pondelok 18. decembra 2017

O treťom výročí blogu

Som doma! Sedím u nás v obývačke, napchávam sa piškótovou tortou a píšem blog na tatovom notbuku, lebo som tú moju rachotinu nechala v Japonsku. Najprv asi spomeniem prvý kultúrny šok, ktorý ma čakal na záchodoch v Tescu. Odhliadnuc od toho, že bola nedeľa, cca pol desiatej ráno, na záchode, ktorý asi istý čas nevidel upratovačku nebol toaleťák. Ešteže som so sebou mala vreckovky z Japonska. Ale bol to asi taký typický začiatok do slovenského dňa.

No teraz už poďme naspäť k Japonsku, respektíve k môjmu blogu, ktorý oslávil pred pár dňami tri roky a ja by som chcela spísať zopár štatistík. Opäť nebudem rátať s blogom, ktorý práve čítate.

Do dnešného dňa som napísala celkovo 49 blogov. Za uplynulý rok ich bolo 14. To je fajn, lebo sa snažím písať aspoň jeden za mesiac, takže som stále v pluse!
 História všetkých zobrazení stránok sa vyšplhala na neuveriteľných 17157.
Za prvé dva roky som mala 9707 a len za tento rok 7450 zobrazení. To je úplná paráda a znak toho, že čitateľov stále pribúda!

Teraz sa pozrime na najčítanejší blog za 3 roky a za posledný rok. Víťazom sa stáva O tom, ako sme sa spoznali s počtom zobrazení 555. Nejak som s tým počítala a aj napriek tomu, že už spolu dlho nie sme sa mi to vymazávať fakt nechce, práve pre tú čítanosť. A vlastne to nie je nič zlé, alebo za čo by som sa mala hanbiť. Iba spomienky, ktoré je fajn mať niekde odložené. Za tento rok je to O práci v japonskej firme s počtom 489. Ani to nie je vôbec prekvapivý víťaz. Pre porovnanie, minulý rok mal môj najčítanejší blog O prvom týždni v japonskom hoteli 431 zobrazení (teraz 503), takže som sa pohla troška ďalej, hoci nie o veľa. Chcelo by to napísať niečo zaujímavé, no keď už niekde žijete nejakú dobu úplne normálnym životom, ťažko sa píše o zvláštnostiach, ktoré prestávate vnímať. Ja som hlavne úplný idol otaku a tie moje výlevy aj tak nikoho nezaujímajú. Ale za chvíľu mám prvý rok v práci v Tokiu, takže by som to mohla zhrnúť v nejakom blogu, hmm?

V mojom blogu na druhé výročie som oznámila, že sa sťahujem do Tokia a začínam v novej práci. Tak teda aby to nebolo také suché, skúsim nejaký menší oznam aj na tretie výročie.

Od januára ma v práci konečne povýšia z full-time brigádnika na zamestnanca na zmluvu. Nie som si istá, ako to presne preložiť, no je to už plnohodnotnejšia pozícia. Ide o to, že v našej firme sú všetci cudzinci na pozícii full-time brigádnikov. Pracujeme normálne 40 hodín týždenne, no platia nás od hodiny a nemáme také zodpovednosti. No tým, že sme malá firma, tak má každý človek, brigádnik či nie, oveľa väčšie zodpovednosti a náplň práce, ako by človek čakal alebo ako je bežné. Jednoducho normálna práca. No v mojom prípade sa to dostalo už do takej miery, že bolo  troška absurdné vykonávať danú prácu na pozícii brigádnika.

Keď mi ponúkli túto pozíciu, šéfka dodala, že keď ma prijímali, nečakali že budem taká dobrá. Nemám im to vôbec za zlé, veď som bola nejaká random Slovenka z rjokanu v Šizuoke. O tom, ako to u nás funguje s cudzincami a možnými pozíciami porozprávam nabudúce, no je to jedna z vecí, ktoré ma dosť štvú a demotivujú. V každom prípade som jedna z mála, ak nie jediná, čo sa u nás z full-time brigádnika dostala vyššie iba za rok. To, že v inej firme by som mohla byť na TPP hneď od začiatku je už druhá vec...

V  každom prípade som sa ale pohla niekam ďalej a aj v mojom životopise to rozhodne bude vyzerať lepšie ako...brigáda.

Tento rok je toto asi posledný blog, a preto sa chopím tejto príležitosti a spomeniem môj skromný cieľ pre rok 2018. Za chvíľu mi končí zmluva v sharehouse a ja by som sa konečne chcela presťahovať do vlastného. Teraz to pochopiteľne ešte nepôjde, ale v lete to určite chcem spáchať. Viac si toho radšej dávať nebudem, lebo keď som si minule pozerala moje predsavzatia na rok 2017, tak som len zaplakala, že som absolútne nič nedodržala. Takže asi len takto. S blogom všetko po starom, každý mesiac aspoň jeden!
Nová Dubnica, pohľad z nášho balkóna
Na záver teda ďakujem všetkým verným i novým čitateľom, ktorí sa tu dúfam ešte nenudia, hoci píšem naozaj málo. Neviem, či sa vôbec môžem nazývať blogerom, ale písanie ma baví a určite s tým chcem pokračovať ešte veľa veľa rokov. Niekedy sa tak spätne pozerám a je to neuveriteľné, kam sa vie človek pohnúť za krátku dobu. Aj v tej japončine som sa za posledný rok zase zlepšila, hoci som si myslela, že som zaseknutá na danom leveli. Toto je asi jediná vec, ktorú si viem s hrdosťou priznať, alebo skôr prehlásiť, no v mojom okolí som jeden z najlepších japonsky hovoriacich cudzincov, akých poznám. Aj rôzni ľudia, ktorí tu žijú dlhé roky nemajú takú dobrú výslovnosť ako ja. Znie to možno namyslene, alebo trúfalo, no povedala som si, že nemôže byť zlé, ak si budem veriť a posúvať túto zručnosť niekam ďalej, časom na profesionálnu, alebo native úroveň. Viac o učení japončiny v blízkej dobe!

Sewitches

2 komentáre:

  1. Ahoj. Jen jsem ti chtěla dát vědět, že tvůj blog čtu ráda a délka a frekvence článků mi úplně vyhovuje (je to tak akorát, abych to stíhala průběžně číst se vším ostatním, co se snažím číst a sledovat :). Tvůj pohled na Japonsko mě vážně baví, tak hodně zdaru do dalšího psaní!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Lusi. Prepáč za oneskorenú odpoveď, vôbec som si nevšimla komentár. Ďakujem, že si napísala, teší ma, že ti to vyhovuje. Keď to tak vravíš, asi máš možno pravdu. Keby toho píšem veľa možno by sa to človeku už ani čítať nechcelo/nestíhal by.
      Ďakujem ešte raz!! Pokúsim sa písať i naďalej tak, nech ťa to baví.

      Odstrániť