O mne, časť tretia

Nateraz posledná časť zo série o mne. Som zvedavá, ako to bude pokračovať, no najprv sa vráťme k môjmu pražskému obdobiu.

Po začatí semestru na Japonských štúdiách v Prahe som veľmi rýchlo zistila, že to nebude pre mňa. Do magistra sme sa síce teoreticky dostali šiesti, ale prakticky sme tam boli dve, tri. V najlepšom prípade štyria. Predmetov bolo žalostne málo. Aj napriek tomu, že v magistrovi by sa človek už mal zamerať na svoju diplomku a vybrať si podľa toho aj zameranie predmetov, mali sme čo robiť aby sme niekde nahrabali kredity pre postup do ďalšieho semestru a do toho chystali seminárku na dejiny, ktoré nám všetkým dávali zabrať asi najviac. A to vás uisťujem, nikto nepísal diplomku z tejto oblasti.

Praha mi nesadla celkovo, mesto na mňa pôsobilo pochmúrne a depresívne, aj keď to možno bolo aj tým sychravým zimným obdobím. Nevedela som si nájsť poriadnu brigádu, čiže som trpela aj finančne, jednoducho sa všetko so všetkým nakopilo. A tak som sa po mesiaci rozhodla, že takto to ďalej nejde a ja si musím nájsť prácu v Japonsku. Možno som to vzdala príliš rýchlo, možno som tomu mala venovať viac úsilia, no mala som pocit, že premrhávam drahocenný čas. A s mojím mottom “Čas na nikoho nečaká“ som dobrovoľne odbočila od cesty, ktorá by ma zrejme doviedla k titulu Mgr. na Japonských štúdiách, po ktorých som vždy tak túžila.

Prácu som si hľadala na internete v oblastiach, ktoré ma zaujímali a v ktorých by som ako cudzinka mohla pracovať. Keď nad tým tak uvažujem, tak to bolo práve pred rokom o takomto čase, čo som toto všetko riešila. Príde mi to ako včera a zároveň tak dávno. V Japonsku mi plynie čas úplne inak a vôbec sa mi to nepáči, lebo ten spomínaný čas mi uteká rovno pod nosom. No naspäť k téme. Prácu som si hľadala v Šizuoke a netrvalo dlho, kým som objavila tradičný hotel, v ktorom momentálne pracujem. Prijali ma bez akéhokoľvek pohovoru, iba na základe životopisu a nemalej e-mailovej komunikácie. Tu sa znova pozastavím, ako som nad tým možno mala viac pouvažovať, no v tej dobe som čo najrýchlejšie chcela odísť. Chýbal mi priateľ, chýbalo mi Japonsko, hľadala som šťastie. A tak som po niekoľkých mesiacoch trápenia sa s vízami nasadala do lietadla a dávala zbohom miestu, o ktorom sa vraj hovorí „V Praze je blaze“.

V práci som začala v polke mája tohto roku a spočiatku ma to i bavilo, učila som sa nové veci, hoci to malo aj svoje náročné a negatívne aspekty. Ale keď sa na to spätne pozriem, spokojná som nebola. Ale mala som priateľa, ktorý zrušil všetky svoje plány len preto, aby so mnou mohol stráviť tie nepredvídateľné voľná, ktoré som mala. Takže svojím spôsobom som sa nemohla sťažovať.  Ale prišiel júl a stala sa vec, ktorú som naozaj nečakala. Viac než to, nedokázala som si to ani len predstaviť, nikdy by ma to nenapadlo. 

Aby som to nenaťahovala, myslím, že väčšina sa to už aj tak dovtípila. Priateľ sa so mnou rozišiel. Spoločné sny, ciele a slová sa rozplynuli po dvoch mesiacoch spolužitia. Dôvody to malo rôzne, no pre mňa osobne to bol obrovský šok. Bol to človek, s ktorým som chcela stráviť zvyšok života. Ale on tu už odrazu nebol. Odvtedy prešlo už skoro 5 mesiacov, ale ja sa stále z toho nedokážem úplne spamätať. No jedna vec je istá. Musím odtiaľto odísť, nájsť si novú prácu, čas na seba a pohnúť sa v živote ďalej.

 Možno to bude znieť povrchne, ale snažím sa presvedčiť samú seba, že všetko zlé je na niečo dobré. Že všetko je tak, ako má byť. A to znamená, že vďaka nemu som teraz tu. Možno bol takým odrazovým mostíkom do Japonska, jej kultúry a tajov.  V tom vzťahu som sa naozaj veľa naučila, bola šťastná, aj trpela. A teraz je čas ísť ďalej. Aj keď sa mi to stále nedarí, som sama a chýbajú mi moji najbližší.  Ale zároveň je to príležitosť, ako sa v Japonsku postaviť na vlastné nohy a nespoliehať sa na to, ako vždy všetko vybaví niekto za mňa. A tu mi práve začal hrať song, ktorý svojím textom dopíše blog namiesto mňa.

ねえ、もっと自信持って

ねえ、もっと自分らしく

ねえ、もっと輝ける

ねえ、私

Sewitches