streda 2. augusta 2017

O práci, práci a zase práci

Ani neviem ako a už je tu august. Slovensko je už v polke letných prázdnin, no tie japonské ešte len nedávno začali. Ja idem od 7. Augusta na týždeň na Šikoku, najmenší zo štyroch hlavných ostrovov. O tom napíšem celý blog keď sa vrátim, takže si nahradím to, že som v júli nenapísala žiaden....
V Tokiu a v terajšej práci som už niečo cez polroka. Neskutočne rýchlo to ubieha, ale keďže som teraz spokojná tam kde som, tak mi to vôbec nevadí. A čo sa tej práce týka, tak napíšem nejaký ten apdejt.
Aj ja sa už veľrybím na suchu.
Už sa veľmi nepamätám kedy a čo presne som naposledy o práci písala, ale za toho polroka sa toho dosť zmenilo. Keď som nastúpila, bolo nás v tíme 7 s tým, že tímlíderka bola na materskej, takže nás pracovalo 6. Určite som spomínala, že sme veľmi mladý tím aj vekovo, a aj tým, že väčšina nastúpila nedávno. Tí čo ma zaúčali sa ešte len sami učili.

No po cca dvoch mesiacoch odišla prvá kolegyňa, čo ten nával práce a tlak už akosi psychicky nezvládala. Na to, aká sme malá firma máme totiž na starosti veľa a veľkých klientov, a preto každý jeden zamestnanec zo seba vydáva naozaj všetko. Žiadne spanie za počítačom, ako sa to hovorí o veľkých japonských firmách, kde je zamestnancov prebytok. Po odchode tejto kolegyne, ktorá ma dovtedy zaúčala som začala bližšie pracovať s druhou kolegyňou, ktorú som si veľmi rýchlo obľúbila. V našom tíme najstaršia, no neskutočne charizmatická žena s dušou puberťáčky (v dobrom slova zmysle). Mala na starosti veľký projekt a ja som jej začala robiť niečo ako asistentku. Začiatky boli ťažké, no teraz som za ten projekt (ktorý ešte neskončil, lebo trvá pol roka) neskutočne rada. Lepší tréning som ani nemohla mať. No táto kolegyňa odrazu po piatich mesiacoch skončila tiež. Bolo mi to strašne ľúto, ale chápala som, že plat je nič moc a pracovná doba troška dlhá pre matku s dvoma deťmi. Na projekt som samozrejme nezostala sama, lebo sa ho ujal kolega, no v podstate som bola jediná osoba v tíme ktorá mala potuchy, v akom štádiu teraz sme, čo treba ďalej riešiť a snáď aj ako to riešiť. Kolegovci sa nebáli na mňa v tomto spoľahnúť a ja som pocítila prvé uznanie i potešenie z práce.

Naozaj som si myslela, že sa nehodím na túto prácu a že mi to nikdy nepôjde. Stále som čakala a čakám, kedy príde nejaké zlyhanie. No to neprichádza a o to väčší mám strach.  Po firme sa dokonca začala šíriť fáma, aká mi práca ide. Zastavil ma s tým šéf , hlavná manažérka, i naša tímlíderka. Neviem čím to je, no ja som jednoducho iba človek, ktorý nerád prehráva a prácu si robí svedomito. Hoci som si myslela, že neviem pracovať a byť v niečom dobrá....ach to nízke sebavedomie je hrozná vec.
Japonský rozhlas if you know what I mean ;)

Keď táto kolegyňa teda odišla, začala som úzko pracovať s kolegom, ktorý v tej dobe nahrádzal tímlíderku. Dovtedy som s ním ledva prehodila reč, no odrazu sa to spustilo. My sme si tak neskutočne sadli, že podaktorí kolegovia mali snáď už aj isté podozrenia. On je to proste divný človek, no s podobným humorom a iróniou ako ja. Dokonca som ho minule náhodne stretla v obľúbenom bare, ale to už je zase na iný blog....V každom prípade sa moje pracovné povinnosti čoraz viac rozšírili a začala som riešiť niekoľko klientov naraz.

Aby som nezabudla, od apríla ešte nastúpila nová kolegyňa z Hong Kongu, ktorú som i ja zaúčala. Teraz sa vrátila tímlíderka z materskej a sme v 6-člennej zostave. Dostala som na starosti ďalší veľký projekt a cítim, ako sa každý deň ešte stále niečo nové učím. Nikdy som nemala prácu, kde by som sa každý deň naučila nové veci. Či už je to pokrok v hovorovej, alebo písanej japončine a angličtine, vedomosti o jazykových a biznis školách v zahraničí a ako fungujú, o japonských firmách, pc zručnosť, riešenie rôznych situácií a komunikácia. Je toho veľa. A stále mám priestor sa zlepšovať. Hoci poslednú dobu je už toho moc a akosi si neviem zmanažovať čas. Viac menej každý deň robím teraz nadčasy a najhorší je tento týždeň pred dovolenkou, lebo musím všetko do istej miery dokončiť a dať inštrukcie kolegom v mojej neprítomnosti. Musím sa zamyslieť nielen nad ďalším postupom, ale aj nad tým, aké rôzne problémy sa môžu naskytnúť a ako ich bude treba vyriešiť. Samozrejme budem celý týždeň na Šikoku na dráte, keby niečo.  Ach bože, cítim sa tak workoholicky.
Jedlooo!
Ale práca ma naozaj baví, prostredie je super, kolegovia sú zaujímaví a milí ľudia, učím sa stále. Čo viac si môže človek želať? Možno hádate správne, áno, je to lepší plat. Ja viem, že na Slovensku niektorí len môžu snívať o tom, koľko teraz zarábam, no na japonské pomery je to naozaj veľmi málo. Som tam totiž stále iba na brigáde, hoci pracujem 40 hodín týždenne + pár nadčasov. Samozrejme aj obsah práce sa rovná normálnemu zamestnancovi. No keďže je to brigáda, platia ma od hodiny a hodinová mzda je teda dosť biedna. Od toho sa mi odráta zdravotné poistenie a ďalších x vecí a končím s platom, z ktorého síce vyžijem normálne, no nenašetrím vôbec nič. A to je teda problém, ak sa chcem na Vianoce vrátiť domov. Začína mi pár mesiacov o suchom chlebe, lebo inak to ružovo nevidím. Samozrejme nebudem vás klamať, v nedeľu idem na koncert, v novembri tiež....:D

Nemyslela som, že sa tak rozkecám o práci.  Mám v zálohe ešte pár vecí, o ktorých chcem napísať, no nájsť si poslednú dobu silu a čas na blogy je dosť náročné. Ale pokúsim sa byť aktívna. Ono je to strašne super, lebo ak budem pravidelne písať napríklad 5 či 10 rokov, dokážem sa spätne pozrieť na všetky tie pokroky, čo som prežívala a tak. To je vlastne taký denník. A ja som si dlhé roky písala papierový denník. A potom som si spätne čítala tie žvásty 13 ročnej Sewi, ktorá z okna sledovala chlapcov na skejtborde....No nič, to radšej nechajme tak. Som rada, že môžem tento denník zdieľať so svetom. Aspoň mám pocit, že v tom nie som úplne sama.


Sewitches

A na záver óda na japonský job hunting v podaní Tsubaki Factory


6 komentárov:

  1. Ahoj Sewi! Uz dlhsie citam tvoj blog tak som sa konecne rozhodla,ze ti aj ja nieco napisem. :)
    Som rada, ze sa ti dari v praci a ze si pri nej zaroven najdes cas aj na blog, aj ked nepises mozno tak casto ako by si chcela. Kazdopadne tvoje zazitky su velmi zaujimave a kedze sa raz sama urcite vyberiem do Japonska, verim, ze tam pojdem o nieco mudrejsia a budem vediet, co cakat. Uz ale odbacam od temy takze dakujem za kopec zaujimavych informacii,uzivaj dovolenku a tesim sa ako si precitam, co vsetko si tam zazila! Iva

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Iva!! Je super, ze si napisala, niekedy rozmyslam, ci to vobec fakt niekto cita, alebo len na to klika :D
      Mas uplnu pravdu, ze vobec nepisem tak casto ako by som chcela, ale je to aj o tych naladach, kedy mam pocit, ze napisem nieco dobre a kedy nie. Ten cas by sa asi aj nasie...:D
      Rozhodne nepisem nejaky naucny blog, ale naozaj len o svojom zivote, ale som rada ak sa aj z toho nieco zaujimave ludia dozvedia a o to budu "mudrejsi" ked sem raz pojdu :) Mozno sa im to zase naopak vyvrati a zaziju nieco uplne ine :)
      Aj ja dakujem za mily komentar a urcite sleduj blog dalej, verim, ze sa po dovolenke toho objavi viac ;)
      Sewi

      Odstrániť
  2. Ahoj,docela by me zajimalo na kolik vyjde bydleni,stava,energie a jizdne na mesic zivota v Tokiu.David

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj David, ono je to tazko povedat, mozem ti max nacrtnut, ako to zhruba vychadza mna.
      Byvanie v sharehouse: 50 000 yen/mes (vratane energii)
      Strava: 25 000 a viac (celkom na to minam, ale uz som sa zacala krotit)
      Doprava: polrocenka na vlak ma vysla na 30 000 yenov (plati firma) Inak chodim obcas busom a cez vikendy za vlastne = urcite aspon dalsich 8000/mes na to dam

      Ked si clovek este pripocita telefon, zabavu a nakup takych tych veci, ktore clovek potrebuje, no nekupuje kazdy mesiac (praci prasok, sprchace, atd) tak sa vlastne prestavam divit, ze nemam peniaze :D Priviedol si ma k skaredemu zisteniu.

      Neviem, ci ti to nejako pomohlo, lebo to zavisi od cloveka a da sa samozrejme byvat aj ovela lacnejsie, aj ovela drahsie.
      Zalezi aj v ktorej casti Tokia, aky velky mas byt atd atd.

      Odstrániť
    2. Diky za odpoved,ono zit v miste jako je Tokio asi neco stoji,ale spise nez setrit penize je lepsi mit nejake zazitky a sbirat zkusenosti,ty ti nikdo nevezme.At se dari.David

      Odstrániť
    3. Mas to ty ale pravdu :) Hoci cim je clovek starsi, tym viac zacina mysliet na to, ze treba mat aj cosi nasetrene. A hlavne treba sa aj obcas pozriet domov za rodinou a kamaratmi.
      Dakujem, aj tebe nech sa dari :)

      Odstrániť