V hoteli stretávam každý deň rôznych ľudí. Najviac
k nám chodia dôchodci, no letná sezóna bola naopak plná rodiniek
s malými deťmi. Keď má človek
prácu, v ktorej je dennodenne v kontakte s ľuďmi, veľa sa
o nich dozvie. Naučí sa, ako pristupovať k rôznym typom ľudí, ako
s nimi jednať. Občas stráca nervy a občas je rád, že tú prácu robí.
Najtypickejší a zároveň najideálnejší typ hosťa vyzerá
asi takto:
- Postarší manželský pár
- Milo prekvapený mnou ako cudzinkou hovoriacou po japonsky
- Zaujíma sa o to, kde som sa naučila japonsky, odkiaľ som
- Sám od seba podotkne, že mám zrejme rada Japonsko a tvári sa pri tom veľmi spokojne
- Pri večeri venuje pozornosť jedlu, rád si vypočuje krátke vysvetlivky, často ďakuje
- Na konci dňa mi popraje veľa šťastia do budúcna
No dnes nechcem hovoriť o japonskej zdvorilosti a pokore.
Ľudia sa od seba líšia všade. Najhoršie to býva, ak prichádzajú vo väčších
skupinkách. Veľké rodiny, stretnutie spolužiakov po rokoch, či kolegovia z práce.
Tu sa všetky predstavy o Japoncoch strácajú v hluku, detinskosti a egocentrizme.
Zrovna dnešná príhoda mi akosi nadhodila tému, o ktorej už dlhšie
premýšľam. Spísať, ako sa Japonci vedia správať na miestach, kde sú oni „pánmi“.
V Japonsku sú služby na vysokej úrovni a je to naozaj príjemná
skúsenosť byť v pozícii zákazníka. Ale ako to vyzerá na opačnej strane?
Nemám rada skupinu hostí čisto mužského pohlavia minimálne o desiatich
členoch. Mám totiž zaručene postarané o „zábavu“. Pri prvom kontakte pri
uvítaní a uvedení do izieb sa buď uškŕňajú, alebo ma naopak ignorujú. Nie
som pre nich dostatočne veľká autorita, neberú ma vážne, priam na mňa hľadia
zvrchu. A ak náhodou vedľa mňa stojí stážistka z Číny, ktorá však
veľmi japonsky nehovorí, je to ešte horšie. Všetky otázky smerujú na ňu, hoci
som pred pár minútami mala monológ v japončine o tom, ako hotel
funguje. Po začatí večere sa stávam atrakciou. Zasypávajú ma otázkami, jeden
cez druhého sa prekrikujú a po konzumácii alkoholu z nich vypadne nejedna
neslušná narážka. A keď si predstavím, že sa po tomto vrátia domov k svojim
ženám, prípadne deťom alebo vnúčatám, hanbím sa aj za nich. Ale ono je to v Japonsku
úplne normálne. V práci zodpovedný človek, doma starostlivý otec a keď
sa nikto nepozerá, dovolené je všetko. A ja sa snažím aj naďalej usmievať,
ale niekedy to naozaj nejde. Potom som už len zaháknutá o kuchynskú linku a opakujem:
“Ja už tam nejdem, ja už tam fakt nejdem, ja nechcem...“ Aspoň, že mám také
dobré kolegyne, ktoré ma vždy zachránia. Takýto ľudia väčšinou požadujú i veci,
ktoré buď neponúka ich daný plán, alebo samotný hotel. Nedokážu pochopiť, že sa
v jedálni nefajčí, alebo že nemáme karaoke miestnosť. Stávajú sa malými
deťmi, ktoré mrnčia, keď nedostanú to, čo chcú. Tu sa už naozaj nedá hovoriť o preslávenej
japonskej slušnosti a skromnosti.
No aby som zase nehovorila iba o tých negatívnych
prípadoch. Strašne sa mi páči, ako sa vedia niektorí spolužiaci na stretávke po
rokoch zabaviť. Nielenže si vymyslia program vrátane malých predstavení, tradičných
tancov, spevov a humorných scénok, no každý má chvíľku na to, aby
porozprával o sebe. Ako sa teraz má a čo robí. A všetci počúvajú,
prikyvujú a kladú mu otázky. Zaujímajú sa. Ale nielen tak povrchne, ale
naozaj do hĺbky a s nadšením. A my len čakáme na ten správny
moment, kedy podávať ďalší chod, no neraz sa nedá vystihnúť chvíľka, kedy by to
nenarušilo tú skvelú atmosféru.
U veľkých rodiniek s deťmi to zase býva prekážková
dráha. Decká neobsedia a motajú sa okolo stolov, váľajú sa po sebe, skáču.
A keď má človek s obrovským podnosom cez toto celé prejsť, je to
výzva. A rodičom je to jedno, veď prečo by ich malo zaujímať, že keď mi
ich dieťa skočí do cesty, tá horúca polievka skončí vieme kde. Ale býva to aj
celkom sranda, keď na mňa pozerajú tie žiarivé tváričky a nechápu, prečo
som taká iná. A ja, majster v robení grimás sa dostávam do svojho
živlu.
Zhrnula by som to asi tak, že tak ako všade na svete, ľudia
vedia byť všelijakí. Ale v každom prípade nerada dostávam na starosť veľké
skupiny. Cítim sa bezmocne a v takých momentoch na mňa najviac
dolieha fakt, že som cudzinka v Japonsku. Nuž, ale aj to je skúsenosť...a fakt, s ktorým sa treba zmieriť.
A keď už hovorím o tom, že som cudzinka, tak ma
vždy vie rozosmiať to, keď kolegyňa občas utrúsi: „S touto grimasou vyzeráš ako
cudzinka!“ alebo „Tak a teraz si dáme poradu len my Japonci.“, prípadne „To
nepoznáš?? Veď to pozná každý Japonec!“.
Ja neviem, za koho ma má, ale za Slovenku asi nie J
Sewitches
 |
| Pozor, aj my vieme byť hlučná skupinka |
Komentáre
Zverejnenie komentára