O nových začiatkoch

Keď tak nad tým práve premýšľam, moje tri cesty do Japonska mali celkom prirodzenú postupnosť. V roku 2011 to bol výlet, v roku 2013 študijný pobyt a v roku 2016 to je práca. Som zvedavá, čo ma čaká nabudúce, ale myslím, že to ešte nejaký ten rok, dva počká. Práve sedím v novom byte unavená po malej prieskumnej ceste okolia na bicykli a konečne sa púšťam do blogu po týždni od príchodu do Japonska. (píšem to pár dní pred zverejnením)

Je to zvláštne a až frustrujúce, ale doteraz som nepocítila ten skvelý nostalgický pocit, že som opäť v Japonsku. Cítim sa tu tak prirodzene, ako keby som odtiaľto nikdy ani neodišla. Aj ten vzťah na diaľku, ktorý trval tak dlho je odrazu fuč. Ako keby ani nikdy nebol. Je to čudné. Ale teraz už k niečomu zaujímavejšiemu.

Po dlhom lete z Paríža do Ósaky ma na letisku čakal priateľ, typicky v žabkách so stále neostrihanými dlhými čiernymi kučeravými  vlasmi. Aspoň, že sa oholil, no diera na zadku na rifliach mu vôbec nedodávala dôvery a tak niet divu, že si nás Japonci obzerali oboch. Prvý týždeň som mala stráviť u jeho rodiny v Kóbe, neďaleko od Ósaky. Hoci spolu chodíme už dva a pol roka, bolo to moje prvé stretnutie s jeho rodičmi a sestrou. Bála som sa, ako ma príjmu, no obavy boli úplne zbytočné. Otec, ktorý nás odviezol z centra do obytnej štvrte Suma bol taký milý šedivý pán so silným kansaiským dialektom. A na to, ako ma jeho mama silno objala hneď po zoznámení asi nikdy nezabudnem. Vlastne si ma už vybrala ako nevestu a očakáva vnúčence, no na to bude musieť ešte počkať. Veľmi energická, zhovorčivá, taká trošku divná pani. Výlet na Himedži hrad, nákupy v Ósake, či večera s rodinou v reštaurácii s morskými plodmi. Cítila som sa príjemne a necelý týždeň v Kóbe ubehol ako nič. Prišiel čas na nočný autobus do Šizuoky, kde som zažila svoj druhý kultúrny šok v Japonsku v živote.  

hrad Himedži

Prvým boli japonské záchody len s dierou v zemi na vlakových staniciach a teraz to bol japonský  diaľkový autobus. Sedadlá boli v troch radoch po jednom a obe rady pri okne mali malé záclonky, aby mal cestujúci maximálne súkromie. Autobus nebol nijako špeciálne nový, vnútrajšok skôr  pripomínal naše staré karosy, no záchod a automat na kávu a vodu bol samozrejmosťou. Nesmiem zabudnúť na veľký priestor na nohy, jednorázové papučky a prístup k wifi. Pri každej zastávke boli automaticky vyhlasované rôzne upozornenia, ako napríklad zapásanie sa, kde všade autobus stojí a o koľkej, ktoré zastávky sú na znamenie, čo je v autobuse dostupné a dokonca i teplota vzduchu vo vnútri a prípadná regulácia. Nasledovala i anglická skrátená verzia, v ktorej mi však zásadne chýbalo upozornenie, ktoré zastávky sú na znamenie. Cudzinec nehovoriaci japonsky by veľmi ľahko mohol prepásť svoju zastávku. Rôzne vybavené autobusy nájdeme aj u nás, ale tie tri rady ma naozaj dostali. Nemyslela som, že ma v Japonsku ešte niečo prekvapí.  Čerešničkou na záver bola osoba, ktorá ráno okolo piatej odrazu začala kričať na celý autobus. Najprv jedenkrát, potom druhý. Nastalo malé ticho, kedy som myslela, že sa tá osoba pri vlastnom kriku zo sna prebrala. No nasledovalo ďalšie rozprávanie: “Ataru.....atarisó!“ čo po tom kriku môžeme preložiť ako „Narazíme....vyzerá to, že narazíme!“. Zažila som už mumlanie zo sna, aj námesačnosť, ale takýto hlasný živý krik a hovor ešte naozaj nie. Japonsko je veru stále plné nových zážitkov.

diaľkový autobus

Nový byt je v tichej štvrti plnej rodinných domčekov, zelene a  obklopený morom. Priateľ to má síce ďaleko do školy, čo ma mrzí, ale ja to nemám ani 10 minút na bicykli do práce, čo bolo naším zámerom.  A hoci je to úplne mimo centra Šizuoky, kedykoľvek môžem nasadnúť na bicykel a o pár minút som na pláži s úchvatným výhľadom na horu Fudži. Ešte nie sme úplne zabývaní, ale byt sa pomaly, ale isto začína naplňovať novým životom. Bola som dokonca prvýkrát pozrieť hotel, v ktorom budem pracovať, aby som sa zoznámila s riaditeľom a manažérkou hotelu. Obaja sú milí starší ľudia a medzi hotelovým personálom je vraj nejaká mladá anime otaku, s ktorou si budem rozumieť, tak som naozaj veľmi zvedavá. V práci začínam za necelé dva týždne, a preto sa snažím vychutnať posledné dni voľna a pohody.

Miho no Matsubara

Stále čakáme na príchod rôznych vecí a spotrebičov, ktoré nám majú doviezť z rodinného domu priateľa. Sme bez chladničky, práčky, sporáku a mnohých ďalších . No ale hlavne, že máme wifi a môžem písať blogy!

Sewitches