V Japonsku čoskoro začína Golden Week, týždeň plný
štátnych sviatkov a preto to spojili do jedného veľkého voľna. Japonci
tieto prázdniny milujú. A čo to má spoločné so mnou?
Keď som bola v Japonsku, v dobe Golden Weeku som
ešte nemala dostatok peňazí na nejaké cestovanie, pretože som tam bola len
mesiac a štipko samozrejme ešte nestihlo doraziť. Pár dní predtým sa ma
kamarát pýtal, či by som nechcela malú brigádu počas tohto Zlatého týždňa.
Samozrejme som súhlasila, peniaze sa zídu vždy, a aj tak som plánovala
výlet do Tokia na koncert.
Miesto brigády bolo v Šimizu, ktoré je „vedľa“ Šizuoky
a v úvodzovkách je to preto, že sú tieto dve mestá vlastné splynuté
do jedného, takže po nasadnutí na vlak som po 20 minútach dorazila do stanice
Šimizu, kde na mňa čakali ďalší brigádnici. Dvaja sympatickí chlapci, očividne
mladší a troška neistí pri stretnutí so mnou, ako cudzinkou. Doteraz však
jedni z prvých kamarátov v Japonsku.
Medzi dverami nás vítal šéf malej firmičky, pán Jamada. A keď
hovorím malej, tak naozaj myslím jednu miestnosť s 2 pracovnými stolmi,
skriňami, policami a minimálnym priestorom na ďalší iný pohyb. Táto firma
sa zaoberala dovozom malých mikrofónov do navigácií do áut z Kórei a ich
následným predajom. Našou úlohou bolo kontrolovať tieto mikrofóny, či nie sú
poškodené. Nebola to však jednoduchá úloha. Predstavte si, že sedíte 8 hodín
nad nejakými mini mikrofónikmi a za tú dobu vám rukami prejde takých 1000.
Aspoň zo začiatku. Lebo človek je pomalý a nevie ako na to. Kontrolovali
sme to len očami, ale prednáška o tom ako sa to má nám zabrala asi hodinu.
Plno obrázkov, ako vyzerá poškodený mikrofón, ako majú byť tie drôtiky správne
zahnuté, aké dlhé, akú farbu má mať zadná časť. Oči som si teda vytrénovala
riadne.
Najviac sa mi do pamäti vryl moment, kedy Jósuke, kolega
brigádnik normálne na férovku zaspal sediac pri stole. V tej chvíli si
vravím „Tak to bola pravda! Japonci fakt v práci spia!“. Najlepšie na tom
bolo, že aj pán Jamada a aj ostatní pracovníci firmy o tom vedeli,
ale nič neriešili. Veď čo. Ten týždeň sme si fakt užili a ja som mala aj
vytúžené Tokio.
Po skončení sa ma pán Jamada nečakane opýtal, či nechcem
pokračovať aj ďalej a ja som to s radosťou
prijala. Ako jediná. Keita a Jósuke to vzdali, a kým som tam
pracovala až do konca môjho pobytu, vystriedalo sa tam asi ďalších 5 ľudí,
ktorích som tam doviedla na brigádu. Mne to však vyhovovalo, lebo som mala na hodinu
okolo 850 jenov (ak si dobre pamätám), čo bolo v tej dobe 7,5 eura a k tomu
som mala preplatenú cestu a občas nejaký obed. Čo viac si môže človek
priať? Po čase som sa aj zlepšila, zrýchlila tempo a firma sa dokonca
rozrástla o ďalšiu miestnosť. A to myslím vážne, normálne sa búrala
stena.
Nebola to zábavná práca, ani pohodlná. Sedieť takú dobu
sklonená nad stolom, môj chrbát si to troška odniesol. Ale v konečnom dôsledku
som si zarobila pekné peniaze na letné cestovanie a koncerty, spoznala aj
starších Japoncov, priučila sa Japončine a nejakej firemnej morálke. A s pánom
Jamadom sme kamaráti na fejsbúku a občas mi píše, keď v Šizuoke koncertuje
brnenská filharmónia.
Posledná rada na záver: Keď vo firme začne pracovať nový
kolega, ktorý vyzerá ako zlúčenina dvoch japonských spevákov, pričom jeden je
úplne pekný a druhý má veľký nos, tak naňho nepozerajte dva dni, inak si
bude myslieť, že ste divný cudzinec.
Takojaki párty u pána Jamadu s rodinkou a kolegami |
Náhodou som natrafila na tvoj blog a doslova som zhltla všetky články! Píšeš naozaj pútavo a vtipne :) Zaujímam sa o japonskú kultúru a hudbu- priznám sa, že mojím veľkým snom je dostať sa raz na koncert úžasnej kapely Buck-Tick. No uvedomujem si, že životné okolnosti mi to zrejme neumožnia... Obdivujem tvoju odhodlanosť a šikovnosť, s akou si sa pustila do náročného spoznávania tak ďalekej a odlišnej kultúry. Teším sa na ďalšie články a držím palce, nech ti to s priateľom vydrží! :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, tvoj komentár ma veľmi potešil :) Poslednú dobu síce blogy zanedbávam kvôli škole, ale cez leto sa do toho zase pustím. Vidím, že zdieľame lásku k japonskej hudbe, hoci úplne iného žánru :D Ale myslím si, že ak je to tvojím veľkým snom dostať sa na koncert Buck-Tick, tak to nezatracuj. Neviem síce aké životné okolnosti máš, ale človek by si mal plniť sny :) Určite ti budem držať palce! Ďakujem ešte raz za milý komentár :)
Odstrániť