O tom, ako oslavujem druhé výročie blogu

Dnes sú to presne dva roky odkedy som napísala svoj prvý blog. Na začiatok hodím nejaké štatistiky, nech v tom máme prehľad.

Od 14.12.2014 do 14.12.2016 (keď nerátam blog, ktorý práve čítate) som napísala celkovo 35 blogov.  To je skoro 1 a pol blogu za mesiac. Neviem či je to v mojom prípade úspech, alebo celkom smutné zistenie. Ale viem, že boli mesiace kedy som písala veľa a mesiace, kedy som nepísala vôbec, takže je to asi v poriadku.  

História všetkých zobrazení stránok sa vyšplhala na úžasných 9707 pozretí. Ale musím sa priznať, že v tom určite budú aj moje kliknutia, takže troška tomu uberme. No aj tak je to neuveriteľné číslo a ďakujem všetkým mojím čitateľom, ktorí sem pravidelne zablúdia.

Môj najčítanejší príspevok je O prvom týždni v japonskom hoteli s počtom pozretí  431. Opäť skvelé číslo, no tu nekončím a verím, že napíšem aj niečo zaujímavejšie, stokrát lepšie a čítanejšie!

Je pravda, že v komunite ľudí, ktorí sa zaujímajú o Japonsko som nebola neznámym menom, no po začatí blogu sa mi neraz stalo, že ma začali ľudia zastavovať. S nadšením sa priznávali, že čítajú môj blog a to ma nesmierne tešilo. Vždy ma bavilo rozprávať o Japonsku, a keď je tu publikum, ktoré to zaujíma, o to väčšiu radosť mi to prináša. Stále sa objavujú ďalší a ďalší nadšenci Japonska, mladí stredoškoláci, či pracujúci dospeláci, ktorí snívajú o mnohých veciach. O výlete do Japonska, o štúdiu, o práci, o obyčajnom živote v neobyčajnej krajine. Neveria si, okolie ich odrádza, hovorí im, akí sú naivní.

A preto píšem blog. Chcem, aby všetci vedeli, že sny sa dajú plniť. Chcem, aby sa viac ľudí snažilo, dokopalo k tomu urobiť prvý krok. A potom sa spustí prúd udalostí, šialená jazda divokou riekou, kedy sa človek snaží neprekotiť pod vodu. Občas mu to prská do očí, nevidí kam sa plaví. No všetky rieky ústia do mora možností, objavov a ďalších nových snov. A ono sa to vôbec nemusí týkať Japonska. Môže ísť o úplne inú krajinu, alebo o úplne iný sen. To je jedno. Dôležité je aby sa človek nebál zobrať odvahu a pustiť sa do nepoznaného.

A ja som sa rozhodla urobiť takýto krok asi už po stý raz. Odkedy sa so mnou priateľ rozišiel som si začala hľadať novú prácu. Nevidela som zmysel v tom, aby som zostávala v Šizuoke, kde ma už prakticky nič nedrží. Ironicky presne na moje narodeniny za mesiac končím v hoteli a začínam nový život v Tokiu. Čaká ma nová práca, nové bývanie, nový životný štýl a snáď už aj voľné víkendy. Teším sa, no zároveň i dosť bojím. Ale je to konečne šanca postaviť sa na vlastné nohy bez toho, aby za mnou vždy stál niekto, kto za mňa všetko vybaví. Som teda zvedavá, ako to dopadne. Ale ako vždy verím, že všetko je tak, ako má byť.

Sewitches