Rozhovor so šéfkou po 3-mesačnej skúšobnej
dobe na plnom pracovnom pomere. V skutočnosti to ešte nie sú ani 2 mesiace, no
to je jedno. Bavíme sa o tom, aké 3 mesiace to pre mňa boli. Váham, no
vravím, že mám pochopiteľne viac práce než predtým. Na čo mi ona odpovedá, že
sú aj časy, kedy to ľudia nezvládajú, failujú, plačú od stresu a podobne,
a to všetko stačí iba prekonať. A príliš sa nezaoberať každým pádom, postaviť
sa hneď na nohy a ísť ďalej. A ja viem, že toto je dôležitá súčasť rastu.
Ale aj tak si nemôžem pomôcť a príde mi nepochopiteľné, že musím tu
hromadu práce a všetok stres prijať, nechať sa zničiť a potom vstať z
popolu akoby nič. A hneď niekoľkokrát. To podľa mňa nie je úplne zdravé, keď
sa niekto pravidelne nervovo zrúca. Mala som také obdobie v marci tento rok a mám k tomu opäť blízko. A nepáči sa mi
normalizovanie takého stavu ako súčasť života. Som príliš idealistická? Je to
tak všade na svete, alebo iba v Japonsku?
Keď sme mali celo firemný
míting, riaditeľ sa nás pýtal, kto z nás bol nedávno na pokraji
zrútenia. Kolega sa bez váhania prihlásil. Všetci sme vedeli, o čo ide. A
ja som iba ticho prikyvovala, lebo spolu robíme na rovnakom projekte.
Riaditeľ rozprával o tom, ako je základnou požiadavkou zamestnanca našej
firmy Self empowerment, teda pozitívne myslenie, sila motivovať sa a
prekonávať prekážky. V inom zmysle i nezrútiť sa. Nasledovala diskusia vo
dvojiciach na tému, kedy sme boli naposledy na pokraji a ako sme to riešili.
A ono je strašne dôležité o tom
hovoriť, o tom potom. No nerieši to koreň problému, a to je
to, že sa to stalo bežným javom, súčasťou tejto spoločnosti. A zďaleka
nielen v našej firme.
A ja neviem, či chcem takto žiť.
Viete, ako som za posledný rok
zostarla?
Naša najvyššie postavená manažérka je cool
ženská, polo Ironman s najbližším cieľom stať sa v Austrálii Ironmanom po
dobehnutí triatlonu. Venuje sa rôznym činnostiam, ráno i večer, do
toho jej ide práca od ruky. A na nej vidím, koľko si toho musela
prežiť, koľko nocí musela v minulosti preplakať, keď sa firma stavala
na nohy. A vravela som si, že raz chcem byt rovnako silná, sebestačná
žena, ktorú život bude napĺňať. Ale je toto vôbec pre mňa? Naozaj sa chcem
neustále prekonávať a naháňať nejaké ideálne ja? Čo je za tým a aký to má
zmysel?
Pýtam sa sama seba každý deň, prečo sa
musím tak stresovať pre ľudí čo nepoznám, ani oni mňa a nie je v tom štipka
vďaky. Vravím o klientoch, ktorí ma zaujímajú asi rovnako, ako
majstrovstvá sveta vo futbale. A hoci som v tejto práci dospela v mnohých
smeroch, nevidím a nechcem v tom vidieť perspektívnu budúcnosť. Najradšej
by som hneď teraz v tomto momente s tým sekla. Ale viete, čo je problém?
Je jedno kam pôjdem, vždy natrafím na rovnakú situáciu.
Je chyba vo mne? Naozaj som stratený idealista?
Ktorý jediné, čo chce, je žiť plnohodnotný a spokojný život na základe
vlastných priorít. Nehovorím bezproblémový, no bez pravidelného návalu
stresu by to nemuselo byť zlé. Či?
V Japonsku som sa stala oveľa silnejším
človekom než predtým. Určite to je aj vekom, veď mi tiahne na 30-ku a ak
by som sa nevedela sama o seba postarať, asi by to bol prúser. No vyrovnanie sa
s rôznymi životnými situáciami v cudzej krajine, inej kultúre a v zložitom
jazyku ma naučilo brať veci s väčším nadhľadom a panikáriť iba trochu.
To, čo by ma zlomilo pred 3 rokmi, sa teraz o mňa iba obšuchne, a ja
kráčam ďalej. No to neznamená, že je to tak dobre.
V každom prípade to takto ďalej ísť
nemôže. Začínam pociťovať strašnú stratu času. Do toho mi jeden známy vyššieho
veku začal vysvetľovať, ako by som mala zostať v rovnakej firme aspoň 3
roky, tak naberiem na hodnote pre budúceho zamestnávateľa a bude pre mňa
oveľa ľahšie zmeniť prácu. Ale mne je to úplne jedno. Veď predsa nemôžem
vedieť, či som dostatočne „hodná“ už teraz, alebo či mi rok navyše vôbec nejako
pomôže. Tam, kam sa chcem zaujímať o miesto, aj tak teraz nikoho nehľadá
a neverím, že čakaním niečo dosiahnem. Na tú pozíciu nebudú nikoho hľadať
ani o rok, ani o dva. A úplne sa ani nechcem hádzať do rovnakého
vreca s Japoncami. Predsa len, už teraz môj vek, rovná sa počet rokov v práci,
neodpovedá japonskému štandardu (mala by som mať už aspoň 5 rokov a nie 2
a pol). Ale keď to človek neskúsi
a bude sa riadiť iba japonskými pravidlami, kedy, čo a ako, tak sa
nikam nepohne a stratí polku života na mieste, na ktorom byť nechce.
A toto u Japoncov asi nikdy nepochopím. Ale tá spoločnosť je tak
nastavená a bude tak asi ešte veľmi dlho fungovať. Ale ja sa chcem posunúť
ďalej. A to nemyslím len na tej pracovnej úrovni, no na životnej.
Viem, že tu splietam jedno s druhým
a je to tak trošku chaos. No potrebovala som to zo seba dostať, tak mi
snáď odpustíte tento emotívny prúd myšlienok a milión básnických otázok,
na ktoré stále hľadám odpovede.
Sewitches
Ďakujem. Stále uvažuješ, že v Japonsku zostaneš?
OdpovedaťOdstrániťPardon za pomalu odozvu. Ano, este stale tu chcem zostat, lebo si myslim, ze svoj osud si clovek stroji sam. :)
OdstrániťT.T
OdpovedaťOdstrániť