O mne, časť prvá

Cítim sa úplne vyšťavená a vôbec neviem, o čom písať blogy. Ono totiž môj život sa začal točiť iba okolo práce, v ktorej niekedy trávim aj cez 70 hodín týždenne. Ešte upresním , že môj týždeň má sedem dní a prípadného pol dňa voľna. Takže asi mi nemôžete mať veľmi za zlé, že tie blogy nepíšem. A keď mám konečne chuť a čas sa do toho pustiť, tak ako aj dnes, tak hľadám, pátram po dobrej téme, ale keďže nič okrem práce nerobím, tak sa väčšinou nedohľadám. A je to naozaj škoda, lebo písať chcem.

Včera mi slečna Maličká povedala, že to mám ťažké. Že som aj ako Japonka, aj ako cudzinka. Vidím oba pohľady na vec a v konečnom dôsledku je ťažké prikloniť sa na nejakú stranu. A veruže má pravdu, poslednú dobu sa cítim tak nejak na hrane. Sú veci, ktoré by som chcela povedať, urobiť, ale viem ako zle by to japonská strana prijala. Vždy sa zamyslím nad tým, čo by v onej situácii urobil Japonec, čo by si pomyslel, čo by povedal, ako by to povedal. Vyberiem si z toho to, čo sa mi pozdáva, ladí aj s mojím osobným zmýšľaním, privlastním si to. A na základe toho konám. Lenže niekedy to nie je jednoduché a ja sa strácam niekde medzi Japonskom a Slovenskom a neviem ako na vec. Pokladám sa za empatického človeka, ale keď sa to posunie už do levelu inej kultúry, tak to začína byť dosť komplikované. A čím dlhšie tu žijem, tým viac som v rozpore sama so sebou. No zase na druhej strane si myslím, že som na dobrej ceste, lebo svoju slovenskosť stratiť nechcem, ale zároveň ak sa človek v Japonsku nenaučí, ako to tu chodí, len veľmi ťažko sa mu tu bude žiť.

No nič, to len také malé úvahové okienko. Poďme sa radšej rozprávať o mne. Počkať, to nie je vôbec zmena témy. Ale tak ma napadlo, že podeliť sa zo svetom o svoj príbeh nemusí byť vôbec nadarmo a verím, že to môže ľudí motivovať k tomu, aby sa nebáli robiť malé kroky k veľkému snu.  Ale zase nebudem preháňať. Som obyčajná 25 ročná baba(jaga, sewitches), ktorá je v duši stále tým deckom, čo sa uškŕňa pri romantických seriáloch o stredoškolákoch.  

Patrím do generácie slovenských otakov, ktorí svoje detstvo strávili pozeraním RTL2 či ORF, nemeckých kanálov, na ktorých bežalo japonské anime. Takže som celkom hrdá na to, že sa môžem radiť k tým, čo s anime v podstate prežili celé detstvo. Prešla som si fázou, kedy mi bolo trápne hovoriť kamarátom, že ešte stále pozerám „rozprávky“, fázou kedy som bola za divnú, lebo som sa v pätnástich stretávala s ľuďmi z trenčianskej anime komunity, kde boli všetci odo mňa starší. Dnes je to už úplne bežným javom, na Slovensku je kopec festivalov, premietaní, zrazov, anime už pozerajú aj ľudia, ktorí nie sú ani tak zažratí do Japonska, ako skôr len do seriálov rôzneho druhu. A potom som mala obdobie, kedy som sa svojím koníčkom potrebovala chváliť, patrične to dávať najavo štýlom obliekania, účesmi, či namotávaním môjho okolia na onen žáner. Ale to som už bola na strednej umeleckej škole, kde som sa aspoň necítila tak odveci.  Japončinu som sa začala učiť tam, hiragana stále dokola, lebo som tomu nedokázala venovať toľko času, koľko bolo treba. Takže som naozaj taká normálna, typická fanynka Japonska. To aby ste sa so mnou mohli väčšina stotožniť.

Po strednej som bola rozhodnutá ísť buď jazykovým alebo umeleckým smerom. Na japanistiku/japanológiu som sa však ani po nespočetných pokusoch (za tri roky niekoľko prihlášok) nedostala, a tak som sa uspokojila s výtvarkou, kde ma to však vôbec nebavilo. Nedokázala som sa poriadne skamarátiť ani so spolužiakmi, stále som vyhľadávala spoločnosť milovníkov Japonska. Tomu nepomáhal ani fakt, že moja spolubývajúca bola náhodne práve takýmto človekom. Občas ma premáhal pocit viny, že sa nevenujem viacerým veciam, že svoju pozornosť upriamujem len a len na Japonsko. Niekedy som sa dokonca cítila dosť hlúpo, keď som nemala poňatia ani o všeobecných faktoch, svetových udalostiach, alebo som sa jednoducho nezaujímala o niečo iné. Ale zmeniť som to nedokázala a Japonsko ma lákalo stále viac a viac. Ale vráťme sa troška späť. Keď som sa po lete v roku 2011 vrátila z prvého výletu do Japonska (na ktorý som si zarobila v hydinárni na brigáde v Nemecku), tak som sa konečne začala serióznejšie venovať aj tej japončine. Nemala som peniaze a v prváku na výške ani čas na pravidelné hodiny v jazykovke, a tak som sa začala učiť sama. Išlo to pomaly a ťažko, ale bavilo ma to a to bolo hlavné. Zapísala som si aj pár predmetov japončiny pre nejapončinárov, ktoré mi však toho veľa nedávali, lebo som si v tej dobe začala uvedomovať, koľko toho už rozumiem po napozeraní xy seriálov a relácií. Začala som tiež navštevovať  japonské stretnutia v Brne, ktorých cieľom boli konverzácie v japončine. Vždy som tam len sedela, počúvala, ale nikdy som sa nevedela zapojiť, hoci som toho pochytila dosť. Veď to poznáte.

Čím ďalej, tým viac som túžila po študijnom pobyte v Japonsku a hľadala všemožné cesty, ako to uskutočniť. Či už cez veľvyslanectvo (čo mi opäť pár krát nevyšlo), alebo programy, ktoré ponúkala škola. Nakoniec som natrafila na zmluvy s partnerskými univerzitami, kde sa písalo, že prihlásiť sa môže ktokoľvek. To bolo presne niečo pre mňa. Ale keďže tak rada zlyhávam v dôležitých životných „testoch“, tak sa mi opäť nepodarilo napísať test z angličtiny. Áno, na štúdium do Japonska. Áno, na univerzitu, ktorá neponúka žiadne hodiny v angličtine a všetko je v japonskom jazykom. A áno, bola to tá najfrustrujúcejšia vec v mojom vtedajšom živote. A potom sa stal zázrak a dali mi druhú šancu. Stal sa i druhý zázrak a môj profesor maľby mi pár dní pred testom púšťal vo svojom kabinete akési video, prezentáciu na nejakú psychologickú tému v angličtine. Už neviem ani prečo a vlastne ma to ani nezaujímalo, ale presne to isté nám odrazu pustili na teste z angličtiny na študijný pobyt. To nemohla byť náhoda, to bol jednoducho osud a ja som ten test spravila. No, ale to by som nebola ja bez ďalšieho úderu pod pás. Na pobyt ma síce nominovali, ale odpoveď od Shizuoka University bola taká, že už od nás majú splnený limit, na univerzite sú dvaja študenti. Smola. V centre zahraničných pobytov ma síce ubezpečovali, že budem prvá v poradí na ďalší semester, ale žiadnu záruku som nemala. Fakt ma to dostalo. A potom prišiel konečne tretí zázrak a o pár mesiacov sa odrazu ozvala Shizuoka, že si to rozmysleli a výnimočne ma berú. Ach, to boli skutočné slzy radosti. A tak som sa 1. apríla 2013 vydala na rok do Japonska ako študent výtvarky, ale o tom som už písala tu.

Uf, ale som sa rozpísala, takže to tu ukončím a pokračovať budem v ďalšej časti. Dúfam, že som vás príliš neunudila a vlastne písať takto o sebe je také troška narcistické a zvláštne. Ale baví ma to!

Sewitches

Píše sa rok 2004 a ja si kupujem moju prvú mangu vo Viedni :D