O japonských (ne)kamarátoch

Po dlhšej odmlke, ktorú spôsobili posledné dni skúškového a bakalárka, sa opäť musím vrátiť k môjmu blogu. Normálne mi to chýba. A o čom budem teda písať dnes? Skúsim jednu serióznejšiu tému, ktorú rieši asi každý cudzinec, alebo minimálne človek zo západu, ktorý príde do Japonska stráviť dlhší čas, než len krátku dovolenku.

Keď som prišla do Japonska, jednou z prvých vecí, ktoré mi výmenní študenti začali tĺcť do hlavy bolo: “S Japoncami sa nedá skamarátiť.“, „Nemám tu skutočného kamaráta.“, alebo „Neviem, čo si o mne naozaj myslia.“ a mnohé iné.

Je pravda, že asi nebude celkom jednoduché hneď sa skamarátiť s niekým z inej krajiny a kultúry. Ale prečo teda nebol žiaden problém nájsť si dobrých kamarátov medzi Američanmi, Malajzijčanmi, či ostatnými Európanmi? Prečo sú to len Japonci, ktorých sa nikomu nepodarilo „zlomiť“?

Ja som na to však mala iný pohľad.

Nemôžeme predsa rátať s tým, že tak iná kultúra bude brať priateľstvo úplne rovnako ako my. Že nás budú volať na pivko, že nám budú zverovať svoje tajomstvá, alebo že nám nebodaj predstavia celú svoju rodinu a budeme u nich ako doma. To jednoducho nejde.

Samozrejme, že Japonci sa zabávajú tiež, dokonca niekedy úplne rovnako ako my a to teda znamená, že idú s kamarátmi kde tam do barov, ale to, čo mi výmenní študenti chceli na začiatku povedať bolo niečo iné.

Stalo sa to i mne. Myslela som si, že mám jednu veľmi dobrú japonskú kamarátku, slečnu R. Veľa sme sa spolu nasmiali, pracovali sme chvíľu aj v tej istej práci, boli sme dokonca spolu aj na výlete. Ale časom som zistila, že o nej vlastne vôbec nič neviem. Že mi nič nehovorí. Zdalo sa, ako by mi nedôverovala. Akoby to bolo len také to povrchné priateľstvo, kde sa ľudia vlastne vôbec o seba nezaujímajú. Zrazu som si uvedomila, že mám podobný vzťah so všetkými kamarátmi v Japonsku. Nič o nich neviem, aj keď som sa neraz pýtala a zaujímala. Hoci mi sľubovali, kam všade pôjdeme a kde ma zavolajú. No nikdy sa nič také neudialo. Boli to iba ľudia, ktorí síce boli za každú tú srandu so mnou, ale asi nemali celkom potrebu naviazať hlbšie vzťahy. Bolo mi to veľmi ľúto a bola som sklamaná. Nechcela som si totiž pripustiť, že tie slová na začiatku mohli byť pravdivé.

No všetko (dobre, tak nie všetko, ale časť) som pochopila až úplne posledný deň môjho pobytu.

Mala som hŕstku Japoncov, s ktorými som sa stretávala najčastejšie. Nazvem to tak. Ale v deň, kedy som odchádzala ma tá hŕstka prišla odprevadiť až na stanicu. Dostala som darčeky, ale oveľa dôležitejšie pre mňa boli krátke dopisy, ktoré zhromaždili a samozrejme to, že vôbec prišli. A neverila som, ale slečna R sa dokonca rozplakala.

Áno, síce to vyzerá, že ju idem pobozkať a ona nechce, ale to naozaj plače a ja.....ja neviem, o čo mi išlo :D

Vtedy mi naozaj svitlo, že Japonci sú proste iba iní a nemôžeme od nich čakať to, čo od ľudí tu. Že na to pivo nás nezavolajú preto, lebo sa boja nášho odmietnutia, tie tajomstvá nám nehovoria preto, aby nás zbytočne nezaťažovali, nepovedia nám ako zle dnes vyzeráme iba preto, lebo nám nechcú skaziť náladu, a tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme, že ich teraz nejdem obraňovať a samozrejme, že to tak nie je vždy. Stále verím tomu, že v skutočnom priateľstve na seba musíme aj niekedy nakričať a povedať si ako sa veci majú, ale na druhú stranu si myslím, že je v tomto prípade dôležité skúsiť ich pochopiť. Alebo minimálne chápať to, že u nich nemôžeme hľadať to isté. Hoci sú aj výnimky.

A tak sa pýtam sama seba, snažili sa ich ostatní vôbec pochopiť? Alebo ten ročný pobyt uzavreli s tým, že si nenašli v Japonsku kamarátov a chyba je na japonskej strane. Že sa predsa aj snažili skamarátiť, ale tí Japonci si ich k sebe nepustili. Možno aj pustili, ale iným spôsobom. Alebo niektorí fakt nepustili.

Neviem.

A polemizovať tu nad tým asi nemá úplne zmysel. Jediná vec, ktorou som si však istá je to, že tých kamarátov tam mám. A hoci mi ani nikdy nenapíšu, sami od seba sa neozvú a som tom stále ja, kto musí prejavovať tú iniciatívu a udržiavať kontakty. Ale viem, že sú vždy šťastní, keď im napíšem a nikdy by sa mi neobrátili chrbtom. A nie z tej ich preslávenej slušnosti, ale preto, že sme kamaráti.

A koniec koncov, keď ma slečna R bola pozrieť aj na Slovensko, tak to asi nebude len tak. Aspoň dúfam. :D

Samozrejme každý na to môže mať iný názor a určite sa tu nájde kopec ľudí, ktorý by nesúhlasili, alebo by na druhej strane vysmiali tých, ktorí si tam tých kamarátov nenašli. Môj blog je však môj, takže sem píšem vlastne skúsenosti, postrehy a zistenia. Japonsko tak, ako ho vidím ja. A ja som nakoniec zistila, že tí kamaráti sa tam nájsť dajú.

Skajp sešn

Sewitches