pondelok 15. mája 2017

O tom, ako som začala tráviť čas sama so sebou

Vedeli ste, že v Japonsku je populárne robiť veci sám? Majú na to dokonca pomenovania. Napríklad  Hitori gohan= ísť sa sám najesť, hitori nomi= ísť sám piť, hitori tabi= sám cestovať, hitori eiga= íst sám do kina, moje obľúbené hitori karaoke= sám si ísť zaspievať na karaoke a mohla by som pokračovať donekonečna. Spojením  hitori (jeden človek /sám) a hociakej aktivity si vlastne môžete poskladať čo len chcete. A zdá sa, že hlavne u dievčat je čokoľvek hitori istou výzvou, či dobrodružstvom. Dokonca ženy, ktoré sa vedia ísť samé najesť do reštaurácie, či za kultúrou sú pokladané za kúl a nezávislé. Mnohé hlavne mladé Japonky to obdivujú.

Hitori tabi@Macumoto hrad
Neviem si predstaviť, že by som u nás išla niekam sama. Doteraz sa pamätám, ako som ešte počas strednej prišla asi dva tri krát skôr do krčmy, prípadne kamaráti meškali a ja som na nich musela sama čakať. Za stolom s nejakou tou kofolkou. Bolo mi hrozne trápne. Myslela som si, ako na mňa ľudia musia divne pozerať. Sama som chodila maximálne na nákupy, no to bola hranica.
Neviem či je to Tokiom, alebo všeobecne Japonskom, no veľmi som si obľúbila chodiť na rôzne miesta sama. Na koncerty už dlhšie, lebo medzi kamarátmi nemám nikoho s rovnakou záľubou, no poslednú dobu hlavne na to karaoke. Niektorí z vás možno vedia, ako ma baví spievať (na našich festivaloch som bola pravidelným účastníkom karaoke súťaží), no netušila som, že dokážem sama spievať bez prestávky aj hodinku dve bez toho, aby ma to omrzelo. Raz to bolo celkom vtipné, lebo dvere boli presklené a keď som sa rozbíjala na Morning Musume, tak sa pri mojich dverách zastavil akýsi pánko, hľadel a  nechápal.

Ale hitori karaoke je ešte stále fajn, lebo má človek vlastne súkromie a nemusí sa (väčšinou) cítiť trápne. Už od študijného pobytu v Japonsku som začala chodiť sama na výlety, ale až teraz som sa počas Golden weeku odvážila ísť prvýkrát sama do izakaje. Hoci mi chvíľu trvalo, kým som našla nejakú malú a útulnú, kde mi hitori nomi nepríde úplne nemožné, nakoniec to naozaj stálo za to. Usadila som sa za bar, za ktorým varili také milé tetušky. Hneď sa vytešovali z môjho kroja, ktorý som si po dlhej dobe zadovážila a hádali odkiaľ som. Do reči sa so mnou dal i mladý čašník, ktorý bol ako vystrihnutý z doramy o stredoškolskom bejzbalovom tíme plnom snov a nehynúceho priateľstva. Asi po hodine, čo som sa skvelo bavila ma oslovil jeden muž od stola poblíž, či ak správne počul som z Česka. Dozvedela som sa, že má rád východnú Európu (áno, tak nás všade volajú, už sa s tým zmierme) a niekoľkokrát navštívil aj Slovensko. Svet je proste malý.

Hitori nomi@Macumoto
Tu sa dostávam k môjmu v poradí druhému hitori nomi, ktoré sa uskutočnilo kúsoček od môjho domu. Piatok večer, nemám žiadne plány, reku skočím do tej maličkej izakaje čo mám po ceste domov na pivo a nejaké jedlo. Vždy som sa tam chcela ísť pozrieť, no nikdy som nemala odvahu. Vstúpim dnu a vidím milého deduška za barom a iba jednu ženu v stredných rokoch pri pive. I tento majiteľ sa o mňa zaujímal a po prehodení pár slov sa zase zahĺbil do rozhovoru so zrejme stálou zákazníčkou. Jedným uchom som sa započúvala do rozhovoru a uvedomila si, že sa rozprávajú o veciach, ktoré mi nie sú úplne ľahostajné. Japonská telka, herci, manažéri, zákulisie. Nedalo mi to a oslovila som ženu s otázkou, kde pracuje. Tá sa iba usmiala, ukázala na 70 ročného majiteľa a vraví:

 “Robím manažérku tomuto hercovi.“

„Prosím?!“

Dozvedela som sa, že Ken-čan pôsobí hlavne na divadelnej scéne, no má za sebou aj nejaké malé role v seriáloch a pani manažérka je vlastne riaditeľkou menšej talentovej agentúry. Konverzácia sa plynulo dostala k idolom a nenechala som si ujsť šancu pochváliť sa, komu najviac fandím. Ukázalo sa, že pani riaditeľka má známeho, ktorý zrejme momentálne spolupracuje na produkcii divadelnej hry, v ktorej účinkujú všetky členky Morning Musume. Chápete. Ja poznám niekoho, kto pozná niekoho, kto pracuje s Morning Musume! No nič, teraz sa ukľudním a budem prehlbovať načaté konexie.  

Takže si poslednú dobu celkom užívam čas sama so sebou. Hoci v takýchto prípadoch je to skôr skvelá príležitosť zoznámiť sa s novými ľuďmi. Tak či onak, robiť veci hitori mi učarovalo a snáď v blízkej dobe skúsim aj niečo nové. 
A čo vy?

Sewitches
Hitori džindža = navštívenie svätyne osamote

2 komentáre:

  1. Ahoj Sewi, už dlhšie som nič neokomentovala, ale neboj sa, tvoj blog stále sledujem :) Tento článok mi špeciálne učaroval, pretože ma nadchýna predstava cestovania osamote! ♥ Ako len rada by som niečo také praktizovala aj tu, lenže ako si to aj ty opísala, je to taký divný pocit.. neviem, či je to len Slovenskom alebo všeobecne je na svete také zaostalé povedomie, že žena nikam nesmie chodiť bez doprovodu, lebo je to nevhodné a nebezpečné (avšak vzhľadom na súčasnú situáciu v niektorých krajinách sa tomu ani nečudujem). Navyše keď mi ešte tento strach vštepujú aj doma, stále len myslím na to, čo všetko sa môže stať a v konečnom dôsledku sa potom nikam nevytrepem :/ asi treba popracovať na odhodlaní a sebadôvere....Teším sa však, že spoznávaš nielen nové miesta, ale hlavne samú seba ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Natalus! Až teraz som objavila tento komentár, prepáč za oneskorenú reakciu. No ono je to asi celkovo problém, že u nás naozaj nie je úplne bezpečné cestovať sama ako žena, aj keď v mnohých prípadoch je to až paranoidné. Som rada za takú bezpečnú krajinu ako je Japonsko. Naozaj sa nebojím ísť nikde sama, hoc aj o akejkoľvek nočnej hodinke. Možno som na druhej strane až príliš neobozretná.
      Čiže je určite dobré, že premýšľaš nad najhoršími možnými vecami, čo sa môžu prihodiť, aspoň ťa už nič neprekvapí :D
      Určite ale skús nejakú činnosť sama! ;)

      Tá tvoja posledná veta je veľmi dobrá, máš úplnú pravdu. Spoznávam nové miesta a samú seba :)

      Odstrániť