O tom, ako som navštívila japonského lekára

Ako väčšina z nás, nemám rada návštevy lekárov. A už vôbec nie v cudzej krajine, kde je možné, že tento proces funguje úplne ináč. Hlavne keď si človek nie je istý slovnou zásobou v tejto oblasti. V každom prípade som sa aj napriek všetkému rozhodla toho japonského lekára navštíviť. Dôvod je troška súkromný a možno trápny, no prezradím len toľko, že odkedy som začala pracovať, tak som nemala svoje dni. A pre všetkých zvedavcov... nie, ešte nebudeme traja. Videla som to teda na zmenu prostredia a stres, no aj tak ma to celkom trápilo.

V práci som dostala voľno, a tak sme sa s priateľom vydali autom do mesta po vyhľadaní menšej ordinácie na internete. Priateľ ma presviedčal, že veľké nemocnice si za vyšetrenie veľa pýtajú a je lepšie ísť niekam komornejšie. No keď sme dorazili na miesto, vyzeralo to dosť pofidérne. Hľadali sme teda ďalej a konečne našli nie veľkú ordináciu. Keďže som to už chcela mať za sebou, bolo mi jedno čo za miesto to je.

Vošli sme do malej vstupnej haly, kde nás na stene vítala Mona Líza z farebných kamienkov a nádych 70. rokov v podaní staršieho nábytku a malej telky. Od staršej pani za okienkom som dostala plastový pohárik a namierila som na toalety, ktoré disponovali iba japonskými záchodmi a teda....dierami v zemi. Aspoň, že som nemusela ísť s pohárikom cez celú halu, ale priamo na toalete bolo malé okienko, kde som pohárik podala sestričke na druhej strane. Do tej doby som to ešte brala naozaj pozitívne. No ako náhle som vošla do ordinácie, premkol ma nepríjemný pocit. Za stolom sedel podľa môjho odhadu asi 90-ročný pán doktor a nemo hľadel do akýchsi papierov. Dve sestričky mi povzbudivo ponúkli stoličku a ja som si váhavo sadla. Zistila som, že pán doktor pozerá na kópiu mojej zdravotnej kartičky. Po chvíli konečne prehovoril: “Ši-mo-na-Do-bo-ru-su-ká... to máš ale dlhé meno.“ No a toto bude na dlho, pomyslela som si.

Po skonštatovaní, že naozaj nie som v tom sa ma začal pýtať úplne nezmyselné otázky, ktoré vôbec nesúviseli s vyšetrením. Začal síce veľmi dobre, a to tým, že napriek tomu, že som zdravá je zvláštne že som svoje dni nedostala, no ďalej prešiel na to otázku, odkiaľ som.

„Som zo Slovenska.“

„Aha, ty si z Československa.“

„Som zo Slovenska.“

A napísal si poznámku do papierov, že som z Československa. Ďalej sa ma pýtal na školu, vek, prácu, na priateľa, japončinu. Po chvíli zostal celkom zmätený a sestrička mu musela zhrnúť môj profil. To ho dosť prekvapilo a reagoval nasledovne: 

“Ty o pacientke toho vieš nejako veľa.“ 

“Pán doktor, ja som vám len zhrnula, čo som vyvodila z toho, čo nám o sebe povedala.“ 

A za jeho chrbtom sa mi gestikou ospravedlňovala.  Od začiatku ‘vyšetrenia’ prešlo už asi 15 minút, no my sme sa ešte stále nikam nepohli. Hlavne mu bolo strašne ťažko rozumieť a obe sestričky mi skoro všetko museli prekladať do zrozumiteľnej japončiny. Odrazu začal bedákať, aká je to škoda, že nie som tehotná a že by som sa už mala vydať. To už sestričkám nedalo a po asi tretíkrát ho upozornili, že som sem prišla na vyšetrenie, pretože ma trápi môj stav. Nebyť tých dvoch, asi by som tam sedela doteraz.

Vyšetrenie trvalo dosť dlho a bez toho závesu, ktorý oddeľoval mňa a pána doktora by som to zrejme neprežila. Celé to trvalo viac ako hodinu, hoci tam nikto iný nebol a ja som bola iba na základnom vyšetrení. Doktor mi prezradil, že mi urobili aj test na rakovinu, lebo iba hlupák by to nespravil. A on predsa nechce, aby o ňom hovorili, že je hlupák. „Hahaha“ zasmial sa sám. Zaplatila som v prepočte asi 30 eur a moja peňaženka horko zaplakala. Bola som rozhodnutá sa tam už nikdy nevrátiť, no dostala som lieky, po ktorých dobratí mám zavolať a bude sa postupovať ďalej. Vidím to tak, že sa nejako vyhovorím, lebo toto už druhýkrát zažiť nechcem.  Na záver mi pán doktor dal kompliment, aké sú cudzinky pekné a akú mám peknú bielu pokožku. Po tom, čo mi polhodinu pozeral na najintímnejšie miesto na tele mi z tohto komplimentu naskočila husia koža. Toto už naozaj nie....

Sewitches