Štúdium v Japonsku pre nejapanistov, časť druhá

Čas na nikoho nečaká. Tak prečo by som sa mala vzdať len preto, že som sa nedostala na Japanistiku? A tak som to Japonsko skúsila ako študent výtvarky, a teraz niet pochýb, že všetko je jednoducho tak, ako má byť.

Keď som vystúpila na stanici v Šizuoke, vítali ma traja ľudia. Širai sensei, učiteľ, ktorý ma dostal na starosť po celý môj pobyt, Kósuke, typický Japonec umelec a Mihoko, moja budúca tutorka. V rukách držali ceduľku s nápisom: Vitaj Simona! (po slovensky). Takto začal môj pobyt na Shizuoka University.

Prvý týždeň som strávila vybavovaním všetkých potrebných vecí, ako napríklad bankový účet, zdravotné poistenie a zoznamovanie sa s mestom a školou. Mihoko mi so všetkým pomáhala ako len vedela a bez takej dobrej tutorky by som asi bola stratená. Dokonca mi na celý rok požičala svoj starý bicykel! Širai sensei mi tiež podaroval nejaké obliečky, paplón a uteráky a ja som si krajší začiatok ani nemohla priať.

Širai sensei bol profesorom na umeleckej katedre pod sekciou maľby. Neviem, prečo som sa dostala práve na maľbu, ale vôbec som nebola proti. Študenti vo vyšších ročníkoch tam mávajú vlastný ateliér, a tak som na rok zavítala k Mihoko, Kósukemu a Nao do ich spoločného ateliéru. Kósuke sa odsťahoval zo svojho stola, ktorý som aj tak nikdy nevyužila a aj tak tam mal celý rok svoje veci (hlavne toaleťák, ktorý pri maľovaní používal :D), ale bolo to veľmi milé gesto. Stojan, plátna a farby, všetko síce staršie, ale stále bohato použiteľné som taktiež dostala a začínala som mať pocit, že si to snáď ani nezaslúžim.

Sensei bol špeciálne zapálený do toho, aby mi predstavil japonskú kultúru a umenie, za čo som mu veľmi vďačná. A tak bola mojou prvou návštevou v Šizuoke výstava Kusamy Yayoi, šialenej národnej umelkyne, kde by ma inak možno ani nenapadlo ísť. Medzi profesorským zborom a študentmi bolo veľa ľudí, ktorí mi chceli pobyt čo najviac spestriť. Výnimkou nebol ani *otaku profesor, ktorý si pre mňa každý utorok pripravil individuálne hodiny. No neboli to veru obyčajné hodiny. Snažil sa zameriavať na časti japonskej kultúry, ktoré nie sú až tak známe cudzincom, hoci pre mňa ako veľkého fanúšika Japonska to zas také nové veci neboli. V každom prípade som prvý krát skladala šizuocké *Tamiya autíčka, pripravovala drtený ľad so sladkou polevou zvaný kakigóri, zdobila zmrzlinový pohár na tému hora Fudži, či pozerala na populárnu animovanú sériu Rurouni Kenshin. Katedrové varenie, posedenia a hry, všetko to bolo tak iné a zaujímavé. Doteraz ma mrzí, že som tam druhý semester už toľko nechodila, lebo som sa viac zamerala na japončinu.

Tradičné divadlo *kabuki, *nó, či bábkové *bunraku som mala opäť možnosť vidieť iba vďaka Širai senseiovi, ktorý ma vždy pozval na zaujímavé predstavenia a robil mi spoločnosť pri neopakovateľných popoludňajších šlofíkoch. To ale aby ste ma nechápali zle, spať počas týchto zdĺhavých monológov je v Japonsku úplne normálne. Bola som aj na podivnom umelecko-tanečnom predstavení, ktorým boli všetci uchvátení , pričom ja som celkom presne nevedela, o čo tam ide, ale aj tak to bol zážitok.

Najväčším úspechom pobytu bola asi výstava stredoškolských a vysokoškolských umeleckých diel z celej Šizuoka prefektúry, do ktorej ma Širai sensei opäť pretlačil. Je pravda, že olejovými farbami som v Japonsku maľovala prvýkrát v živote a išlo mi to, ale nemyslela som si, že to s tými prácami dotiahnem až na takú veľkú výstavu. Stretla som tam i novinára, ktorý si ma náhodne odchytil, a tak som sa ocitla aj v novinách, vlastne asi iba preto, že som bola cudzinka. Moje ego to však príjemne pohladilo a to celé by určite nikdy nebolo možné, ak by som tam neprišla ako študentka výtvarnej výchovy. Bola som vďačná za tie TSP, bola som rada, že nie som na Japanistike.

A čo vlastne tá japončina?

Asi si to nechám zase do ďalšej časti, nech sa človek dočíta do konca.

Sewitches

Časť tretia

*otaku: zanietený fanúšik na čokoľvek, zväčša používané na veci okolo pop-kultúry, najmä anime a mangu

*Tamiya: výrobca plastových modelov áut a iných. Aj vďaka tomu sa Šizuoka prezýva mestom hračiek

*kabuki: tradičné tanečno-dramatické predstavenie typické výrazným líčením, hrané iba mužmi. V roku 2005 bolo zaradené do UNESCO.

*nó: najstaršie japonské tradičné divadlo. V tejto hudobnej dráme z 14. storočia účinkujú herci s maskami v starej japončine.

*bunraku: tradičné bábkové divadlo založené v Ósake.