streda 16. augusta 2017

O tom, ako som išla do rezancovej prefektúry, časť prvá

Dnes sme s kolegyňou prišli na strašné zistenie. Viete o tom, že za 4 a pol mesiaca končí rok 2017? Vie mi niekto povedať prečo som ešte stále v nálade: Tak teda, kedy začnem s plnením tohtoročných predsavzatí...hmm....už by som asi mala. A veď ešte času.

No nie. Veď za chvíľu by som si mala začať dávať predsavzatia na rok 2018. To je hrozné.....

No nič, bedákanie si asi nechám na december. Teraz sa už radšej vrhnem na tých pár dní, ktoré som strávila na Šikoku, konkrétne v prefektúre Kagawa. A ak by vás zaujímalo, prečo práve rezancová prefektúra, nuž tak sa pomenovali samotní Kagawčania, lebo sa pýšia svojím Sanuki udonom, širokými rezancami. Ako naozaj, vitajte v rezancovej prefektúre bolo napísané snáď všade!

Udon v Kotohire, o ktorej napíšem nabudúce
Pôvodne som toho chcela obehnúť viac, ale namiesto nezmyselného ponáhľania som sa rozhodla stráviť dlhší čas na miestach, ktoré ma zaujali. A vlastne som nemala ani celkovo toľko času, koľko by na celé Šikoku bolo treba. No snáď mi ten ostrov nikam neutečie.

Po skvelom nedeľnom koncerte mojich dievčat som v pondelok ráno o 5:00 nastupovala na vlak v Ogikubo. Minule, keď som sa po prekaraokeovanej noci vracala prvým vlakom domov som bola šokovaná, koľko ranných vtáčat je v Tokiu. No aj tak ma to aj v ten pondelok znova prekvapilo, keď som si skoro ani nesadla. Ale musím povedať, že cesta nesklamala a sedela som po každom prestupe, ktorých bolo tuším 11.  

Tých 14 hodín mi ubehlo naozaj veľmi rýchlo, presne ako som dúfala. Zaujímavé bolo, že čím viac som cestovala na západ, o to staršie vlaky sa začali objavovať, no zároveň i omnoho pohodlnejšie. Okolo Tokia totiž len zriedka nájdeme náš európsky typ so sedačkami tak ako v autobuse či lietadle. Sú tam sedačky popri stene vlaku, určite si to pamätáte napríklad z Cesty do Fantázie. No na západe Japonska som sa už pohodlne mohla vyspať opretá o okno. A samozrejme tie japonské vlaky boli presné ako hodinky. Bola som si istá, že keď mám na prestup 2 či 3 minúty, určite to stihnem. Vlaky vlastne aj tak na seba vždy čakali, keď sa náhodou objavilo pár minútkové meškanie.  Tá doprava je jednoducho tak zariadená. Až na poslednom prestupe sa mi prekazil plán, keď som sa v Okajame nezmestila do vlaku mojej destinácie, hlavného mesta prefektúry Kagawa, Takamacu. To bolo teda ľudí. Ale o to lepšie, keďže som si v ďalšom vlaku o polhodinku zase sadla.

Hlavný japonský ostrov Honšú a najmenší ostrov Šikoku spája obrovský most Seto, z ktorého mi nabehla husia koža. Rozprestrel sa predo mnou krásny výhľad na more a utíchajúci tajfún a búrku. Možno ste totiž videli na internete zábery obrovského tajfúnu z vesmírnej stanice, nuž áno, to bolo práve nad juhozápadným Japonskom, keď som tam cestovala. Ale žiaden strach, naozaj to už odchádzalo a ja som prežila 4 slnečné dni.

Tu ho máme!
Prvý deň som sa vybrala na ostrov Šódošima, v doslovnom preklade ostrov Malá fazuľka, ktorý však bol oveľa väčší než sa zdal. A tiež sa vlastne o ňom hovorí ako o olivovom ostrove, lebo sa tam netradične pestujú. V istom momente som mala pocit, že som na dovolenke v Grécku. No naozaj! Bola tam socha bohyne Atény a jeden tváriac sa grécky veterný mlyn! A potom ten olivový park, kde som si vyfotila ďalších pár gréckych fotiek. No a tí ľudia s metlami! Asi viete ako sa fotia Potteráci, keď idú na miesta, kde sa film natáčal. Vo vzduchu na metle. No tak presne to isté sa dialo na tejto Malej fazuľke, lebo ako som zistila v ten deň, natáčala sa tam hraná verzia animovaného Ghibli filmu Kikis Delivery Service, ktorý som dokonca videla. Samozrejme som nič nespoznávala, bolo to už pred 3 rokmi, ale prišlo mi naozaj vtipné ako sa tam všetci tak metlia. Dorazila som i ku milému drevenému obchodíku, ktorý bol vo filme Kikinou poštovou stanicou. Strašne rada chodím na miesta, kde sa natáčali moje obľúbené japonské filmy či seriály, takže milé prekvapenie.

Vo vzduchu! Inak áno, tie metly sa tam dali požičať.
Kiki's Delivery Service
Všade samé olivy
A tento ostrov je asi populárnym miestom pre filmových režisérov, lebo sa tu odohrával i známy japonský film Nidžúši no Hitomi, Dvadsaťštyri očí z roku 1954 o učiteľke a jej žiakoch. Filmová dedinka tam stojí doteraz ako múzeum a hoci som film zatiaľ nevidela, nenechala som si ujsť kulisy zo šesťdesiatych rokov.  A pozor, tam som zistila , že na Šódošime sa natáčal aj jeden z mojich najobľúbenejších mysterióznych seriálov, N no Tame ni (anglický názov The Testimony of N). Akurát som vôbec nestíhala na to miesto ísť, čo bola hrozná škoda, lebo som si spomenula, ako som o tom vlastne pred dvoma rokmi čítala.

Nidžúši no Hitomi múzeum
Na záver dňa ma čakalo Angel Road, piesočná cestička na mini ostrov, ktorá je prechodná iba počas odlivu dva krát za deň. Je to miesto pre zaľúbencov, ktorí si tam sľubujú večnú lásku odkazom na umelých mušľách. Takže neviem čo som tam robila ja, a vlastne to nebolo ani tak dych berúce ako na vyfotošopovaných fotkách na internete.  Nevadí, aspoň som sa krásne dostala posledným autobusom k prístavu a na pevninu sa plavila pri západe slnka s pivom v ruke. Čo viac si priať?

Angel Road

Malé zistenia po prvom dni: Veľa čínskych turistov, málo autobusov a mládež na Šódošime sa veľa usmieva.

Sewitches

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára