O prvom týždni v Tokiu

Sedím si v mojej izbietke v Tokiu, ktorá svojou veľkosťou pripomína izbu Harryho Pottera v prvej knihe. Spočiatku som si na tú veľkosť, alebo skôr malosť nevedela zvyknúť, ale už sa tu cítim útulne. 

Bývam v sharehouse, kde mám vlastnú izbu a spoločné ostatné priestory. Vôbec som nemala čas hľadať si byt, lebo som bola neustále v práci, a tak som si povedala, že potrebujem bývanie, v ktorom hneď od prvého dňa budem môcť normálne fungovať. Preto bol sharehouse najlepšou voľbou, prišla som doslova do hotového. Hneď na druhý deň ma totiž už čakal prvý deň v práci a ja som bola rada, že sa už konečne môžem po 7 mesiacoch nepohodlia vyspať na posteli a nie japonskom futone. Opäť môžem potvrdiť, že posteľ je najlepší priateľ človeka a zároveň raj na zemi. Ach, ako mi len chýbalo to leňošenie v posteli.

Firma, v ktorej pracujem sa nachádza v štvrti Šibuja. Cestovanie vlakom mi nevadí, no prestup v Šindžuku, najrušnejšej stanici na svete, nie je bohvie čo.  Každý deň , ráno i večer, sa sardinkujem medzi ostatnými  cestujúcimi, ktorí sa jednou obrovskou vlnou vytrepú spolu so mnou v Šindžuku. Aspoň, že je môj prestup do Šibuje na rovnakom nástupišti a nemusím sa tlačiť ešte aj niekde na eskalátore. To je asi naozaj jedno jediné negatívum, ktoré som za celý týždeň postrehla.  

Prázdne tokijské ulice

Prvý deň v práci bol plný informácií a zoznamovania sa s novým prostredím. Veľmi ma potešilo, že na obednú prestávku sa celý môj tím rozhodol ísť spolu. Vybrali sme sa do blízkej *wašoku reštaurácie a bola som milo prekvapená pozitívnou aurou týchto mladých ľudí.  Každý je niečím zaujímavý a stačila hodinka na to, aby som si ich všetkých obľúbila. Veľmi sa mi páčilo porovnanie pána Kvietkového, ktorý pochádza z Ósaky a v Tokiu žije ešte len rok. Prišla reč na to, ako si zvykal na hlavné mesto.

„Ľudia v Ósake odmalička vyrastajú pri owarai, obľúbenej japonskej komédii.  V telke to beží neustále na každom kanáli, a preto sa to dostáva aj do každodenného života a konverzácií ľudí. Zakomponujú to aj do obyčajných tém, ktoré sa stávajú srandovnými a sú vždy zakončené smiechom. V Tokiu takéto témy končia s aha, uhm...a nič. Bol pre mňa oveľa väčší kultúrny šok, keď som prišiel z Ósaky do Tokia, ako keď som bol na študijnom pobyte v Anglicku. Hlavne tento rozdiel v komunikácii.“

Nuž, o Tokijčanoch sa toho vraví veľa. Že nie sú vtipní, či to, že sú chladní voči okoliu. Asi to spočiatku nebolo príjemné.

Prvé tri mesiace som zatiaľ na polovičný úväzok, a teda ma platia od hodiny. To znamená, že nemám žiadne nadčasy a mám voľné víkendy. Na japonské pomery privilégium, a preto sa to snažím čo najviac využiť, kým sa dá.

 Minulú sobotu som sa vybrala do Akihabary do oficiálneho obchodu mojej obľúbenej  dievčenskej idol agentúry. Bolo tam i malé pódium, ktoré sa používa na pravidelné akcie. Bola som celkom prekvapená, keď sa okrúhle stoličky pred pódiom začali postupne zaplňovať. Bola som si istá, že žiadna akcia sa v ten deň nekoná, predsa som si to zisťovala. A vlastne tých ľudí tam nebolo zas tak veľa. Po chvíli som zistila, že ide o fanúšikovskú karaoke a dance súťaž. Usadila som sa a sledovala ľudí, ktorí sa pripravovali na svoje vystúpenie. Bolo to veľmi zvláštne zhromaždenie ľudí, od mladých po starších, dievčatá a muži, v kostýmoch či pekných šatách. Najviac ma zaujal týpek, čo sedel predo mnou. Na sebe mal navlečenú žltú mikinu, na hlave žltú šiltovku v tvare kuriatka a spodok tvoril chlpatý žltý kostým aj s chvostíkom. Tento outfit bol zrejme dosť ťažký, lebo v polovici tancu mu to cele začalo padať a neunikol nám pohľad na jeho červené trenky. Mojím skromným odhadom mal asi cez 35 rokov a bola to už jeho x-tá účasť v súťaži. 

Nezabudol si samozrejme pripraviť krátky informačný kútik o tom, v koľkých názvoch pesničiek v rámci tejto agentúry sa za celé pôsobenie vyskytli zvieratá. Naozaj poučné.  Pripájam videoklip, aby ste si spravili malú predstavu o jeho vystúpení. Musím podotknúť, že toto nebol zrovna najlepší počin danej skupiny...

Opäť ma Japonsko, alebo skôr Tokio presvedčilo o tom, že je tu oveľa väčšia tolerancia voči ľuďom, ktorí sa neboja prezentovať svoje koníčky, či to, čo majú radi. Veď keď nás to baví, prečo nie. (alebo sa snažím obhájiť len samú seba :D)

Na záver nesmiem zabudnúť na najdôležitejšiu vec. Odkedy som prišla do Tokia, tak sa každý deň cítim oveľa šťastnejšia. Je to naozaj neporovnateľné so životom v Šizuoke. Je to hlavne tým, že po práci mám ešte čas vyjsť si s kamarátmi von, či nakúpiť niečo, prípadne si poleňošiť doma v posteli. Môžem si na víkendy plánovať akcie. Alebo si v nedeľu dať príjemnú prechádzku v parku. Tak obyčajné a predsa dôležité veci som predtým nemala. Teraz, keď to už mám, nesmiem to začať brať ako samozrejmosť.  Chcem si tieto chvíle aj naďalej ceniť a ani po troch mesiacoch o to nechcem kompletne prísť. Život je príliš krátky na to, aby sme ho strávili iba v práci. A je škoda, že Japonci na to ešte stále neprišli.

Sewitches

*wašoku= japonská kuchyňa

Podvečerné Haradžuku