O pochmúrnej jeseni

Rozhovor so šéfkou po 3-mesačnej skúšobnej dobe na plnom pracovnom pomere. V skutočnosti to ešte nie sú ani 2 mesiace, no to je jedno. Bavíme sa o tom, aké 3 mesiace to pre mňa boli. Váham, no vravím, že mám pochopiteľne viac práce než predtým. Na čo mi ona odpovedá, že sú aj časy, kedy to ľudia nezvládajú, failujú, plačú od stresu a podobne, a to všetko stačí iba prekonať. A príliš sa nezaoberať každým pádom, postaviť sa hneď na nohy a ísť ďalej. A ja viem, že toto je dôležitá súčasť rastu. Ale aj tak si nemôžem pomôcť a príde mi nepochopiteľné, že musím tu hromadu práce a všetok stres prijať, nechať sa zničiť a potom vstať z popolu akoby nič. A hneď niekoľkokrát. To podľa mňa nie je úplne zdravé, keď sa niekto pravidelne nervovo zrúca. Mala som také obdobie v marci tento rok a mám k tomu opäť blízko. A nepáči sa mi normalizovanie takého stavu ako súčasť života. Som príliš idealistická? Je to tak všade na svete, alebo iba v Japonsku?

Keď sme mali celo firemný míting, riaditeľ sa nás pýtal, kto z nás bol nedávno na pokraji zrútenia. Kolega sa bez váhania prihlásil. Všetci sme vedeli, o čo ide. A ja som iba ticho prikyvovala, lebo spolu robíme na rovnakom projekte. Riaditeľ rozprával o tom, ako je základnou požiadavkou zamestnanca našej firmy Self empowerment, teda pozitívne myslenie, sila motivovať sa a prekonávať prekážky. V inom zmysle i nezrútiť sa. Nasledovala diskusia vo dvojiciach na tému, kedy sme boli naposledy na pokraji a ako sme to riešili. 

A ono je strašne dôležité o tom hovoriť, o tom potom. No nerieši to koreň problému, a to je to, že sa to stalo bežným javom, súčasťou tejto spoločnosti. A zďaleka nielen v našej firme.

A ja neviem, či chcem takto žiť.

Viete, ako som za posledný rok zostarla? 

Naša najvyššie postavená manažérka je cool ženská, polo Ironman s najbližším cieľom stať sa v Austrálii Ironmanom po dobehnutí triatlonu. Venuje sa rôznym činnostiam, ráno i večer, do toho jej ide práca od ruky. A na nej vidím, koľko si toho musela prežiť, koľko nocí musela v minulosti preplakať, keď sa firma stavala na nohy. A vravela som si, že raz chcem byt rovnako silná, sebestačná žena, ktorú život bude napĺňať. Ale je toto vôbec pre mňa? Naozaj sa chcem neustále prekonávať a naháňať nejaké ideálne ja? Čo je za tým a aký to má zmysel?

Pýtam sa sama seba každý deň, prečo sa musím tak stresovať pre ľudí čo nepoznám, ani oni mňa a nie je v tom štipka vďaky. Vravím o klientoch, ktorí ma zaujímajú asi rovnako, ako majstrovstvá sveta vo futbale. A hoci som v tejto práci dospela v mnohých smeroch, nevidím a nechcem v tom vidieť perspektívnu budúcnosť. Najradšej by som hneď teraz v tomto momente s tým sekla. Ale viete, čo je problém? Je jedno kam pôjdem, vždy natrafím na rovnakú situáciu.

Je chyba vo mne? Naozaj som stratený idealista? Ktorý jediné, čo chce, je žiť plnohodnotný a spokojný život na základe vlastných priorít. Nehovorím bezproblémový, no bez pravidelného návalu stresu by to nemuselo byť zlé. Či? 

V Japonsku som sa stala oveľa silnejším človekom než predtým. Určite to je aj vekom, veď mi tiahne na 30-ku a ak by som sa nevedela sama o seba postarať, asi by to bol prúser. No vyrovnanie sa s rôznymi životnými situáciami v cudzej krajine, inej kultúre a v zložitom jazyku ma naučilo brať veci s väčším nadhľadom a panikáriť iba trochu. To, čo by ma zlomilo pred 3 rokmi, sa teraz o mňa iba obšuchne, a ja kráčam ďalej. No to neznamená, že je to tak dobre. 

V každom prípade to takto ďalej ísť nemôže. Začínam pociťovať strašnú stratu času. Do toho mi jeden známy vyššieho veku začal vysvetľovať, ako by som mala zostať v rovnakej firme aspoň 3 roky, tak naberiem na hodnote pre budúceho zamestnávateľa a bude pre mňa oveľa ľahšie zmeniť prácu. Ale mne je to úplne jedno. Veď predsa nemôžem vedieť, či som dostatočne „hodná“ už teraz, alebo či mi rok navyše vôbec nejako pomôže. Tam, kam sa chcem zaujímať o miesto, aj tak teraz nikoho nehľadá a neverím, že čakaním niečo dosiahnem. Na tú pozíciu nebudú nikoho hľadať ani o rok, ani o dva. A úplne sa ani nechcem hádzať do rovnakého vreca s Japoncami. Predsa len, už teraz môj vek, rovná sa počet rokov v práci, neodpovedá japonskému štandardu (mala by som mať už aspoň 5 rokov a nie 2 a pol).  Ale keď to človek neskúsi a bude sa riadiť iba japonskými pravidlami, kedy, čo a ako, tak sa nikam nepohne a stratí polku života na mieste, na ktorom byť nechce. A toto u Japoncov asi nikdy nepochopím. Ale tá spoločnosť je tak nastavená a bude tak asi ešte veľmi dlho fungovať. Ale ja sa chcem posunúť ďalej. A to nemyslím len na tej pracovnej úrovni, no na životnej.

Viem, že tu splietam jedno s druhým a je to tak trošku chaos. No potrebovala som to zo seba dostať, tak mi snáď odpustíte tento emotívny prúd myšlienok a milión básnických otázok, na ktoré stále hľadám odpovede.

Sewitches