájdem v inej práci to neviem, ale skúsiť
to musím.
Zrovna nedávno mi kamarátka povedala, aké je dobré, že som
taká aká som. Silná osoba. Že normálny človek by to už dávno vzdal
a vrátil sa na Slovensko. Ale tak prečo? Chcela som ísť do Japonska, som
tu. Nebudem sa vracať iba preto, že nie všetko ide podľa plánov. To by nešlo
ani doma. Ono je to vlastne úplne jedno, kde sa človek nachádza a čo robí.
Vždy budú v živote aj pozitíva, aj negatíva. Treba to prijať a ísť
ďalej. Tak!
Sewitches
Na záver zase úplne iné fotky, ktoré nemajú nič spoločné s blogom. No ale nie sú tie sovičky úplne zlaté?
 |
| Sovia kaviareň v Tokiu |
 |
| A sovička asi nerada pózuje |
Komentáre
Zverejnenie komentára