Štúdium v Japonsku pre nejapanistov, časť tretia

Vždy, keď niekto žasne nad japončinou, tak ho uzemním s tým, že to vôbec nie je tak ťažký jazyk, ako sa o ňom hovorí, či akým sa zdá. Dobre, uznávam, tie znaky sú masaker, ale mimo toho to nie je až tak zlé. Japončina predsa nemá ani rody, ani pády a nič podobného, veta sa skladá ako taká skladačka.

Tohto názoru som ale určite nebola prvého polroka v Japonsku.

Mojou silnou stránkou bol vždy posluch a porozumenie. Na anime v origináli sa pozerám od detstva a na hrané seriály už tiež dobrých 8 rokov. Počúvam viac menej iba japonskú hudbu a aj moje obľúbené televízne relácie sú prekvapivo tie japonské. Takže keď som tam išla, verila som si. Verila som, že nebudem mať problém počúvať a chápať, čo mi kto hovorí. Zádrheľom však bola tá druhá časť rozhovoru, a to moja schopnosť odpovedať. Ani presne neviem popísať, ako neschopne, zúfalo a bezmocne som sa cítila, najmä keď si tí Japonci mysleli, že nerozumiem ak som nevedela odpovedať.  Bolo to ťažké. Ale nie nezmeniteľné. Trvalo mi však celý prvý semester, kým som si konečne 1.augusta 2013 povedala: “Wau! Ja som sa zlepšila! Ja dokážem udržať rozhovor!“. Pamätám si to preto takto dobre, lebo to bol prvý deň letných prázdnin a ja som sa vydala na cestu do mesta Sendai za kamarátkou Ranze a jej rodinou, s ktorou som sa dokázala vykecávať celé hodiny. Prvý krát. Bol to naozaj príjemný pocit.

 No ale naspäť ku škole. Shizuoka Uni má kurz japončiny otvorený pre 5 úrovní, kde v tej piatej skupine boli len samí namakaní Čínania a Kórejci, v štvorke taký mix, v trojke zväčša Európania, v dvojke opäť hlúčik Európanov a Američanov a v jednotke ten zvyšok, ktorý nevedel po japonsky ani čiarku. Doteraz neviem, ako sa mi to podarilo, ale po príchode som sa dostala hneď do trojky, kde som bola spolu aj s japanistami z Brna. Sebavedomie mi síce trocha stúplo, no hneď zaraz aj opustilo, keď začala prvá hodina a ja som bola totálne, ale naozaj mimo. Modlila som sa, aby ma učiteľka nevyvolala, lebo inak by bolo postarané o 5 minútové ticho. Najväčší problém mi robili znaky a čítanie. Ako samouk som mala v tej dobe za sebou len 500 znakov pasívne, aktívne som asi nepoznala ani polovicu. A tak som si po týždni povedala dosť! A idem sa učiť! Verte mi, my z umeleckej nie sme vôbec zvyknutí učiť sa, ale toto mi jednoducho nedalo. Nebudem tu predsa za idiota, povedala som si. Netvrdím, že som sa celé dni učila, to nie, ale musím povedať, že za ten semester som sa asi najviac vo svojom živote pohla vedomosťami nahor. O to viac ma to motivovalo, keď som triedu brzdila a bola najhoršia. Aby som zase ale nepreháňala, na svoju obranu poviem, že tí študenti už mali jeden celý semester za sebou, takže mali na vrch.

Kto tam nájde malú srandu v angličtine?

Druhý semester začal radostne, stala som sa *senpai, pretože všetci zahraniční študenti šli po roku domov a v októbri prišla nová várka. To ale bol šok, keď som zistila, akí iní sú. Väčšina z nich mala skvelú japončinu a ja som sa opäť dostala do trojky, akoby som sa za toho polroka vôbec nezlepšila. Aspoň som už vedela nejako komunikovať a nemusela sa nechtiac tváriť ako neukecaná osoba, ako sa to mohlo zdať prvé mesiace pobytu. V tom čase však prišiel ďalší mierny úder pod pás. Teraz to vyznie zle, ale bolo to v dobe, keď som si našla japonského priateľa. Išlo o to, že keď som sa odrazu ocitla v skoro neustálej prítomnosti priateľa, zistila som, ako málo mu toho dokážem povedať. Ako plytko sa vyjadrujem. Akú malú slovnú zásobu mám. Bolo to strašne frustrujúce a ja som sa cítila znova ako na začiatku. Na druhej strane mi to veľmi pomohlo. Naučil ma kopec nových slov, vyjadrovaní, pomohol so znakmi, keď som potrebovala. A doteraz je to jediný človek, ktorý ma bez váhania opravuje, za čo mu nikdy neprestanem ďakovať.

Na konci môjho pobytu som sa dozvedela, že podľa jednej učiteľky som jej najlepšia študentka. Ale nie pre to, že by som nejako špeciálne excelovala. Ale preto, že som urobila najväčší pokrok, aký kedy v skupine mala. Bola to tá najpotešujúcejšia vec, akou som mohla zakončiť kurz japončiny.

Ako by som to teda zhrnula?

Začiatky sú ťažké a človek sa popri japanistoch niekedy cíti úplne neznalo, ale určite nie je nič z toho prekážka a rozhodnutie ísť do Japonska aj ako samouk nikdy neoľutujem.

Vyzerá to na koniec tejto série, ale prípadným otázkam sa vôbec nebránim.

Sewitches

*senpai = staršia, či skúsenejšia osoba. Používa sa najčastejšie v škole, alebo práci.