Vždy hovorím, že Tokio je taký osobitý svet a nemá so
zvyškom Japonska toho veľa spoločného. Tokio je veľké aj malé, rušné
i pokojné, divné a obyčajné. Nájdete v ňom úplne všetko. Mám ho
rada a vždy sa teším ďalšej návšteve. Takú jednu som zažila aj minulý
týždeň vďaka kamarátke Zuzke a Peti, ktoré prišli do Japonska na výlet. No ten
deň mi asi utkvie v pamäti ako jeden z najzaujímavejších dní strávených
v Japonsku. A asi nielen mne, však dievčatá?
Náš deň začal úplne obyčajne,
kedy sme sa o desiatej stretli pri soche psíka Hačikó v Šibuji.
Prešli sme slávnou šibujskou križovatkou, ktorá ma v skutočnosti nikdy
veľmi nefascinovala a pokračovali sme pešo až do Haradžuku. Vonku bolo asi
cez 30 stupňov, slnko pálilo ako len mohlo, a preto som to najprv
namierila do Meidži Džingú, svätyne obklopenej zeleňou a príjemným tieňom
uprostred módnej štvrte. Potom sme samozrejme skončili na ulici Takešita, ktorá
je hlavným stretom všetkej šialenej módy, obchodíkov s blbosťami
a niekoľkými palacinkárňami. Keďže sa návšteva Takešity nemôže zaobísť bez
populárnej kurépu palacinky s ovocím, šľahačkou a zmrzlinou, zaviedla
som dievčatá do kútika s občerstvením na druhom poschodí malého obchoďáku
JOL. A tu začína naše prvé
dobrodružstvo, keď sme si po usadení všimli malého pódia a niekoľkých
rozjarených japonských dievčat pod ním. Dovtípili sme sa, že sa zrejme bude
konať nejaké mini lokálne vystúpenie, a tak sme sa spokojne usadili
a vyčkali na to prekvapenie.
O dvanástej sa na malej
obrazovke objavil akýsi videoklip so štyrmi nafarbenými nastajlovanými
chlapcami, kedy sme sa dozvedeli, že ide o tanečno-spevácku skupinu.
Pomaly sa usádzalo viac ľudí, no stále by sme ich narátali do našich
tridsiatich prstov. Nikdy som nevidela naživo takúto japonskú lokálnu (idol)
skupinu, a preto som sa dosť tešila. No keď sa na pódium postavila
štvorica chlapcov a začala tancovať na Lean On (ja neviem, niečo asi
americké a známe), tak sme všetky tri mali problém zadržať úsmev až smiech.
A neboli sme jediné. Samotní chlapci, či už z nervozity, alebo zo
samých seba sa uškŕňali od ucha k uchu a dokonca v istom momente
som počula hlasný smiech do mikrofónu. Takže začíname, profesionalita: 0 bodov.
Nebolo by to také zle, ak by to nevyzeralo, že to nacvičovali tri dni pred
vystúpením. Žiadna synchronizácia, jeden z nich (ako som sa neskôr
dozvedela líder skupiny) dokonca vyzeral, že je tam úplnou náhodou. Skoro sa
nehýbal a ak sa pohol, tak buď zlou rukou, alebo zlým smerom. Ale aby som
zase nebola zlá, niektorí tancovať vedeli a dalo sa i na nich pozerať.
Tak im to dám na polovicu, 5/10 bodov. Odhadovali sme im niečo medzi 16 až 20
rokov, ale u tých Japoncov človek aj tak nikdy nevie. Keď už sme mysleli,
že to nemôže byť horšie, prišla druhá pesnička a oni začali spievať. Možno
mali iba zlé pesničky, možno tam bolo len príliš veľa úpravy v hlasoch
a možno to bolo len tým, že väčšinu spieval ten náhodný líder. Ja neviem,
ale aj tak sme sa bavili.
Po pár songoch sa prihovárali publiku a keďže sme
tam celkom vyčnievali, nezaobišli sme sa bez osobného uvítania v angličtine
v podaní krátkej otázky: “How are you?“. Stále som sa nepriznávala, že
viem po japonsky. Čerešničkou na torte
bol takzvaný čeki-kai, kde mali fanúšikovia možnosť odfotiť sa s chlapcami
instantným fotoaparátom. So Zuzkou sme mali už obľúbeného člena, a tak sme
si povedali, prečo nie. Taký srandovný zážitok už možno nepríde druhýkrát. Daiki
bol šokovaný z mojej japončiny, no zlatý a milý, podpísal mi fotku a na
druhý deň sme prehodili ešte pár slov na twitteri. Japonská idol kultúra ma vie
stále niečím prekvapiť, no neverila som, že si užijem aj niečo tak lokálne,
amatérske no zároveň blízke k fanúšikom.
 |
| S fotkami a nadšené |
Ale pozor, týmto naše
dobrodružstvo rozhodne nekončí. O tretej sme boli dohodnuté s Johanou,
kamarátkou z Česka, ktorá študuje v Tokiu, že nás zavedie do jej
obľúbenej tematickej kaviarne. Určite
mnohí z vás počuli o populárnych Maid cafe v Akihabare. Sú to
miesta, kde vás obsluhujú preafektované Japonky oblečené v rozkošných slúžtičkovských
šatách a oslovujú vás „Môj pane“. Ale už nie tak veľa ľudí vie o protipóloch
pre ženské pohlavie, a to Butler cafe v Ikebukure. Ale teraz pekne od
začiatku.
Kaviareň, do ktorej nás
Johana zobrala funguje iba na rezervácie s časovým obmedzením 80 minút. Zdá
sa to byť ako dosť času na vypitie kávy, no kaviareň má rôzne menu, ktoré zahŕňajú
pokrmy, dezerty či vlastné čaje. Pri vchode nás vítal prvý sluha, ktorému sme
nahlásili meno a usadil nás v predsieni, kým si nás o naplánovanom
čase vyzdvihli. Po chvíli čakania sme konečne vošli do dverí, kde nám milý
postarší majordón bral kabelky a tašky a predstavil nášho osobného
komorníka. Konečne nás zobrali do hlavnej siene (musím to tak nazvať, pretože
interiér kaviarne bol taký francúzsky gýčový prepych), kde nás usadili za stôl
pri umelom nebezpečnom krbe, do ktorého neskôr hlavou vrazil jeden sluha a mysleli
sme, že je po ňom.
 |
| Vnútri bolo zakázané fotiť |
Náš komorník Niiyama nám
rozdal menu a začal vysvetľovať pár pravidiel. Keďže sme boli štyri
cudzinky, bol zjavne nervózny a snažil sa lámať na nás nejakú angličtinu,
čo dopadlo asi tak, že sa zahanbene usmieval a nevyšlo z neho skoro
nič. Ale aj tak sa snažil a bol zlatý. Po výbere menu sme zazvonili na
zvonček a Niiyama opäť priletel ako (princ )na koni. Celú dobu sa o nás
staral, dolieval nám čaj ako náhle sme si z neho milimeter srkli, dôkladne
odkladal taniere a použitý príbor , no nezdržal sa ani pár vtipných
komentárov na svoju osobu. Ak nevládzeme, ako nám to pomôže dojesť a či Johana,
nasadená do kravaty nechce ísť namiesto neho obsluhovať. Najzvláštnejšou vecou
na tom celom boli asi sedačky pre dievčatá a ženy, ktoré prišli do
kaviarne samé. Cítiť sa výnimočne, nechať sa hýčkať a užiť si zvláštnu
atmosféru. A potom doprovody na záchod, ktoré vyzerali dosť podozrivo a nemálo
sme sa zasmiali, keď sa nás Niiyama spýtal na toaletu.
Po celú dobu sme sa cítili
nervózne a mali pocit, že nás niekto sleduje, ako do seba džgáme koláče,
ale bolo to niečo nové a rozhodne veľmi zaujímavé. Určite tam zablúdim
zas.
A aby som to krásne
spojila s príhodou v Haradžuku. Táto butler cafe má svoj vlastný gift
shop, kde predávajú fotografie a dokonca aj CDčka so songami svojich
komorníkov. Tá idol kultúra je naozaj všade. Ale vôbec mi to nevadí.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára